Mladý kováč

Za dávnych čias žil jeden chalupník. Mal troch synov. Starší synovia už od malička otcovi vo všetkom pomáhali a vyrástli z nich poriadni chlapi. Otec chcel aj najmladšieho priúčať práci, ale žena stále nechcela dovoliť.
„Je ešte malý. Nech sa vyšantí,“ hovorievala. Raz upiekla svojmu najmladšiemu a najmilšiemu sladký koláč, inokedy mu zasa podstrčila pirôžok.
Tak vyrástol z najmladšieho syna darebák a lenivec, ktorý len rád jedol a spal.
Chalupník to znášal dlho, ale nakoniec si synka zavolal a vraví:
„Nie je už načase, aby si išiel do učenia? Chcel by si na garbiara?“
„To nechcem,“ odpovedal syn. „Celý život vydeľávať kože ..... ruky by som mal rozožraté až na kosť.“
„Tak si vyber krajčírstvo!“
„Čo to hovoríš, ocko! Až do smrti kriviť chrbát nad vestami a kazajkami ..... veď by mi narástol hrb!“
„Ako myslíš, synku. Do ničoho ťa nenútim. A čo by si povedal na kováčske remeslo? Niet muža nad kováča!“
„Prečo nie,“ odvetil syn. „Na kováčstvo by som šiel.“
Otec vyhľadal najzručnejšieho kováča v kraji, zaplatil mu vopred za vyučenie a odviezol syna do kováčne.
„No tak, synku, pekne sa pozeraj, ako pracujú dobrí ľudia, a vyučíš sa.“
Ale matka priviezla synáčikovi tajne z domu na vozíku posteľ s perinou a vankúšmi:
„Zvykol si si u mňa spávať na mäkkom. Keď sa z tej práce unavíš, odpočiň si na perinke, sama som ti ju šila. A hlávku si polož na vankúš, napchala som ho prachovým perím.“
Otec s matkou sa vrátili domov a synček zostal u kováča.
Postavil posteľ do kúta kováčne, ľahol si na ňu a díval sa, ako kováč s učňami búši kladivom do nákovy.
„Čo sa pozeráš?“ pýta sa ho kováč. „Vezmi do ruky kladivo.“
„A načo?“ odvrkol sedliakov syn. „Ocko mi povedal: Pozeraj, ako ľudia pracujú, a vyučíš sa.“
Kováč pokrútil hlavou a dal sa zase do práce.
Najmladší synček polihoval na mäkkej posteli a len sa obracal sem a tam, nespúšťajúc kováča z očí.
Nevydržal to kováč a znova vraví:
„Čo ty sa stále len váľaš? Veď si takto preležíš boky!“
„Ale nepreležím,“ odvetil sedliakov synček. „Mám mäkkú perinu. Z vášho hluku ma bolí hlava a mamička mi prikázala: Keď sa unavíš, synček, oddýchni si hlávkou na prachovom vankúši.“
Kováč nad ním mávol rukou a viac si ho už nevšímal. Kto by s tým lenivcom strácal slová! Tak bežal deň za dňom a mesiac za mesiacom.
Od cudzej práce ruky nebolia. A tak si najmladší syn v duchu hovorieval:
Žiadna veľká múdrosť to nie je. Klepneš raz-dvakrát kladivom na nákovu, a hotovo! Aj ja budem vedieť vykovať, čo kto bude chcieť, a o nič horšie ako sám majster.
Uplynuli tri roky a za synom prišiel chalupník.
„Tak čo, ako sa vyučil ten môj chlapec?“ pýtal sa sedliak kováča.
„Kto to môže vedieť?“ odvetil majster. „Pozeral sa, to je pravda, ale čo sa naučil, to nám neukázal.“
„Čo ty na to, synku?“
„Čo by som hovoril, keď príde na vec, však to nepokazím.“
Otec sa zaradoval. Zriadil zo starej stodoly kováčňu, zaobstaral potrebné náradie a vraví:
„No, synku, teraz ukáž svoje umenie, ukuj mi k pluhu novú radlicu!“
Mladý kováč namieril do stodoly a za ním otec so staršími synmi. Najmladší postavil jedného brata žeraviť uhlie, druhého, aby ťahal za mechy, a sám si vyhrnul rukávy a vzal do rúk veľké kladivo. A keď sa železo rozžeravilo, rozľahli sa kováčňou také rany, že si všetci museli zapchávať uši.
