Traja červenobradí

Jeden chudobný muž zavolal jedného dňa svojich troch synov a povedal im:
„Vidíte, že už nemám silu starať sa o vás, vydajte sa preto do sveta a skúste si zarobiť na denný chlieb.“
„Áno, milý otec,“ povedali chlapci, „nebudeme vám už na ťarchu, pôjdeme do služby a postaráme sa aj o vás!“
S tým si zbalili svoje batôžky a na druhý deň sa vydali na cestu.
Tu sa stalo, že keď šli lesom, stretli starého muža v sivom kabáte, ktorý sa ich priateľsky spýtal:
„Kampak idete, milé deti?“
„Ideme do služby, dobrý muž, lebo náš otec nás už nedokáže uživiť, chceme sa teraz postarať aj o neho.“
„Áno, to je správne, ale chráňte sa troch červenobradých, lebo od tých vás nečaká nič dobré.“
„Dáme si pozor!“ povedali bratia a išli ďalej.
Netrvalo dlho a stretli troch červenobradých, ktorí sa troch synov pýtali, kam sa to vybrali.
„Hľadáme službu!“ povedali bratia.
„A my práve potrebujeme sluhov!“ odvetili červenobradí. „Poďte s nami!“
„No my by sme radi,“ povedali bratia, „ale jeden starec nám povedal, že s červenobradými sa nemáme púšťať do ničoho, lebo s vami to nie je v poriadku.“
„Ha, ha,“ zasmiali sa, „na nejakého starkého chcete dať? Vy blázni! My vám dáme za jediný rok taký veľký plat, akoby ste si inde zaslúžili za celých desať rokov.“
Bratia teraz pomysleli na svojho úbohého otca, ako by sa mal dobre, keby sa tak skoro vrátili s takými peniazmi, a tak do tej služby nastúpili. Každý z nich mal po roku dostať vrece dukátov a dovtedy nerobiť nič iné, iba chodiť okolo veže a odriekavať príslovie, ktoré mu oni určia.
Každý červenobradý si vzal so sebou jedného brata. Ten najstarší mal pri tom chodení okolo veže stále hovoriť:
„My traja bratia.“
Ten prostredný mal zasa odriekavať:
„Kvôli hlúposti!“
A ten najmladší bez prestania vykrikoval:
„Tak je to správne!“
A tak sa aj stalo. Po roku dostal každý z bratov dohodnutú mzdu. Keď sa teraz spoločne vracali domov, nevedel žiaden z nich povedať nič iné než to, čo celý rok na samote neustále odriekaval, inak hovoriť zabudli.
Tu ich stretol jeden muž, ktorý ich pozdravil a spýtal sa:
„Kampak?“
Najstarší odvetil:
„My traja bratia.“
„Ale ja som sa pýtal, kam idete!“
„Kvôli hlúposti!“ odvetil druhý brat.
„Kat vás zober!“
„Tak je to správne!“ povedal tretí brat.
Ten muž si myslel, že má iste do činenia s bláznami, a tak sa už nepýtal viac a išiel svojou cestou.
Keď putovali ďalej, zrazu uvideli, ako jedného pocestného prepadol zbojník a zraziac ho na zem, nechal ho celého zakrvaveného. Bratia pribehli tomu úbožiakovi na pomoc, ale už bolo neskoro. Zbojník im unikol a ten zranený im čoskoro pod rukami zomrel.
Práve v okamihu, keď sa zaoberali umierajúcim, pribehli tam súdni drábi, považovali ich za vrahov a zbojníkov, vrhli sa na nich, spútali ich a viedli ich bez ďalšieho rovno pred súd. Keď ich predviedli a opýtali sa ich, kto toho cudzinca zabil, povedal ten najstarší:
„My traja bratia.“
„Prečo?“ pýtal sa ďalej sudca.
„Kvôli hlúposti!“ odvetil druhý brat.
„Budete teda teraz obesení!“ namietol sudca.
„Tak je to správne!“ povedal tretí brat.
„Čo viac potrebujeme?“ zvolal sudca:
„Svoju vinu sami priznali, s trestom sú tiež zmierení, obesťe ich!“
Tak bratov viedli k šibenici, a keď stúpali po rebríku nahor, tí traja červenobradí stáli opodiaľ a striehli. Tu sa tam náhle zjavil ten starec v sivom kabáte a povedal, ale tak, že ho videli a počuli len bratia:
„Toto ste si zaslúžili a mal by som vás v tých ťažkostiach nechať, lebo ste ma nepočúvli, ale keďže máte dobré srdce, zachránim vás. Hovorte!“
Tu zvolali bratia silnými hlasmi:
„Tých troch červenobradých chyťte!“
Sotva to tí traja počuli, zdvihli sa z prachu a v okamihu vám zmizli, skôr než sa niekto pohol. Teraz bratia rozprávali, ako sa to všetko odohralo. Z toho rozprávania ľudia usúdili, že tí červenobradí boli diabli a ten starec v sivom kabáte bol iste náš Pán.
Skutočný vrah bol bratmi označený a čoskoro postavený pred súd, kde priznal svoju vinu a potom ho právom obesili.
Bratia sa medzitým so všetkým tým zlatom vrátili domov, zostali pri svojom chudobnom otcovi a po celý život už nikdy nepoznali núdzu.