Poštárska rozprávka – Karel Čapek

Toto by som rád vedel: keď môžu byť rozprávky o všelijakých iných ľudských remeslách a povolaniach, ako o kráľoch a princoch a zbojníkoch, pastieroch a rytieroch a černokňažníkoch a obroch a drevorubačoch a vodníkoch, prečo by nemohla byť raz aj rozprávka o poštárovi? Veď taký poštový úrad, to je skoro ako zakliate miesto; máte tam samé nápisy, že „fajčiť je zakázané“ a „psy so sebou brať je zakázané“, a mnoho iných varovných tabuliek – hovorím vám, toľko vyhlášok a zákazov nemajú vo svojich úradovniach ani čarodejníci, ani draky. Už z toho je vidieť, že pošta je miesto tajomné a mocné. A potom, deti, kto kedy videl, čo sa deje na pošte v noci, keď je zatvorená? Na to by sme sa chceli pozrieť! Veď jeden pán – aby ste vedeli, bol to pán Kolbaba, povolaním poštár a listonoš – sa na to naozaj pozrel a povedal o tom ostatným listonošom a poštárom a tí to zasa povedali ďalej, až sa to donieslo ku mne; a ja nie som taký nežičlivý, aby som si to nechal sám pre seba. Tak len s tým von a už sa začína.

Takže pána Kolbabu, povolaním listonoša a poštára, akosi omrzelo jeho poštárske remeslo: čo sa taký listonoš vraj nachodí, nabehá, nadrie, nalieta, nahoní a našliape, že vraj deň čo deň musí prejsť dvadsaťdeväťtisíc sedemsto tridsaťpäť krokov, v čom je zahrnutých osemtisíc dvesto štyridsaťdeväť schodov hore a dolu, a že tie listy, čo roznáša, sú aj tak samé tlačivá a účty a iné zbytočnosti, ktoré nikomu nerobia ani trochu radosti, a že aj ten poštový úrad je také nezáživné a nijaké miesto, kde sa ani žiadne rozprávky nedejú. Tak a všelijako inak si sťažoval pán Kolbaba na svoje poštárske povolanie. A raz si vám zo samého smútku sadol na pošte pri kachliach a zaspal a ani si nevšimol, že je už šesť hodín; a keď odbila šiesta hodina, odišli ostatní poštári a listonoši a zatvorili poštu a pán Kolbaba tam zostal zamknutý a spal. Mohlo byť k polnoci, keď ho zobudil taký šramot, ako keď myši cupocú po podlahe. Počkať, povedal si pán Kolbaba, máme tu myši; mala by sa na ne nastražiť pasca. A keď sa tak pozerá po tých myšiach, vidí, že to nie sú žiadne myši, ale poštoví škriatkovia. To vám sú takí malí a fúzatí mrňousi, asi takí veľkí ako menšia sliepka wyandotka alebo ako veverička alebo ako lesný zajac, tak asi; a na hlavách majú poštárske čiapky ako praví poštári a nosia pelerínky ako praví listonoši. Do paroma, povedal si pán Kolbaba, ale inak ani nemukol, ani necekol, ba ani nešepol, aby ich nevyplašil. A hľa, jeden ten poštový škriatok prekladal listy, ktoré mal ráno pán Kolbaba roznies; druhý triedil poštu; tretí vážil balíčky a lepil na ne štítky; štvrtý frflal, že tuná tá škatuľa nie je previazaná podľa predpisu; piaty sedel pri okienku a prepočítaval peniaze, ako to robia poštoví úradníci. „Veď som si to myslel,“ mrmlal ten škriatok, „tu sa ten poštový človek zasa prepočítal o jeden halier; musím mu to opraviť.