Snehulienka a sedem trpaslíkov

Stalo sa, že jedného dňa uprostred bielej zimy, keď sa snehové vločky znášali po tisíckach k zemi ako drobné pierka, sedela jedna kráľovná s vyšívaním pri okne a v zamyslení pozorovala tú krásu. A v tom zamyslení sa ihlou pichla do prsta a na sneh vykvapkali tri kvapky krvi. Vtedy si kráľovná pomyslela, že by rada mala také dieťatko, ktoré by bolo červené ako tá krv, biele ako ten sneh a čierne ako okenný rám z ebenového dreva. A Boh jej želanie vypočul, no musela zaň zaplatiť privysokú cenu, a tak keď dieťa podľa svojho sna porodila, zomrela. Kráľ dlho za jej smrťou neplakal a do roka si priviedol novú kráľovnú, mladú a krásnu, ale veľmi pyšnú.
Jej srdce bolo naozaj chladné a pyšné tak, že nadovšetko milovala samu seba a svoju krásnu tvár. Tá kráľovná mala čarovné zrkadlo, ktorého sa vypytovala:
„Povedz mi, zrkadielko, kto je v tejto krajine i na svete najkrajší?“ A zrkadlo ju uistilo, že je to ona, kto je najkrajší, a nikto iný. Vtedy bola kráľovná spokojná, pretože vedela, že jej zrkadlo nemôže luhať.
Čas však neúprosne bežal a malá Snehulienka rástla do krásy, mala práve sedem rokov, keď čarovné zrkadlo na kráľovninu otázku odpovedalo:

„Si krásna, pani má, no v zemi tejto
najkrajšia je Snehulienka na celom svete.“

Vtedy do srdca mladej kráľovnej vstúpila zloba a nenávisť a tak zle ju užierali, že jedného dňa si k sebe zavolala poľovníka a dala mu strašnú úlohu: malú Snehulienku má zaviesť do hlbokého lesa, tam ju zabiť a jej pečeň a pľúca ako dôkaz svojej pani doniesť. Poľovník, očarený jej krásou, súhlasil bez reptania a princeznú do lesa zaviedol, keď však pozdvihol dýku, aby dieťaťu prebodol srdce, začalo ono nariekať, kleslo na kolená, biele ruky k nemu spínalo a o život prosilo. Pohlo sa srdce poľovníka nad tou krásou a povedal si, že dieťa nezabije, že divá zver za neho úbohú z tohto sveta odprace, a nechal Snehulienku ísť. Zabil divoké prasiatko, vyrezal mu pečeň aj pľúca a ako dôkaz splnenej úlohy ich kráľovnej doniesol. Mladá žena si so šialeným smiechom tie vnútornosti kázala pripraviť na večeru, a tie boli naozaj chutne upravené, predložené na večerný stôl a stolovníkmi zjedené.
Medzitým Snehulienka klopýtala hlbokým lesom cestou necestou stále ďalej a ďalej od rodného zámku, divá zver ju prekvapene pozorovala z diaľky, ale ani vlások jej neskrivila. Až k večeru došla k malému domčeku pod vysokou horou. Keď vošla dovnútra, vydýchla prekvapením, tak tam bolo všetko krásne a čisto zariadené, že to ani nedokážem vypovedať. Uprostred stál stôl prestretý bielym obrusom, na ňom ležalo sedem tanierikov, pri každom lyžička, vidlička, nožík a pohárik. Pri stene stálo sedem postieľok čisto povlečených. A keďže Snehulienka bola po celodennom putovaní unavená a smädná, sadla si ku stolu a z každej porcie na tanieri si vzala sústo, z každého pohárika vypila dúšok. Potom si chcela odpočinúť a postieľky postupne vyskúšala, až v tej siedmej spokojne zaspala.
Keď sa úplne zotmelo, vrátili sa páni domčeka, sedem trpaslíkov, ktorí rudu v hore kopali. Rozsvietili svojich sedem svetielok a vtedy zbadali, že kým tu neboli, niekto im v domčeku gazdoval. Vtedy každý jeden povedal, kto to sedel na jeho stoličke, kto to jedol z jeho tanierika, kto to odlomil z jeho chleba, kto to použil jeho vidličku, kto to krájal jeho nožíkom, kto to pil z jeho pohárika, kto to pokrčil jeho postieľku. Tak jeden cez druhého volali, až ten siedmy zrazu vo svojej postieľke zbadal Snehulienku a posvietil na ňu. Trpaslíci nad spiacim dieťaťom stanuli v úžase, tak bola dievčina krásna, a potom sa sami potichu, aby ju nezobudili, uložili na spánok, ten siedmy sa uložil ku kamarátovi do jednej postieľky.
Ráno, keď sa Snehulienka prebudila, veľmi sa zľakla, ale trpaslíci k nej pekne prehovárali, a tak im všetko o sebe porozprávala a oni jej ponúkli, aby u nich zostala a s domácnosťou pomáhala. Len ju tak napomínali, aby sa macochy strážila, a keď oni nebudú doma, nikomu cudziemu neotvárala a dovnútra nepúšťala.
Kráľovná po tej hostine, keď s chuťou zjedla Snehulienkine vnútornosti, verila, že je opäť najkrajšia na svete, ale predsa jej to nedalo a jedného dňa sa svojho zrkadla znova opýtala:
„Povedz mi, zrkadielko, kto je v tejto krajine i na svete najkrajší?“ a zrkadlo podľa pravdy odpovedalo:

„Si krásna, pani má, no v zemi tejto
najkrajšia je Snehulienka na celom svete.“

Vtedy sa kráľovná veľmi nahnevala, že ju poľovník takto oklamal, a horúčkovito premýšľala, ako sa Snehulienky zbaviť. Nemala pokoja, kým všetko dôkladne nepremyslela, a keďže bola popri kráse aj čarodejnica, vymyslela zlú lesť. Zafarbila si na čierno svoje milé líca, preobliekla sa za starú kupčicu a vybrala sa k domčeku siedmich trpaslíkov pod horou. Pri domčeku začala vyvolávať, že má na predaj krásny tovar, až dôverčivé dieťa z domčeka vyšlo a vystavený tovar si začalo prezerať. Mala kupčica tak pestro vyšívané šnurovačky, že sa Snehulienke jedna tak zapáčila, že súhlasila, že si ju vyskúša. Macocha sa ochotne ponúkla, že dievčine s obliekaním pomôže, a potom jej šnurovačku tak pevne utiahla, až dieťa stratilo dych a bez života padlo k zemi, a ona s divokým smiechom pospiechala na zámok.
Večer sa trpaslíci vrátili z hory a úbohú Snehulienku našli bez dychu ležať na zemi. Tak si mysleli, že azda je mŕtva, a keď ju opatrne zo zeme dvíhali, jeden si všimol, že jej šnurovačka je veľmi utiahnutá, a keď ju povolili, dieťa sa zhlboka nadýchlo a vrátilo sa k životu. Snehulienka trpaslíkom rozprávala, čo sa jej prihodilo, a oni ju takto karhali, že to iste bola zlá macocha a ona jej predsa nemala otvárať. I sľúbila im, že nabudúce už ich prikázanie neporuší a s cudzími sa baviť nebude.
Po nejakom čase opäť kráľovná zatúžila počuť o svojej kráse, a tak sa svojho čarovného zrkadla opýtala:
„Povedz mi, zrkadielko, kto je v tejto krajine i na svete najkrajší?“ a zrkadlo podľa pravdy odpovedalo:

„Si krásna, pani má, no v zemi tejto
najkrajšia je Snehulienka na celom svete.“

Kráľovnú zachvátil veľký hnev, že to decko už konečne musí zomrieť, volala a do svojej tajnej komnaty, kde mala rozličné čarodejnícke náčinie, sa odobrala, a tak dlho čarovala, až vyrobila jedovatý hrebeň. Potom sa opäť na nepoznanie preobliekla a vydala sa k domčeku siedmich trpaslíkov pod horou. Snehulienka jej však nechcela otvoriť, trpaslíkmi poučená. Kráľovná však vystúpila na špičky a cez okno jej ukázala taký krásny hrebeň, že dievčina opäť neodolala a hrebeň si od nej vzala. Ale sotva si ho zapichla do vlasov, začal účinkovať prudký jed a ona klesla k zemi.
Naším šťastím sa už chýlilo k večeru a o pár chvíľ trpaslíci prišli z hory a našli ju ležať bez dychu. Hneď im prišla na myseľ macocha a začali dieťa prehľadávať, až v jeho vlasoch našli hrebeň, vytiahli ho a ono hneď otvorilo oči. Potom sa Snehulienky znova na všetko vypytovali a opäť ju karhali, že to zase bola zlá macocha a o život jej usilovala. Opäť im musela Snehulienka sľúbiť, že si vezme ponaučenie a ani živú dušu dovnútra nepustí.
Opäť uplynul nejaký čas a márnivá macocha chcela počuť uistenie o svojej kráse a svojho zrkadla sa takto pýtala:
„Povedz mi, zrkadielko, kto je v tejto krajine i na svete najkrajší?“ a zrkadlo podľa pravdy odpovedalo:

„Si krásna, pani má, no v zemi tejto
najkrajšia je Snehulienka na celom svete.“

Kráľovná zúrila a použila všetko svoje čarodejné umenie, aby mohla spáchať tú najväčšiu zákernosť, a vyrobila jedovaté jablko, ktoré však len jednu polovicu malo smrtiacu. Preobliekla sa za gazdinú a pospiechala k domčeku siedmich trpaslíkov pod horou. Snehulienka však bola už poučená a za nič nechcela gazdinej otvoriť ani nič kúpiť. Tak ju macocha prehovárala, že jej chce aspoň jedno jablko darovať na ochutnanie, no Snehulienka nechcela vziať ani ten dar. Vtedy macocha prekliata to krásne jablko na dôkaz, že nie je otrávené, rozkrojila a jednu jeho polovicu pred dievčinou zjedla. Tak Snehulienka už nezaváhala a druhú, tú krajšiu polovicu jablka si bez obáv vzala a s chuťou sa doň zahryzla, aby sotva sa jed jej podnebia dotkol, začal účinkovať a ona padla bez dychu k zemi. A macocha odchádzala s divokým smiechom:
„Biela si bola ako sneh, čierna ako eben a červená ako krv, teraz ťa však trpaslíci už nezobudia, moja milá.“
A len čo domov pribehla, hneď sa zrkadla pýtala:
„Povedz mi, zrkadielko, kto je v tejto krajine i na svete najkrajší?“ a zrkadlo podľa pravdy odpovedalo:
„V tejto krajine i na svete si ty, pani má, najkrajšia,“ a jej závistlivé srdce konečne našlo pokoj.
A naozaj, keď večer trpaslíci prišli domov z hory, našli Snehulienku opäť ležať bez dychu, a nech ju prezreli od hlavy po päty, nenašli nič, čo by jej smrť mohlo spôsobiť. Tak si sadli okolo nej a horko plakali tri dni. Potom ju chceli pochovať, a keďže vyzerala ako živý spiaci človek, líca mala ružové a celá bola krásna, vyrobili jej sklenenú truhlu, aby na dievča bolo zo všetkých strán vidieť, zlatým písmom na truhlu napísali jej meno a pôvod a potom tú truhlu vyniesli na horu a tam ju nechali ležať. Vždy jeden každý trpaslík pri nej držal stráž, aby ju pred zlom chránil. I divá zver sa pri jej truhle zhromažďovala a jej smrť ľutovala.
A roky bežali, Snehulienka vo svojej truhle stále spala, celá sviežia a krásna, s pleťou bielou ako sneh, s perami červenými ako krv, s vlasmi čiernymi ako eben.
A stalo sa raz, že jeden princ so svojou družinou zablúdil v lese až k domčeku trpaslíkov pod horou, a tak ich požiadal o nocľah. A potom ráno uvidel truhlu so Snehulienkou a čo je na nej napísané, a tak trpaslíkom sľuboval všetko zlato sveta, len keď mu truhlu predajú. Trpaslíci však povedali, že Snehulienku predať nemôžu, ale keď po nej on tak túži a bez nej viac byť nemôže, že mu ju darujú. Princ celý rozradostený prikázal sluhom, aby truhlu vzali na plecia a odobrali sa s ňou na zámok. Jeden z tých sluhov však bol nemehlo, o vyčnievajúci koreň zakopol, a keď sa truhla nečakane a nešetrne pohla, vtedy Snehulienke z hrdla vyskočil kúsok otráveného jablka a ona otvorila oči, odklopila veko truhly a udivene sa pýtala, kde sa nachádza. A princ sa zaradoval a o ruku krásnej Snehulienky požiadal, s čím ona rada súhlasila a veľká svadba sa začala chystať.
V tom čase kráľovná zase raz zatúžila po uistení o svojej kráse a svojho čarovného zrkadla sa pýtala.
„Povedz mi, zrkadielko, kto je v tejto krajine i na svete najkrajší?“ a zrkadlo podľa pravdy odpovedalo:

„Si krásna, pani má, no v zemi tejto
mladá kráľovná, čo oslavuje práve s princom svadbu, je najkrajšia na celom svete.“

I veľmi sa kráľovná podivila, a keďže skôr už pozvanie na tú svadbu dostala, ale ísť na ňu nechcela, teraz však, keď jej zrkadlo toto povedalo, veľmi chcela mladú kráľovnú vidieť. Poriadne sa vyobliekala a vydala sa na princov hrad. A keď prišla do hodovnej siene a pozrela na kráľovnú, vtedy vo veľkom úžase Snehulienku spoznala. A Snehulienka spoznala ju. Vtedy kázali železné topánky rozžeraviť dobiela, železnými kliešťami ich z výhne vytiahli, zlej kráľovnej ich silou nasadili na nohy a ona potom musela pred očami tej, ktorej tak ublížila, tancovať v tých topánkach tak dlho, kým mŕtva nepadla k zemi.