Mladý kováč kul a kul, až mu ruky ochabli, a on poznal, že radlicu vykovať nedokáže. Povedal teda:
„Načo by ti, ocko, bola nová radlica? Veď tá stará môže ešte slúžiť. Radšej ti vykujem ostrú sekeru.“
„Dobre, synku,“ odpovedal sedliak, „vykuj mi sekeru. Stará sa mi už celkom otupila.“
A najmladší začal kuť. Búšil kladivom, až videl, že ani sekera z toho nebude.
„Vieš, ocko,“ povedal znova, „sekery kujem nerád. Je to hrubá práca. Ale vykujem ti tucet klincov tenších ako mamkina ihla.“
„No čo,“ sedliak na to, „aj klince sú v hospodárstve potrebné.“
Kováč sa dal znova do diela. Klepal a klepal, kul a kul, ale nič nevykul. Všetko železo pokazil, zostal z neho len maličký kúsok.
A vtedy otec poznal, že sa jeho syn ničomu, ale celkom ničomu nenaučil. Vzal ten kúsok železa a mrštil ním do kade s vodou. Železo zasyčalo ..... pššš!
„Počuješ, synku,“ povedal otec, „výsledok svojho učenia? Jeden jediný prd. Ale dávaj pozor, čo ti poviem: v našom rode nikdy záhaľači neboli a nebudú. Choď mi z domu, choď, kam ťa oči povedú, a nevracaj sa späť, kým sa nevyučíš nejakému remeslu.“
Najmladší syn sklonil hlavu a opustil rodnú chalupu. Vyšiel za humná, sadol si na peň a zamyslel sa. Ako teraz? Čo bude robiť? Premýšľal a rozmýšľal a potom sa rozhodol, že pekne ako baránok pôjde späť ku kováčovi.
Kováč sa mu vysmial, ale predsa ho znova vzal.
„Jenže teraz ťa budem učiť po svojom!“ povedal.
A začali. Na mäkkú perinu si chlapec už dávno ani nespomenul. Keby sa mohol aspoň na tvrdej slame dosýta vyspať, ale kdeže! Kováč mu nedal ani vydýchnuť. Len čo pustil mládenec na chvíľu kladivo z rúk, aby si narovnal chrbát, už je tu majster a syčí mu do ucha:
„Pšššš ..... prd!“ Chlapec sa zahanbil, pozbieral sa a dal sa znova do diela.
Tak prežil u kováča ďalšie tri roky. A keď boli tie tri roky na konci, povedal mu majster:
„Teraz môžeš ísť, kam sa ti páči, a smelo sa pustiť do práce!“
Mládenec sa s kováčom rozlúčil a vydal sa na vandrovku.
Išiel a išiel, až došiel do veľkého mesta. Tam vstúpil do služby k jednému kováčovi ako tovariš.
Hneď toho dňa prišiel do kováčne vznešený pán.
„Hej, majster,“ povedal pán, „oprav mi tu ten koč. Ale tak, aby bol ako nový. Vyvolil som si nevestu a v tomto koči ju povediem k oltáru.“
„A kde máte ten voz?“ spýtal sa kováč.
„Tu stojí, pri bráne.“
Majster vyšiel s tovarišom pred bránu. Pozdrav pánboh, to je ale zničený koč! Dvierka visia na jednom pánte, pružiny skrútené, obruče na kolesách stočené do vývrtky. Ako mohla takáto rachotina vôbec do kováčne dôjsť!
Majster sa poškriabal za uchom.
„Neviem, čo by som vám povedal,“ vraví pánovi. „Keby som opravoval tri mesiace, tak ho neopravím.“
„Čo, tri mesiace?“ zareval pán. „O tri dni musí byť hotový! A ak ho dovtedy neopravíš, prikážem svojim sluhom, aby tvoju kováčňu do poslednej doštičky rozmetali.“
Čo mal kováč robiť? S pánmi sa veľa nedohadáš.