“ Šiesty škriatok sedel pri telegrafnom aparáte a vyklepkával na ňom depešu, asi takto: taktak tak tak taktaktak ták. Ale pán Kolbaba rozumel, čo telegrafuje; v obyčajnej reči to bolo: „Haló, ministerstvo pôšt? Tu poštový škriatok číslo sto tridsaťjeden. Hlásim všetko v poriadku stop. Kolega elf Matlafousek má kašeľ hlási sa chorý nenastúpil službu stop. Maj sa stop.“ „Tu je list do mesta Bambolimbonanda v Kanibalskom kráľovstve,“ ozval sa siedmy trpaslík. „Kde to je?“ „To je cez Benešov,“ povedal ôsmy pidimužík. „Dopíš tam, kolega, Kanibalské kráľovstvo, stanica dráhy Dolný Trebizon, posledná pošta Mačací Hrádok. Letecky. Tak a sme hotoví. Čo povedia páni, nezahrali by sme si teraz trochu v karty?“ „Prečo nie,“ povedal prvý škriatok a odpočítal tridsaťdva listov. „Tak tu sú kartičky a môžeme začať.“ Druhý škriatok vzal tie listy a zamiešal ich. „Snímam,“ povedal prvý škriatok. „Tak rozdávaj,“ povedal druhý. „Ale, ale,“ hundral tretí, „to som dostal zlý list!“ „Idem,“ povedal štvrtý a pleskol listom o stôl. „To ti prebijem,“ povedal piaty a položil svoj list na tamten. „Hrom do toho, to je na mňa slabé,“ povedal šiesty a prihodil svoj list. „Ohó,“ povedal siedmy, „ja mám ešte vyššiu kartu.“ „A ja mám trumfové eso,“ zvolal ôsmy a hodil svoj list na tie ostatné. Toto, deti, už pán Kolbaba nemohol vydržať a vyhŕkol: „Nechcite sa, páni, dať vyrušovať, ale aké to máte karty?“ „Á, pán Kolbaba,“ povedal prvý škriatok. „My sme vás, pán Kolbaba, nechceli budiť, ale keď ste sa už zobudili, poďte si zahrať s nami. My totiž hráme len obyčajný mariáš.“ Pán Kolbaba si to nedal dvakrát povedať a sadol si medzi škriatkov. „Tak tu máte karty,“ povedal druhý škriatok a podal mu niekoľko listov, „a môžete začať.“

Pán Kolbaba sa pozrel na tie listy, čo mu dali do ruky, a povedal: „Nemajte mi to za zlé, páni mrňousi, ale ja nemám v ruke žiadne karty, ja mám iba nedoručené listy.“ „No práve,“ odpovedal tretí pidimužík, „to sú naše hracie karty.“ „Hm,“ povedal pán Kolbaba, „nehnevajte sa, páni, ale karty na hranie majú mať najnižšiu sedmičku, potom osmičku, potom deviatku a desiatku, spodka a horníka, kráľa a najvyššie eso. Ale tu v týchto listoch nič také nie je.“ „A to sa veľmi mýlite, pán Kolbaba,“ povedal štvrtý mužíček. „Aby ste vedeli, každý ten list platí viac alebo menej podľa toho, čo je v ňom vnútri napísané.“ „Najnižšia karta,“ vykladal prvý škriatok, „takzvaná sedmička, to sú také tie listy, v ktorých si ľudia niečo nahovárajú a predstierajú.“ „Druhá najnižšia karta je osmička,“ pokračoval druhý trpaslík, „a to sú také listy, čo ľudia píšu len z núdze a povinnosti.“ „Tretia nízka karta je deviatka,“ povedal na to tretí mrňous, „a to sú listy, čo si ľudia píšu len zo slušnosti.“ „Prvá vysoká karta je desiatka,“ povedal štvrtý. „To sú také listy, v ktorých si ľudia píšu niečo zaujímavé a nové.“ „Druhá vysoká karta je spodok,“ povedal piaty. „To sú psaníčká, čo si posielajú, keď chcú tomu druhému urobiť radosť.