ROZPRÁVKA NA DOBRÚ NOC z listov

Perlový retiazok od Jenny

Tomuto veselému dievčatku s blond kučeravými vláskami bolo takmer päť rokov.
Kým dievčatko stálo s mamičkou pri pokladnici....
.... putoval jej pohľad po
výkladoch a objavil ho: lesklý, biely perlový retiazok v ružovej, plastovej
krabičke.

„Ach, prosím, mami! Smiem mať ten retiazok? Prosím, prosím, mami!“

Mamička sa rýchlo pozrela na spodnú stranu tej krabičky a späť do tých
prosiacich, modrých očiek svojej malej dcérky.

„20 korún. Ak ten retiazok naozaj chceš mať, určite pre teba nájdeme
nejaké extra úlohy, ktorými si rýchlo našetríš dosť peniažkov, aby si si
ho mohla sama kúpiť.“

Len čo Jenny prišla domov, vyprázdnila svoju pokladničku v tvare prasiatka a napočítala
8 korún.

Po večeri odniesla riad zo stola a pomohla pri umývaní riadu. Na druhý
deň išla Jenny k svojej susedke a opýtala sa, či by jej za 5 korún mohla
pomôcť v záhradke.

Nakoniec Jenny našetrila dosť korún, aby si ten perlový retiazok
mohla kúpiť.

Jenny milovala svoj perlový retiazok – ten retiazok z nej robil fajnovú,
dôležitú dámu. Jenny nosila svoj retiazok všade: na nákupy, do materskej
škôlky, dokonca ani v postieľke ho nezložila. Jediný dôvod, prečo Jenny svoj
retiazok zložila, bol, keď sa Jenny išla kúpať. Mamička jej totiž povedala, že
ak sa ten retiazok namočí, zafarbí jej krk na zeleno.

Jenny mala strašne dobrého otecka. Každý večer, keď sa Jenny uložila do
postieľky, nechal svoju prácu tak a išiel za Jenny do izbičky, aby jej
prečítal príbeh na dobrú noc.

Jedného večera sa po prečítaní rozprávky opýtal Jenny: „Ľúbiš ma?“
„Ale samozrejme, otecko! Veď ty vieš, že ťa ľúbim.“
„Dáš mi svoj perlový retiazok?“
„Ach nie, otecko! Nie môj perlový retiazok! Ale ty si smieš vziať moju
Princeznú – toho bieleho koníka s tým ružovým chvostom. Veď vieš, toho, čo si mi
priniesol! To je moja najmilšia hračka!“
„To je v poriadku, moje zlatko. Ocko ťa má rád. Dobrú noc!“ a dal jej
nežný bozk na čelo.

O týždeň neskôr sa po prečítaní rozprávky opýtal znova:
„Jenny, ľúbiš ma?“
„Ale samozrejme, otecko, veď ty vieš, ako ťa mám rada!“
„Tak mi daruj svoj retiazok.“
„Otecko, nie moje perličky! Ale ty môžeš mať moju Baby bábiku, tú celkom
novú! Ona je taká náááádherná! A k tomu môžeš dostať aj tú žltú dečku,
ktorá pasuje k jej postieľke.“
„To je už v poriadku. Spinkaj pekne. Ocko ťa má rád.“
A ako vždy jej dal aj tentoraz nežnú pusinku na čelo.

O niekoľko nocí neskôr, keď jej otecko vkročil do izbičky, sedela Jenny
v postieľke. Čím viac sa k nej približoval, všimol si, že sa jej bradička
chvela a jedna slzička jej stekala po líčku.

„Čo sa deje, Jenny? Stalo sa niečo?“

Jenny nič nepovedala, len zodvihla malú rúčku a otvorila svoju päsť. Tam
ležal: ten perlový retiazok. Tichým, chvejúcim sa hlasom povedala Jenny:
„Tu, otecko, ten je pre teba!“

So slzami v očiach natiahol otecko svoju ruku smerom k Jenny a prijal jej
retiazok s umelými perličkami. Druhou rukou siahol do vrecka nohavíc a
vytiahol modré, zamatové puzdro, v ktorom bol retiazok so skutočnými perlami,
a podal ho Jenny.

To puzdro nosil už celý čas pri sebe, len čakal na to, že sa Jenny toho
umelého retiazka vzdá, aby jej on mohol dať ten skutočný poklad...

A tak je to aj u nášho nebeského Tvorcu. On čaká len na to, kedy sa
vzdáme tých lacných, umelých vecí v našom živote, aby nám On mohol dať ten
skutočný poklad.

Úžasné, aký je Boh k nám dobrý.

Držíme sa možno do takej miery neužitočných, škodlivých priateľstiev,
vzťahov, zvyklostí a aktivít, že sa nám zdá nemožné odpútať sa?

Niekedy je ťažké rozpoznať, čo je v tej druhej ruke ukryté, ale jasné je:
Náš Stvoriteľ od nás nikdy nebude požadovať, aby sme niečo opustili alebo odstránili, bez
toho, aby nám to ešte niečím lepším nenahradil!