O šípkovej Ruženke

O ŠÍPKOVEJ RUŽENKE
Bol raz jeden kráľ a kráľovná a veľmi ich trápilo, že nemajú deti, život bez dieťaťa je len pol života. Keď už nedúfali a zmierili sa s tým, že dožijú život osamote, narodila sa im dcérka. Dali jej meno Ruženka.
Na krstiny pozvali tri víly. Boli to pekné panenky, z tých, čo tak rady v lese pri mesiačiku tancujú. Majú taký nežný sluch, že počujú rosné kvapky o seba zvoniť, ako ich nôžkami sem-tam rozstrekujú, a inú hudbu nepotrebujú. Po bohatej hostine zaviedli tie víly k malej princeznej.
Prvá víla sa sklonila nad kolísku, dýchla Ruženke na tváričky a povedala:
„Dýcham ti, dýcham na líčka, buď pôvabná ako ružička!“
Ku kolíske pristúpila druhá víla, dýchla Ruženke na ústa a prehovorila:
„Dýcham ti, dýcham na pery, spievaj viac než slávik, bez miery!“
Keď sa nad Ruženkou skláňala tretia víla, že jej do života tiež niečo pekné zaželá, vošla do komnaty škaredá babica a odstrčila vílu od kolísky.
Položila na Ruženku škaredú ruku a zachrapčala:
„Až sedemnásť rokov uplynie, o tŕň sa pichne, zahynie!“
Všetkých obišla hrôza. Babica sa na nikoho ani nepozrela a ako prišla, tak odišla. Bola to stará víla z lesných mokradí, a tak sa pomstila kráľovi a kráľovnej za to, že ju na krstiny nepozvali.
Vtedy sa panenka víla, tá, čo ju predtým babica odstrčila od kolísky, sklonila k Ruženke, dýchla jej na oči a zašepkala:
„Nezomrieš, sto rokov budeš spať, viac ti už nemôžem dať!“
Ale slávnostné krstiny boli už tak či tak pokazené, ples a ohňostroj kráľ odriekol. Tí, čo si potrpia na dobré jedlo a pitie, boli radi, že sa tá nemilá udalosť prihodila po hostine, aspoň oni si prišli na svoje.
Rodičia sa od tej chvíle nepohli od Ruženky ani na krok. Kráľ rozkázal, aby všetky rastliny, čo majú tŕne, boli v celej krajine vyhubené. Postihlo to aj ruže a šípky, a tých ľudia najviac ľutovali. Nemali dievčatá ruže, aby si nimi na odpuste ozdobili blúzočky. Pútnika, kráčajúceho po medzi, nechytila za rukáv šípková vetvička, aby si privoňal k jej kvetu.
Ruženka rástla a rozkvitala, ako jej to víly dali do vienka, bola pôvabná ako ružička a celé dni krásne spievala. Rodičia jej urobili, čo jej na očiach videli.
Aj keď v celej krajine nebolo jediného tŕňa, predsa ich strach o milovanú dcérku neopustil.
Roky utekali, každý rok pribudol kráľovi a kráľovnej prúžok sivých vlasov, a keď Ruženke išlo na sedemnásty rok, mali vlasy biele ako páperie na bodliaku.
Ruženka nevedela, že im zbeleli vlasy starosťou oňu, nikto sa nesmel ani slovkom zmieniť o tom, čo jej zlá víla súdila. Poznala každú kvetinu, mala ich rada, ale o tej najkrajšej, o ruži, vedieť nesmela. A predsa sa pôvabom a krásou tomu kvetu tak podobala, akoby sestry boli.
Prišiel ten osudný deň, keď Ruženka dožila sedemnásť rokov. Rodičia ju zavreli v zámku, aby mali istotu, že sa jej nič nestane. Ruženke bolo v komnatách tesno, bol práve krásny letný čas, všetko ju zvalo von. Keď nesmela zo zámku, aspoň na starú vežu vystúpila, že sa porozhliada po kraji a vlažným vetríkom si nechá ovanúť líčka.