“ „Tretia vysoká karta je horník alebo aj chlapec,“ hovoril šiesty. „A to sú listy medzi dobrými priateľmi.“ „Štvrtá vysoká karta sa volá kráľ alebo aj dáma,“ dodával siedmy. „A to je taký list, ktorý je napísaný z lásky.“ „A tá najvyššia karta alebo eso,“ doložil ôsmy starček, „to je také psaníčko, ktorým dáva človek tomu druhému svoje celé srdce. To je karta, ktorá prebije čiže pretrumfne všetky ostatné. Aby ste vedeli, pán Kolbaba, takýto list sa nájde, keď píše mamička svojmu dieťaťu alebo človek človeku, ktorého má radšej ako samého seba.“

„Ale,“ povedal pán Kolbaba. „Ale teraz by som rád vedel, ako poznáte, čo je vnútri v tých listoch napísané. To by som, páni, veľmi nerád počul, že ich snáď otvárate a čítate. To sa nesmie, ľudkovia, to by ste porušili listové tajomstvo a ja by som vás, galgany, musel udať na políciu. Pre pána kráľa, to by bol obrovský hriech, keby niekto otvoril list, ktorý mu nepatrí!“ „To my, pán Kolbaba, tiež vieme,“ povedal prvý škriatok. „Ale my, vidíte, my cítime hmatom cez zatvorenú obálku, čo je v tom liste. Tie ľahostajné listy sú na dotyk studené, ale čím viac lásky je v liste, tým je to psaníčko teplejšie.“ „A keď si my škriatkovia zatvorený list položíme na čelo,“ dodal druhý, „môžeme vám povedať slovo za slovom, čo tam stojí napísané.“ „To teda je iná,“ povedal pán Kolbaba. „Ale keď sme už tu takto pohromade, tak by som sa vás rád na niečo opýtal. Snáď vás to, páni, neurazí.“ „Že ste to vy, pán Kolbaba,“ odpovedal tretí škriatok, „tak sa môžete opýtať, na čo chcete.“ „Ja by som rád vedel,“ povedal pán Kolbaba, „čo vlastne škriatkovia jedia.“ „To je všelijaké,“ povedal štvrtý mrňous. „My škriatkovia, čo žijeme v rôznych úradoch, sa živíme ako šváby, tým, čo vy ľudia poztrácate: takto omrvinku chleba alebo trošku žemle – Veď viete, pán Kolbaba, veľa toho nie je, čo vám ľuďom od úst odpadne.“ „Ale my škriatkovia od pošty,“ povedal piaty trpaslík, „to nemáme takto zle. My si niekedy varíme tie telegrafné pásky ako rezance a mastíme si ich poštovým lepidlom; ale to musí byť lepidlo z dextrínu.“ „Alebo môžeme oblizovať známky,“ podotkol šiesty. „To je dobré, ale veľmi sa nám tým zlepia fúzy.“ „Ale najviac papáme omrvinky,“ vykladal siedmy bábik. „Viete, pán Kolbaba, preto sa v úradných miestnostiach tak zriedka zametá, aby zostali na nás nejaké tie omrvinky.“ „A že som taký smelý,“ pýtal sa ďalej pán Kolbaba, „kdeže vy tu vlastne prespávate?“ „To vám, pán Kolbaba, nepovieme,“ povedal ôsmy dedko. „Keby ľudia vedeli, kde my škriatkovia bývame, tak by nás odtiaľ vymetli. Kdeže, to nesmiete vedieť.“ No, keď mi to nepoviete, tak si to nechajte, myslel si pán Kolbaba. Však ja dám pozor, kam pôjdete spať. A sadol si zasa pri kachle, aby dával pozor. Ale len sa tam uvelebil, už sa mu začali akosi lepiť na očká viečka, a než by si povedal pät, pán Kolbaba zaspal a spal ako zabitý až do bieleho rána.