Pán ešte chvíľu hundral a potom odišiel.
Vtedy povedal majster mladému kováčovi:
„No, tovariš milý, teraz si pomôž, ako vieš.“
„Dobre,“ povedal na to tovariš, „pošli mi dvoch učňov a choď si odpočinúť.“
Majster odišiel domov a v kováčni sa už za chvíľočku krútilo všetko ako v kolese.
Mládenec v okamihu rozobral celý koč na kúsky, učňov postavil k výhni rozdúchavať oheň a vzal do ruky kladivo.
Udrel do nákovy a jedna obruč bola hotová! Udrel znova a mal druhú! A keď vykul obruče, pustil sa do pružín. Tu niečo narovnal, tam zas ohol ..... neuplynula ani hodina a celú prácu mal za sebou.
Učni sa nestačili čudovať; mladý kováč ešte vyčistil, pritiahol a opravil, kde čo bolo treba, a nariadil zatiahnuť hotový koč pod prístrešok.
Potom si vyšli všetci traja na lúčku za kováčňou a rozložili sa tam v tráve. Na poludnie sa prišiel majster pozrieť, ako dielo pokračuje. Vošiel do kováčne. Čo to má znamenať? Ticho, prázdno, tovariš nikde, učni nikde…Dokonca vyhasol aj oheň vo výhni.
Majster sa strašne nahneval a vyrazil hľadať svojich ľudí. A vtedy ich uvidel ..... tovariša aj oboch učňov, ako polihujú v tráve.
„Ach, vy lenivci! Vy darebáci!“ vykríkol majster. „Takto vy pracujete!“
Tovariš sa prevalil na druhý bok, zazíval a vraví:
„Čože sa hneváte, pán majster?“
„Ako to ..... čože?“ skríkol ešte hlasnejšie starý kováč. „Koč má byť o tri dni hotový, a vy tu pozeráte pánubohu do okien! Pán mi kvôli vám utrhne hlavu.“
„Len buďte pokojný, pán majster. Nelekajte sa predčasne,“ odpovedal tovariš. „Kým vám ešte hlava sedí na pleciach, otočte ju dozadu a dobre sa pozrite.“
Majster sa otočil a od údivu otvoril ústa: pod kôlňou stál opravený koč.
Pribehol bližšie, prezrel koč zo všetkých strán ..... všetko v poriadku, všetko na svojom mieste, len zapriahnuť kone a ísť.
„No, chlapče,“ povedal starý kováč mladíkovi, „takú prácu som ešte nevidel. Ty už nepotrebuješ ako tovariš vandrovať, buď v mojej kováčni majstrom.“
„Nie, dobrý človeče,“ odvetil mladý kováč, „ja v tomto meste dlho nezostanem. Ak sa mi chceš odmeniť, daruj mi kúsok najlepšieho železa a dovoľ mi, aby som mohol tri dni pracovať v tvojej kováčni.“
„Nuž čo,“ povedal starý kováč, „nech je po tvojom.“
Tri dni a tri noci tovariš nikoho ku kováčni nepustil a kul a pracoval. Potom vyšiel z dverí s vrecom na chrbte a vykročil von z mesta.
Nikto nevie, ako dlho putoval cez hory a lesy, ale nakoniec prišiel k rodnej chalupe. Prekročil prah, hodil vrece na stôl a povedal otcovi:
„Pozri sa, ocko, možno sa tvoj syn predsa len niečo vyučil.“
Rozviazal vrece a vytiahol kovanú škatuľku.
„To je pre teba, mamička.“
Matka otvorila škatuľku ..... vo vnútri ležal hrebeň s tepaným vzorom a ihelníček s takými tenučkými ihličkami, že by nimi mohol perly navliekať.
„Toto je pre vás, bratia. Prišijete si ich k sviatočným kabátom,“ povedal mladý kováč a vysypal pred bratov na stôl hŕbku blýskavých gombíkov. „A ty, otče, vezmi si tento pohár. Ak sa ti môj darček páči, napi sa z neho dobrého vína na to, aby v našom rode nikdy nebolo záhaľačov.“