Hore na veži uvidela dvierka, husto opradené pavučinou, nikdy predtým si ich nevšimla. Čo je asi za nimi? napadlo jej a skúsila ich otvoriť. Dvierka povolili a Ruženka vošla do malej komôrky. Pri okienku chrbtom ku dverám stála zhrbená starenka a polievala kvety. Obzrela sa a zvala Ruženku ďalej.
„Polievate, babička?“ pýtala sa Ruženka. „Ukážte, pomôžem vám.“
„To si dobrá, že sa hlásiš o prácu,“ povedala starenka a milo sa na Ruženku usmiala. „Pomôž mi teda, voda je tamto!“
Ruženka od nej vzala krhlu a z vedra pri dverách nabrala vody.
„Ach, vy máte pekné kvietky, babička!“ zvolala, „muškáty, begónie, a čo je toto za kvietok, takýto pekný som nikdy nevidela?“
„To je šípková ružička, dievčatko, tá má zo všetkých kvietkov najmilšiu vôňu, práve ty by si ju mala dobre poznať!“
„Smiem si privoňať, babička?“
„Len si privoňaj, za to nič nedáš!“
„Ach, to je vôňa,“ zvolala Ruženka, „hneď by som takýto kvietok chcela!“
Starenka odstrihla jednu ružičku, zabalila ju do hodvábnej šatky a podala ju Ruženke: „Tu máš, vezmi si ju so sebou a doma si k nej voňaj, aj uschnutá ešte vonia. Ale nikomu o tom nič nehovor!“
Ruženka starenke poďakovala a bežala z veže dolu. Veselo si pospevovala, kráľ a kráľovná ju počuli a spokojne sa na seba usmiali. Kráľ práve desiatoval a kráľovná vyšívala Ruženke šatky do výbavy.
So svojím pokladom sa Ruženka zavrela do komnaty. Sadla si na lôžko, že sa tým zvláštnym kvietkom poteší. Bola hrozne netrpezlivá, a ako vyberala ružičku zo šatky, pichla sa o tŕň. Zvalila sa na lôžko ako mŕtva. Na špičke ukazováka jej vyskočila kvapôčka krvi.
S Ruženkou razom zaspali hlbokým spánkom všetci, čo v zámku boli. Každý zostal tak, ako bol v tom okamihu, keď ho náhly spánok prekvapil.
Kráľ práve niesol na vidličke k ústam lákavé sústo husacích pŕs, ale už nedonesol. Kráľovná ťahala zlatú niť, ale ruka s niťou jej zostala vo vzduchu. Kuchtička práve liala vodu na riad a otvorila ústa, že si zaspieva. Aj voda zaspala, visela medzi hrncom a drezom ako cencúľ. Kuchtičke sa už ústa nezavreli a mucha, ktorá by jej do nich bola vletela, zastavila sa uprostred letu a zaspala s roztiahnutými krídelkami. Len kuchára a kuchtíka spánok neprekvapil, horúce letné popoludnie ich už predtým uspalo, prestali však chrápať.
Ale šípková ružička v okne na veži nezaspala. Začala tak rýchlo rásť, že kým by ste napočítali do desať, celý zámok husto zarástol tŕním. Ľudia vonku sa čudovali, čo sa to so zámkom stalo. Usúdili, že je začarovaný, časom si na to zvykli a o pánov sa už nestarali.
Deväťdesiatdeväťkrát ľudia polia zasiali a toľkokrát z polí zožali, deväťdesiatdeväťkrát medze sneh zavial a toľkokrát ich jar odkryla. Keď po stý raz ľudia polia zasiali a po stý raz sa tráva na medziach zazelenala a všetko rozkvitlo, zablúdil do tých končín kráľovský princ z ďalekej krajiny. Putoval svetom pre zábavu i pre skúsenosť.