Takže toto, čo videl, pán poštár Kolbaba nikomu nepovedal, lebo, to viete, na pošte sa vlastne nesmie prespávať. Len od tých čias ho už neomrzelo roznášať ľuďom listy. Tento list, hovoril si, je taký vlažučký, ale tuto ten práve hreje, ako je teplý; to asi je psaníčko od nejakej mamičky. A raz na pošte triedil listy, čo vybral z poštovej schránky, aby ich roznies ľuďom. „Počkať,“ povedal zrazu, „tu je list v zalepenej obálke, ale na tej obálke nie je ani adresa, ani známka.“ „Aha,“ povedal pán poštmajster. „To zasa niekto hodil do schránky list bez adresy.“ Bol tam práve na pošte jeden pán, aby poslal svojej mamičke doporučený list; ten pán to počul a vraví: „No, to musí byť ťulpas, popleta, truľo, vrták, somár, darmožráč a nemehlo, kto posiela list a nenapíše na neho ani adresu.“ „Ba nie,“ povedal pán poštmajster, „takých listov, pane, sa za rok nájde celá kopa. To by ste neverili, pane, akí sú ľudia roztržití. Napíšu list, pane, a potom s ním hneď bežia na poštu a zabudnú sa, pane, pozrieť, že ešte nenapísali adresu. Jaj, pane, to sa stáva častejšie, než si myslíte.“ „Ale, ale,“ čudoval sa ten pán, „a čo vy s takými listami bez adresy robíte?“ „Necháme ich ležať na pošte, pane,“ povedal poštmajster, „lebo ich nemôžeme, pane, doručiť.“ Pán Kolbaba zatiaľ obracal v ruke ten list bez adresy a hundral: „Pán poštmajster, toto psaníčko je také teplé, v tom je iste napísané niečo úprimné. Ja myslím, že by sa ten list mal predsa len doručiť tomu, komu patrí.“ „Keď tam nie je napísaná adresa, tak to nejde, a basta,“ namietal pán poštmajster. „Tak azda by ste mohli ten list otvoriť,“ radil ten cudzí pán, „a pozrieť sa, kto ho posiela.“ „To nejde, pane,“ povedal pán poštmajster prísne, „lebo to by, pane, bolo porušenie listového tajomstva a to sa nesmie.“ A tým bola tá vec pre neho vybavená. Ale keď ten cudzí pán odišiel, obrátil sa pán Kolbaba na pána poštmajstra: „Že som taký smelý, pán poštmajster, ale ohľadom toho listu by nám azda mohol poradiť niektorý pán poštový škriatok.“ A potom rozprával, ako raz v noci videl úradovať poštových škriatkov a akože si škriatkovia vedia čítať listy, aj keď ich neotvoria. Pán poštmajster sa zamyslel a potom povedal: „Čert ma vezmi, to by šlo. Tak to skúste, pán Kolbaba; keď nám ten pán škriatok povie, čo v tom zatvorenom liste stojí napísané, poznáme azda, komu to psaníčko patrí.“

Tak tej noci sa dal pán Kolbaba zatvoriť na pošte a čakal. Mohla byť polnoc, keď počul také cupy-cup po podlahe, ako keď myši behajú; a potom zasa videl škriatkov, ako triedia listy a vážia zásielky a počítajú peniaze a odklepkávajú depeše. A keď boli so všetkým hotoví, sadli si na zem a hrali s listami mariáš. V tej chvíli sa pán Kolbaba ozval: „Dobrý večer, páni mrňousi.“ „Á, to je pán Kolbaba,“ povedal ten najstarší mrňous. „Tak poďte si s nami zahrať v karty.