O prekrutnom žiali

Bol raz jeden kráľ a bol to najbohatší a najkrajší kráľ na svete. Keď sa najbohatší a najkrajší kráľ rozhodol, že sa ožení, uchádzalo sa o jeho ruku sedem krásnych a bohatých princezien. Pretože kráľ chcel byť aj najšťastnejším kráľom na svete, zhromaždeným princeznám oznámil, že si vezme tú, ktorá z lásky k nemu pretrpí ten najkrutejší žiaľ. Šesť princezien sa odobralo do svojich komnát, len tá siedma, čo bola trochu menej krásna a trochu menej bohatá, vyšla von zo zámku. Ako tak išla, stretla starú žobráčku, a pretože jej srdce tiažil prekrutný žiaľ z lásky k tomu najbohatšiemu a najkrajšiemu kráľovi na svete, zľutovala sa aj nad tou úbohou starenkou, stiahla z ruky svoj zlatý prsteň a podala jej ho. „Ďakujem ti, dievka,“ povedala žobráčka, „za to, že si bola ku mne taká dobrá, ti niečo dám. Vezmi si tieto železné topánky, toto kladivo so železnými klincami a tento starý plášť, čoskoro ich budeš potrebovať.“ Princezná sa síce začudovala, ale tie zvláštne dary od starenky prijala.

Druhého dňa kráľ priviedol princezné k moru. Ale nebolo to obyčajné more, toto more bolo z ostrých mečov. A kráľ princezným povedal, že tá, ktorá ho miluje tak, že prejde na druhú stranu, bude jeho ženou. A sedem princezien ho milovalo tak, že do mora ostrých mečov vstúpilo, ale len tá siedma si obula železné topánky. Keď siedma princezná more prešla a obzrela sa, videla, ako ostatné princezné zo svojich rán zle krvácajú, ale napriek tomu kráčajú za ňou. Princezné prešli na druhú stranu mečového mora, ale dve z nich cestou vykrvácali.

Nasledujúceho dňa kráľ priviedol princezné k sklenenej hore a povedal im, že tú, ktorá z lásky k nemu vyleze až hore, si vezme za ženu. Princezné začali šplhať, ale skala bola hladká, bezmocne sa zošmykovali dolu. Vtedy siedma princezná vytiahla kladivo a železné klince, tie klince zatĺkala do skaly a stúpala po nich nahor. A keď sa obzrela, uvidela, že ostatné princezné stúpajú za ňou. Ale boľavé nohy dve z nich zradili a zrútili sa dolu, kde zostali bez života ležať.

Nasledujúceho dňa kráľ priviedol princezné k obrovskej rozpálenej peci a povedal, že tá, ktorá z lásky k nemu prelezie tou pecou na druhú stranu, stane sa jeho ženou. A princezné vkročili do spaľujúceho žiaru, len tá siedma sa zahalila do starého plášťa. Keď na druhej strane vyšla z pece nedotknutá a obzrela sa, uvidela, ako tam zvyšné dve princezné ležia zrútené bez života.

Vtedy k tej siedmej princeznej pribehol kráľ, objal ju a volal: „Teba si vezmem, ty si moja vyvolená, teraz som ten najšťastnejší kráľ na svete!“ A konala sa veľká a slávna svadba, veď si najbohatší a najkrajší kráľ na svete bral princeznú, ktorá pre lásku k nemu pretrpela prekrutný žiaľ. Keď išiel kráľovský koč popri cintoríne, uvidel kráľ sedem hrobárov, ako kopú sedem hrobov. Dal koč zastaviť a so svojou nevestou vystúpil. „Čie sú tie hroby?“ spýtal sa kráľ. „Tieto dva sú pre princezné, ktoré pre lásku vykrvácali na mečovom poli,“ povedal jeden hrobár. „Tieto dva sú pre princezné, ktoré pre lásku spadli zo sklenenej hory,“ povedal druhý hrobár. „A tieto dva sú pre princezné, ktoré sa pre lásku zadusili v rozpálenej peci,“ povedal tretí hrobár. „A ten siedmy?“ spýtal sa kráľ. „Ten je pre princeznú, ktorej z lásky puklo srdce,“ zašepkala jeho nevesta a klesla do hrobu.

A od toho času bol ten najkrajší a najbohatší kráľ aj tým najnešťastnejším človekom na svete.