O dvanástich mesiačikoch

Bola raz jedna matka a tá mala dve dcéry. Jedna bola vlastná – Holena, druhá nevlastná – Marienka. Matka mala radšej vlastnú dcéru, a tak ťažko niesla, že Marienka rastie do krásy, zatiaľ čo jej vlastná dcéra Holena krásy veľa nedostala.

A ako to tak býva, práve Marienkina krása bola dôvodom, prečo jej nevlastná sestra i matka ubližovali.
Musela doma robiť všetko – starať sa o domácnosť, o domček i o domáce zvieratá. Macocha s nevlastnou sestrou nerobili nič, len stále Marienke ubližovali. Tá však napriek tomu stále rástla do krásy. Bola krajšia a krajšia a macocha a Holena čoraz viac zúrili.
Jedného januárového dňa vraví Holena: „Chcem si za pás dať kytičku fialiek, choď a natrhaj mi ich.“ „Ale sestrička, kde mám teraz v zime, keď je všade kopa snehu, hľadať fialky?“ „Mne odvrávať nebudeš,“ obrusila sa na úbohú Marienku Holena, „prines mi fialky, alebo ťa zabijem.“

A tak Marienka s plačom vyrazila na cestu. Išla snehom, triasla sa od zimy, bola hladná a nikde žiadne fialky nevidela. Zrazu prišla na lúku, kde horela vatra. Okolo vatry bolo dvanásť kameňov a na nich sedelo dvanásť mužov. Každý muž predstavoval jeden mesiac v roku. Na najvyššom kameni v čele sedel Január, ktorý práve vládol.

„Dobrý deň, dobrí muži,“ oslovila ich Marienka, „nemohla by som sa u vás na chvíľočku ohriať?“ „Pokojne sa ohrej,“ súhlasil Január, „len nám povedz, čo tu tak sama a v takej zime robíš?“ „Ale hľadám fialky,“ odvetila Marienka. „Teraz v zime?“ čudoval sa Január. „Ja viem, ale ja ich musím doniesť, inak ma sestra Holena zabije.“

V tej chvíli Január kývol na Marec, ten prikývol, vatra sa rozhorela a zrazu všade naokolo začal topiť sa sneh, lúka sa zazelenala a rástli na nej fialky. „Rýchlo trhaj a uteč domov,“ poháňali ju muži. Marienka si kľakla, nazbierala plné náručie kvetov a utekala späť domov.

Macocha i Holena sa čudovali, že úlohu splnila. Dlho však spokojné neboli. Čoskoro prišla Holena za Marienkou a vraví jej: „Dostala som chuť na jahody. Choď do lesa a natrhaj mi ich. Ale to ti vravím, ak sa vrátiš bez jahôd, zabijem ťa.“

A tak Marienka zase s plačom išla. Všade, kam len dovidela, bol sneh. Bola jej zima a bola hladná. Zrazu opäť zazrela svetlo a prišla na lúku, kde horela vatra a okolo nej sedelo dvanásť mužov, ktorí predstavovali dvanásť mesiacov.
„Dobrý deň, dobrí muži, môžem sa u vás na chvíľku ohriať?“ Január jej odpovedal: „Môžeš, ale čo robíš v takej zime sama v lese?“ „Idem zbierať jahody,“ odpovedala smutne Marienka. „Teraz?“ čudoval sa Január. „Musím, ak neprinesiem domov jahody, sestra s macochou ma zabijú.“

Január pristúpil k Júnu, niečo mu pošepkal a podal mu žezlo. Vatra sa rozhorela a Jún sa ujal vlády. Všetko najprv začalo kvitnúť a potom dozrievať. Zrazu pred Marienkou začali rásť veľké jahody. Tá ani na chvíľu nezaváhala a začala ich zbierať. Potom poďakovala a bežala domov. Sestra Holena i macocha sa čudovali, že aj túto úlohu splnila. Najedli sa jahôd a boli spokojné, ale táto spokojnosť im dlho nevydržala.

O pár dní vraví Holena Marienke: „Choď do lesa a prines mi jablká.“ „Ale sestrička, teraz v zime žiadne jablká nerastú,“ snažila sa Marienka sestru presvedčiť, ale nebolo jej to nič platné, a tak sa s plačom vydala na cestu.
Zase dlho blúdila v snehu, hladná a zúfalá, až opäť došla na lúku, kde horela vatra a okolo nej sedelo dvanásť mužov – 12 mesiačikov.

Marienka sa opäť opýtala, či sa môže ohriať, a povedala mužom, prečo musí domov doniesť jabĺčka. Tým sa Marienky zželelo, a tak Január kývol na September, vatra sa rozhorela a všetko začalo pučať, potom kvitnúť, dozrievať, až boli vysoko na jabloni zrelé a nádherne červené jabĺčka.

„Rýchlo si striasni jabĺčka a uteč domov,“ povedal jej Január. Marienka teda striasla dve jabĺčka a hneď utekala.
Jabĺčka boli dobré, ale Holene nestačili: „To si všetky jablká musela cestou zjesť?“ zlostila sa na Marienku. „Nie, len som musela rýchlo utekať preč,“ bránila sa Marienka obvineniu, ale Holena jej neverila. Bola rozmaznaná jabĺčkami a rozhodla sa ísť si po ne sama, a tak sa vybrala na cestu.

Dlho sa trmácala lesom, bola jej zima, až zrazu vyšla na lúku, kde uvidela vatru a okolo nej dvanásť mužov. Drzo pristúpila k vatre a bez opýtania sa začala hriať. Potom zase odišla. To mesiačiky urazilo a Január sa naplno chopil svojej vlády. Obloha sa zatiahla a začalo husto snežiť. Nebolo vidno na krok. Holena blúdila, mrzla a mrzla. Svaly jej slabli, až klesla do snehu.

„Kdeže je tá Holena, napcháva sa niekde jablkami a svojej matke nič neprinesie,“ uvažovala macocha. „Pôjdem ju nájsť,“ rozhodla sa a vydala sa na cestu, ale aj ona zablúdila.

Marienka starostlivo vyzerala macochu so sestrou prvý deň, druhý deň... Ale už ich nikdy nevidela. Odvtedy šťastne hospodári v chalúpke a nikto jej už neubližuje.