“ Pán Kolbaba si to nedal dvakrát povedať a sadol si s nimi na podlahu. „Idem,“ povedal prvý škriatok a položil svoju kartu na zem. „Prebíjam,“ povedal druhý. „Dávam flek,“ vraví tretí. Teraz prišiel rad na pána Kolbabu a on položil ten zatvorený list bez adresy na tie tri ostatné. „Tak ste vyhrali, pán Kolbaba,“ povedal prvý škriatok, „lebo ste išli tou najvyššou kartou čiže srdcovým esom.“ „Že som taký smelý,“ odpovedal pán Kolbaba, „ale viete to iste, že je to taká vysoká karta?“ „Aby som to nepoznal,“ povedal škriatok. „To je predsa psaníčko, čo píše mladík dievčine, ktorú má radšej ako samého seba.“ „To sa mi nezdá,“ povedal naschvál pán Kolbaba. „A práve je to tak,“ odpovedal trpaslík. „Keď tomu nechcete veriť, ja vám to psaníčko prečítam.“ A vzal ten list, položil si ho na čelo, zavrel oči a takto čítal: „Moja najmilšia Marienka, tak ti pýšem (tu je pravopisná chyba, povedal ten škriatok, správne má byť mäkké i) žesom dostal miesto za šoféra tak esli by si chcela mohli by sme mať svadbu napyš mi esli ma máš ešte rada pyš mi skoro tvoj verný Frantík.“ „Tak vám ďakujem, pán škriatok,“ povedal pán Kolbaba, „to som potreboval vedieť. Veľmi pekne vám ďakujem.“ „Niet začo,“ povedal mužíček. „Ale aby ste vedeli, je tam osem pravopisných chýb. Veľa sa ten Frantík v škole nenaučil.“ „Len by som sa rád dozvedel, ktorá je to Marienka alebo ktorý Frantík,“ hundral pán Kolbaba. „Nemôžem slúžiť, pán Kolbaba,“ povedal ten maličký panáčik. „To tam už nie je napísané.“ Ráno potom hlásil pán Kolbaba pánu poštmajstrovi, že ten list bez adresy písal nejaký šofér Frantík nejakej slečne Marienke a že si ten pán Frantík chce tú slečnu vziať za ženu. „Ach, pre pána,“ zvolal pán poštmajster, „to je nesmierne dôležité psaníčko, to by tá slečna mala dostať!“ „Ja by som jej to psaníčko hneď zaniesol,“ povedal pán Kolbaba, „keby som len vedel, ako sa tá slečna Marienka volá vlastným menom a v ktorom meste, ktorej ulici a ktorom popisnom čísle býva.“ „To by, pán Kolbaba, dokázal každý,“ vravel pán poštmajster. „Na to by ani nemusel byť poštár. Ale ja by som veľmi rád videl, aby tá slečna to psaníčko dostala.“ „Dobre, pán poštmajster,“ zvolal pán Kolbaba, „tak ja tú slečnu adresátku budem hľadať, aj keby som mal rok behať a prejsť celý svet.“ To povedal, prehodil si cez plece poštársku tašku s tým listom a s krajcom chleba a vydal sa do sveta.

Tak pán Kolbaba chodil a chodil a všade sa pýtal, či nežije v tom kraji nejaká slečna Marienka, čo čaká psaníčko od nejakého pána šoféra Frantíka. A tak prešiel celé Litoměřicko a Lounsko a rakovnícky okres a Plzeňsko a Domažlicko a Písek a Budějovicko a Přeloučsko a Táborsko a Čáslavsko a hajtmanstvo hradecké a okres jičínsky a Boleslavsko; bol v Kutnej Hore, Litomyšli, Třeboni, Vodňanoch, Sušici, Příbrami, Kladne a Mladej Boleslavi a vo Voticiach a v Trutnove a v Sobotke a v Turnove a v Slanom a v Pelhřimove, ba aj v Dobrušce a v Úpici a v Hronove a u Siedmich Chalúp, aj na Krákorke bol, aj v Zálesí, no skrátka všade, a všade sa vypytoval po tej slečne Marienke. Tých slečien Marienok, čo v Čechách našiel, bolo veľa, dohromady štyridsaťdeväťtisíc deväťsto a osemdesiat, ale žiadna z nich nečakala psaníčko od pána