Mráz a Mrázik

Za dávnych čias žil na svete starý šedivý Mráz, a ako vidíme, žije na ňom dodnes. A ten Mráz mal syna, mladého Mrázika.
Starý Mráz chodil po poliach a po lesoch a spravoval svoje hospodárstvo. Kde bolo treba, prisypal snehu, kde sa mu zapáčilo, spustil metelicu. Ale synček Mrázik si otcovu prácu nijako neváži a len sa posmieva:
„Si už skrátka v rokoch, ocko! A slabý ako mucha. Keby bolo na mne, ja by som spustil takú víchricu, až by sa stromy ohýbali! A nametal by som takého snehu, že by zviera neprešlo a človek by neprejazdil.“
Raz si vyšiel mladý Mrázik na prechádzku. A tu vidí, ako ide na saniach pán, okrúhly ako bečka. Medvedí kožuch, na hlave čiapku z líšky, na nohách plstené čižmy, na rukách rukavice z tej najhustejšej a najmäkšej kožušinky, aká sa dá zohnať.
„Pozrime sa, ako sa zababušil!“ hvízdol Mrázik. „Ocko by ho neprefúkol ani za nič. Ale mne, braček, neujdeš!“
A Mrázik sa rozletel za saňami. Dohnal pána a pustil sa zo všetkých síl do diela. Pán sa celý schúlil, čiapku narazil až na nos a zakutral sa do kožucha. Ale nebolo to nič platné, Mrázik sa nepustil, vliezol do všetkých škár, fičal zo všetkých strán.
Pán stuhol na kosť. Domov už živý nedošiel, zmrzol po ceste.
No, to sa Mrázik radoval! Hneď bežal k otcovi a chválil sa:
„Pozri, starečku, akého tučného pupkáča v kožuchu som zmrazil na smrť!“
„Naozaj! Si chlapík, synku,“ povedal starý Mráz. „S tučným pupkáčom si si poradil hravo, ale teraz skús prefúknuť tamtoho sedliačika. Vidíš, ako si vykračuje po ceste?“
Mrázik sa pozrel, po ceste ide taký nejaký suchár kmotríček. Kožúšok mu sotva drží na pleciach, ťažko hádať, čoho je na ňom viac, či záplat, alebo dier.
„S tým sa vyrovnám raz-dva!“ zasmial sa Mrázik. „Fúknem a zmizne ako para nad hrncom!“
Sedliačik práve došiel na svoj diel, vzal do rúk sekeru a začal rúbať smreky a borovice.
A tu sa naňho Mrázik vrhol. Zafičal z jednej strany, priletel z druhej. Ale sedliačik sa ani neobzrel, stále len sekal a sekal ako divý. Rozohrial sa, až z neho len lialo.
Mrázik mrazivo zúril a zúril, ale kdeže na sedliačika! Ten si zatiaľ rozopol kožúšok a nakoniec odhodil aj rukavice.
Mrázik sa rozzúril.
„Počkaj, toto ti nedarujem. Len sa neteš, ja ťa predsa dostanem!“
A zaliezol do sedliačikových rukavíc.
Až pôjde sedliačik domov a začne si navliekať rukavice, schmatnem ho za prsty, povedal si. A stisnem, že mu ruky odpadnú!
No dobre. Sedliačik sekal, sekal, narúbal kopu dreva, až ho to nakoniec zmohlo. Chcel si natiahnuť rukavice, ale milé rukavice boli stuhnuté na kosť, ako skrz-naskrz premrzli.
Sedliačik sa dlho nerozmýšľal. Vzal sekeru a buch, buch porisko do rukavíc. Mrázik dostal nepočítane, taktak že vyvázol životom.
Akosi sa dovliekol domov. Starý Mráz div že neroztopil od smiechu:
„Tak čo, dostal si? Na vystatovanie máš ešte veľa času, synáčik! Až budeš na svete tak dlho ako ja, poznáš, kto je slabý a kto nie. Niekto je na pohľad úbožiak, ale skús si s ním niečo začať!“