Ako sa Janko učil tajnú reč

Jeden mlynár mal syna Janka. Hovorili o ňom, že je trochu lenivý, ale sám pre seba dosť múdry. Len nič poriadne nevedel.
Mlynára to mrzelo, že Janko nič poriadne nerobí, tak mu jedného dňa vraví:
„Jankíčko, musíš do sveta, aby ťa ľudia naučili robiť.“ Mlynárka plakala, že ho otec posiela do sveta, lebo sa o neho bála. Mala Janíčka rada, ale potom mu napiekla buchty, dala mu peniaze na cestu a Janíčko hovorí:
„Ja idem s chuťou do sveta, lebo by som sa rád naučil niečo, čo tu nikto nevie.“
Tak išiel a cestou ho stretol brusič. No, to vieme, človek svetom idúci, vyskúšaný, všetkými masťami mazaný, hneď sa dal s Janíčkom do reči a vraví:
„Kam, chlapče?“
„Ale idem do sveta,“ vraví Janíčko.
„A aké máš remeslo?“ pýtal sa brusič.
„Ešte žiadne,“ povedal Janko, „chcel by som sa naučiť niečo, čo u nás nikto nevie.“
„Chlapče, to je trafa, to si padol na pravého človeka,“ vraví brusič, „poď so mnou, ja ťa naučím tajnú reč, akej u vás určite nikto nerozumie, a to ešte uvidíš, ako si ťa potom budú vážiť.“
Janíčko bol rád, že sa mu tak poštastilo, pridal sa k brusičovi, hneď ho pozval, aby s ním zajedol, a od tej chvíle chodili spolu. Janíčko platil, brusič zadarmo jedol a pil a mal sa dobre. Prišli do jednej dediny a vidia, ako tam na doske sušia homôľky.
„Vidíš,“ vraví brusič, „to sa povie: deškum sejrum.“
Prišli do druhej dediny, tam bol kostol a okolo veže poletovali straky.
„Aha,“ vraví brusič, „počkajme, toto bude babylón straka.“
Idú ďalej, popri jednej kováčskej dielni, tam vidia, že kováč má v klietke škorca.
„A už viem,“ povedal brusič, „toto je šimšilijum fajrum fajrum.“
Prišli k mestu, stretli hudobníkov a ten posledný niesol basu.
„Čože je toto?“ povedal si brusič, „to bude sum basa kordyje.“
„Hľa, čo už viem,“ povedal si Janko, „až prídem domov, ani sa so mnou nedohovoria.“
Medzitým dojedli buchty, Janíčko minul tých pár zlatiek, čo mu dali na cestu, a obrátil sa k domovu. Na poslednom nocľahu sa mu brusič stratil, lebo videl, že Jankovi peniaze došli a buchty tiež.
Janíčko ostal sám, bez peňazí a bez jedla. Len-len došiel domov o chlebe a vode.
Príde do mlyna, mlynárka bola doma a hneď ho privítala:
„Á, vitaj, Jankíčko, to si dobrý, že si prišiel domov. Veď som sa modlila, aby si sa z vandrovky vrátil zdravý.“ A Janíčko na to:
„Deškum sej rum.“
„Čo?“ vraví mlynárka.
„No šimšilijum fajrum fajrum. Sum basa kordyje babylón straka.“
„Ale preboha, Jankíčko,“ vykríkla mlynárka, „veď si azda nezabudol svoju reč?“ A Janíčko zas:
„Deškum sejrum šimšilijum fajrum fajrum sum basa kordyje babylón straka.“
Mlynárka sa zľakla a hneď zavolala na starejšieho:
„Starejší, prosím vás, bežte po richtára, on slúžil u dragúnov, bol vo svete, snáď sa s naším Janíčkom dohovorí.“
Starejší pribehol k richtárovi, povedal mu, čo sa deje, a richtár vraví:
„Ja tam zájdem, ale ja mám na to, keď niekto stratí pamäť, zvláštny liek, ja ho vezmem so sebou.“
Vzal si do vrecka pádny karabáč na srnčej nôžke, aký býval. Príde do mlyna a vraví:
„Á, vitaj, Jankíčko, tak doma, doma z vandrovky?“ A Janíčko zase spustil:
„Deškum sejrum.“
„Kde si chodil?“
„Šimšilijum fajrum fajrum sum basa kordyje babylón straka.“
Naraz sa Janíčko nejako obzrel, richtár v tej chvíli rýchlo vytiahol z vrecka karabáč a milého Janíčka poriadne pretiahol po lýtkach. Janíčko od bolesti vyskočil:
„Hrom do toho, kmotor, čo robíte, vy nemáte rozum!“ A kmotor vraví:
„No, vidíš, ja mám taký zvláštny liek, že sa človek hneď spamätá.“
Mlynárka celá šťastná natisíckrát ďakovala richtárovi, že sa Janíčko zase naučil svoju reč. Janko sa dal do práce a tajnou rečou už nikdy nehovoril.