šoféra Frantíka; niektoré z nich síce čakali na psaníčko od nejakého pána šoféra, ale ten sa nevolal Frantík, ale Tóno alebo Ladislav alebo Václav, Jozef alebo Jarolím či Lojzík alebo Florián, aj Jirka alebo Johan alebo Vavrinec, ba aj Dominik a Vendelín a Erazim, len Frantík nie; a iné tie slečny Marienky zasa čakali na psaníčko od nejakého pána Frantíka, ale ten zasa nebol šoférom, ale zámočníkom alebo šikovateľom alebo stolárom alebo sprievodcom, prípadne aj drogistom, čalúnnikom, holičom alebo krajčírom, ale práve nie šoférom. A tak ten pán Kolbaba už prešiel rok a deň, ale nemohol to psaníčko doručiť tej pravej slečne Marienke. Poznal veľa vecí: videl dediny i mestá, polia i lesy, východ i západ slnka, návrat škovránkov a príchod jari, sejbu i žatvu, hríby v lese a zrejúce slivky, videl v Žatci chmeľ a na Mělníku vinice a v Třeboni kapre a v Pardubiciach perník, ale keď mu to márne hľadanie trvalo už rok a deň, sadol si skľúčený pri ceste a povedal si: „Tak to už je márne, to už azda tú slečnu Marienku ani nenájdem.“ Bolo mu skoro do plaču od ľútosti. Ľutoval slečnu Marienku, že nedostala list od mladíka, ktorý ju mal radšej ako samého seba; ľutoval šoféra Frantíka, že to jeho psaníčko nemôže doručiť; a ľutoval aj seba samého, že si s tým dal takú robotu a toľko sa nachodil v daždi a horúčave a mrazoch a nečase a že to bolo nadarmo. A ako tak sedel pri ceste a ľutoval, videl, že po tej ceste ide nejaké auto. Išlo pomaličky, tak asi šesť kilometrov za hodinu a pán Kolbaba si povedal: No, to musí byť nejaký starožitný voz, že sa to vlečie tak pomaly. Ale keď to auto prišlo bližšie, videl, že to je, pre Kristove nohy, krásna osemvalcová bugatka a že za volantom sedí smutný, čierno odetý šofér a vo voze smutný, čierno odetý pán. A keď ten smutný pán uvidel pri ceste zarmúteného pána Kolbabu, kázal zastaviť a povedal: „Poďte, poštár, ja vás kúsok cesty odveziem.“ Pán Kolbaba bol rád, lebo ho po takom dlhom putovaní už bolievali nohy, sadol si k tomu smutnému čiernemu pánovi a voz sa dal pomaly a smutne do pohybu. Keď tak prešli asi tri kilometre, ozval sa pán Kolbaba: „Že som taký smelý, pane, ale vy asi idete na pohreb, však?“ „Neideme,“ povedal dutým hlasom ten smutný pán. „Prečo si myslíte, že ideme na pohreb?“ „No,“ povedal pán Kolbaba, „lebo vy, pane, ste tak smutný.“ „Ja som taký smutný,“ vravel hrobovým hlasom ten pán, „lebo to moje auto ide tak pomaly a smutne.“ „No jo,“ povedal pán Kolbaba, „však prečo vám taká krásna bugatka ide tak pomaly a smutne?“ „Lebo ju riadi smutný šofér,“ povedal zarmútene čierny pán. „Aha,“ povedal pán Kolbaba. „Dovoľte, vaša milosť, prečo vlastne je ten pán šofér taký smutný?“ „Lebo nedostal odpoveď na psaníčko, ktoré dal na poštu pred rokom a dňom,“ odpovedal čierny pán. „Viete, on písal svojej najmilšej, ale ona mu neodpísala; tak si on myslí, že ho už nemá rada.“ Keď to pán Kolbaba počul, vyhŕkol: „Že som taký smelý, nevolá sa váš pán šofér Frantík?“ „Volá sa pán František Svoboda,“ odpovedal smutný pán. „A tá slečna sa volá Marienka, však?