Zrazu pred sebou zbadal strmý kopec, celý zarastený šípkovými krami. Z kvetov šla taká vôňa, že sa princovi točila hlava. Došiel ku kopcu, a tu sa až zľakol: šípkové vetvičky sa pred ním rozostúpili a nad hlavou sa mu spleli do besiedky. Princa niečo ťahalo do tej voňavej chodby, a tak do nej vošiel. Slnečná žiara sa hrnula za ním, čím ďalej však išiel, tým slabšia bola, ale predsa mu na cestu trochu posvietila. Besiedka ho viedla hore a zasa dolu a znovu hore, až prišiel ku dverám, zlatými kvetmi vykladaným.
Otvorí ich, bledá slnečná žiara sa rozleje komnatou a princ zazrie na lôžku pôvabné dievča s ružovými líčkami. Nežne dýcha a usmieva sa zo spánku. Princ takú peknú bytosť dosiaľ nevidel. Sklonil sa nad ňu a pobozkal ju. V tej chvíli sa dievča s ľahkým výkrikom prebudilo a posadilo sa na lôžku. Princ sa zohol a zdvihol zo zeme šípkovú ružičku. Podal ju pôvabnému dievčaťu. Poďakovalo mu a milo sa naň usmialo.
A ešte iné veci sa v tej chvíli diali: husté šípkové vetvičky zišli zo striech rýchlo ako užovky a odkryli celý zámok slnku. Kráľ zažmurkal očami a strčil lákavé sústo husacích pŕs do úst. Kráľovnej sa zachveli viečka, dotiahla zlatú niť a začala nový steh. V kuchyni voda razom ožila, vytiekla z hrnca do drezu. Kuchtička zavrela ústa, mucha ju len-len minula. Kuchyňou znel vysoký hlások kuchtičky, ale ani ten nezobudil kuchára a kuchtíka. Sto rokov spánku im bolo málo. Však ich už kráľ rýchlo zobudí, za sto rokov mu poriadne vytrávilo a o chvíľu bude chcieť večeru.
A naozaj si o ňu práve chcel povedať, keď sa otvorili dvere. Vošla Ruženka a za ruku si viedla cudzieho mladíka. Kráľ sa na nich prísne pozrel. „Kde našiel ten mladík odvahu?“ pomyslel si, „len tak bez dovolenia si príde, a ešte sa s našou Ruženkou vedie za ruku.“ „Dcérenka,“ vykríkla vtom kráľovná, „zahoď ten prekliaty kvietok!“ Zazrela šípkovú ružičku, Ruženka sa s ňou v prstoch hrala a ani trochu sa nebála.
„Už mi neublíži, mamička,“ povedala Ruženka a ukázala jej prstík, bola na ňom čerstvá kvapôčka krvi, akoby sa Ruženka pichla pred chvíľočkou a nie pred sto rokmi.
A tu sa princ, ako sa sluší a patrí, sám ujal slova a rozprával kráľovi, ako sa do zámku dostal. Ruženka potom povedala, ako to bolo s tou babičkou v komôrke na veži. Kráľ a kráľovná si to dali dokopy a až teraz sa im rozsvietilo v hlave. „Pre Boha,“ zvolali, „veď sme zaspali sto rokov!“
Princ požiadal kráľa, aby mu dal Ruženku za ženu. Kráľ súhlasil a čoskoro bola svadba. Ruženka šla k oddavkám so zaviazaným prstíkom, ale aj tak jej to náramne pristalo.
Po svadbe viedla Ruženka manžela na vežu, otvorila dvierka opradené pavučinou a vošli do komôrky. Nikto tam nebol. Muškáty a begónie boli zvädnuté, len šípková ružička krásne kvitla. Ruženka si ju s črepníkom doniesla do svojej komnaty. Teraz sa s ňou mohla bez strachu tešiť. Ružičky opadávajú, ale hneď sa rozvinie iná, a dodnes neprestali kvitnúť. Mám v jednej starej knižke plátok z jej kvetu. Vietor mi ho priniesol, keď som sa raz pozeral z okna tým smerom.
A keď večer sedím sám nad tým plátkom ružovým, čo neviem, to nepoviem. Preto vám to rozprávam.