“ pýtal sa ďalej pán Kolbaba. Tu sa ozval smutný šofér a povedal so žalostným vzdychom: „Slečna Mária Nováková sa volá tá nevernica, čo zabudla na moju lásku.“ „Aha,“ vykríkol pán Kolbaba radostne, „človeče drahý, tak vy ste ten trúba, ten blázon, ten ťulpas, ten popleta, ten truľo, ten vrták, ten truhlík, to nemehlo, to trdlo, to metlisko, ten tulipán, ten somár, ten šalát a ten otrapa, ten splašený, ten strelený, ten pomätený, ten sekutý a ten vreckom udretý, ten nešika, ten nemehlo, ten nekňuba, ten ňuňo, ten slivka a ten bambula, ten kašpar, ten Janek, ten Matej a ten popleta, čo nám hodil do poštovej schránky to psaníčko bez známky a bez adresy? Jemine, to som rád, že mám tú česť vás poznať! Akože vám slečna Marienka mohla odpísať, keď doteraz to vaše psaníčko ani nedostala?“

„Kde, kde je to moje psaníčko?“ zvolal pán šofér Frantík. „No,“ povedal pán Kolbaba, „keď mi poviete, kde slečna Marienka býva, tak to psaníčko bude, aby ste vedeli, rovno na ceste k nej. Môj ty Tondo, už rok a deň nosím ten list v taške a hľadám po celom svete tú pravú slečnu Marienku! Mladík zlatý, teraz hneď a šupito, bez odkladu a cvalom mi dajte adresu tej slečny Marienky a ja pôjdem a doručím jej to psaníčko.“ „Nikam, pán poštár, nepôjdete,“ povedal pán, „lebo ja vás tam odvezieme. Tak, Frantík, teraz pridať plyn a ide sa k slečne Marienke.“ Len to dopovedal, pridal pán šofér Frantík plyn, voz sebou trhol a teraz vám to, ľudkovia, mazalo šesťdesiatkou, sedemdesiatkou, osemdesiatkou, stovkou, stodesiatkou, stodvadsiatkou, stopäťdesiatkou, stále rýchlejšie, až motor spieval, vyl, jasal a burácal samou radosťou a čierny pán si musel oboma rukami držať klobúk, aby mu neodletel, a pán Kolbaba sa oboma rukami držal sedadla a pán Frantík kričal: „Pán šéf, to nám to ide, čo? Sto osemdesiat kilometrov! Jaj, veď my už ani nejdeme, my letíme na priamy záber vo vzduchu, pozrite sa, pán šéf, kde sme nechali cestu! Pán šéf, pán šéf, veď my sme dostali krídla!“ A keď tak nejakú chvíľu leteli rýchlosťou sto osemdesiatsedem kilometrov, ukázala sa taká pekná biela dedina – naozaj, veď to bol Libňatov – a pán šofér Frantík vraví: „Pán šéf, tak by sme boli na mieste.“ „Tak zastavte,“ povedal čierny pán a auto sa zniesol na zem na kraji tej dediny. „Ale že tá bugatka dobre ide, čo?“ libovalo si pán. „A teraz by ste, pán Kolbaba, mohli tej slečne Marienke doručiť to psaníčko.“ „Azda pôjde so mnou pán Frantík,“ myslel si pán Kolbaba. „Ja myslím, že by ju rád videl.“ „Čo vás nemá,“ bránil sa pán Frantík, „ja sa jej hanbím prísť na oči, lebo takú dobu odo mňa nedostala žiadne psaníčko. A potom,“ dodával zachmúrene, „kto vie, či ma ešte má rada. Len choďte, pán Kolbaba, sám. Pozrite, ona býva v tamtom domčeku, čo má okienka také čisté ako studnička.“ „Tak ja idem,“ povedal pán Kolbaba, zatrúbil pekne na ústa „Ide, ide poštový panáčik, ide, ide poštový pán“ a vykročil pravou nohou k tomu domčeku. A tam za tým čistým okienkom sedela bledá dievčina a šila si šatôčky.

„Pozdrav Boh, slečna Marienka,“ zavolal pán Kolbaba. „To si šijete svadobné šatôčky?“ „Ba nie,“ povedala smutne slečna Marienka, „to ja si šijem rubáš do rakvičky.“ „Ale, ale,“ povedal súcitne pán Kolbaba, „jaj, jajdačky, jemináčik, ježišku, snáď to nebude také zlé? Čo vy, slečna, chorľavejete?“ „Nechorľavejem,“ vzdychla slečna Marienka, „ale srdiečko mi puká žiaľom.“ A pritom si položila ruku na srdce. „Pre pána kráľa,“ zvolal pán Kolbaba, „slečna Marienka, počkajte ešte s tým puknutím! Že som taký smelý, prečo vlastne vás srdce bolí?“ „Lebo už rok a deň,“ povedala potichu slečna Mária, „už deň a rok čakám na jedno psaníčko, ktoré neprichádza.“ „Nič si z toho nerobte,“ tešil ju pán Kolbaba. „Ja zasa rok a deň nosím tuto v taške jedno psaníčko a nemám, komu by som ho odovzdal. Viete čo, slečna Marienka, ja to psaníčko dám vám.“ A pritom jej podával ten list. Slečna Mária zbledla ešte viac. „Pán listonoš,“ povedala tichým hlasom, „to psaníčko azda nie je pre mňa, veď na ňom nie je adresa!“ „Len sa pozrite dovnútra,“ kázal pán Kolbaba, „a keď to nebude pre vás, tak mi to vráťte a je to.“ Slečna Mária otvorila trasúcimi sa prstami ten list, a ako ho začala čítať, ružoveli jej líca. „Tak čo,“ pýtal sa pán Kolbaba, „vrátite mi ten list, alebo nie?“ „Nevrátim,“ vydýchla slečna Mária a oči sa jej zaliali slzami radosti. „Pán poštár, veď to je to psaníčko, na ktoré som čakala rok a deň! Pán listonoš, ja ani neviem, čo by som vám za to dala!“ „Tak ja vám to poviem,“ povedal pán Kolbaba. „Dáte mi dve koruny pokuty za to, že to psaníčko nebolo náležite frankované, rozumiete? Preboha, veď len preto s tým psaníčkom behám rok a deň, aby pošta dostala tie dve korunky porta! Tak ďakujem pekne,“ povedal, keď dostal tie dve koruny, „a na vašu odpoveď, slečna, tuto niekto čaká.“ A pritom pokynul na pána šoféra Frantíka, ktorý už stál za rohom. A kým pán Frantík dostával tú odpoveď, sadol si pán Kolbaba s tým čiernym pánom a vravel mu: „Rok a deň, vaša milosť, som s tým psaníčkom behal, ale stálo to za to: už preto, čo všetko som videl. To vám je taká pekná a krásna krajina, či je to pri Plzni, alebo pri Hořiciach, alebo pri Tábore – A hľa, pán Frantík sa už vracia. Ona sa halt ústne taká záležitosť dá vybaviť rýchlejšie ako listom bez adresy.“ Pán Frantík nehovoril nič, len mu svietili oči. „Tak ide sa, pán šéf?“ pýtal sa. „Ide sa,“ povedal ten pán. „Najprv odvezieme pána Kolbabu na poštu.“ Pán šofér skočil do voza, stlačil štartér a pridŕžal spojku a plyn a voz sa rozbehol tak hladko a ľahko ako vo sne. Hneď vám ručička na tachometri ukazovala sto dvadsať kilometrov. „Ale že ten voz krásne ide,“ libovalo si čierny pán. „To si to tak hasí preto, že ho riadi šťastný šofér.“ A všetci šťastne došli a my tiež.