Hans Christian Andersen: Cisárove nové šaty

Pred mnohými rokmi žil jeden cisár, ktorý mal tak rád krásne nové šaty, že všetky svoje peniaze vydal len na to, aby bol vždy poriadne vyobliekaný. Nestaral sa o svoje vojsko ani o divadlo, ani o vychádzky v lesoch, iba ak mohol pri tom ukázať svoje nové šaty. Pre každú dobu dňa mal osobitný kabát, a ako sa o kráľoch zvyčajne hovorí: Jeho Veličenstvo je v štátnej rade, tak sa tu hovorilo: Cisár je v šatníku. V jeho hlavnom meste, kde býval, bolo veľmi živo a denne tam prichádzalo mnoho cudzincov. Tak sa tam jedného dňa objavili dvaja podvodníci, ktorí sa vydávali za tkáčov a tvrdili, že vedia utkať najkrajšiu látku, akú si len možno predstaviť. Nielenže farby a vzor sú neobyčajnej krásy, ale aj šaty zhotovené z tejto látky majú čarovnú vlastnosť, že sú neviditeľné pre takých ľudí, ktorí sa na svoje povolanie nehodia, alebo sú nehanebne hlúpi.

„To by boli výborné šaty!“ pomyslel si cisár. „Keby som mal takéto odevy, mohol by som ľahko zistiť, kto v mojej ríši má alebo nemá schopnosti na úrad, ktorý zastáva, a mohol by som hlupákov oddeliť od múdrych. Áno, takéto šaty musia byť pre mňa ihneď utkané!“ A dal obom podvodníkom bohatú zálohu, aby mohli hneď začať s prácou. –

Naozaj postavili dva tkáčske stavy a robili, akoby na nich pracovali, ale nemali na nich ani nitku.

Napriek tomu si s drzou tvárou pýtali najjemnejší hodváb a najlepšie zlato. To všetko strčili do vreciek a pracovali na prázdnych stavoch vždy do hlbokej noci.

„Predsa by som rád vedel,“ pomyslel si cisár, „ako ďaleko už pokročili,“ ale pri pomyslení, že ten, kto je hlúpy alebo nevhodný na svoj úrad, ich tkaninu vidieť nemôže, mu bolo v duši veľmi čudne. Myslel si, samozrejme, že sa jeho to netýka a o seba sa báť nemusí, ale predsa len radšej najprv poslal niekoho iného, aby pozrel, ako práca napreduje. Každý v celom meste vedel, akú čarovnú moc má mať tá látka, a bol preto veľmi zvedavý, aký hlúpy alebo nevhodný je jeho sused.

„Pošlem k tkáčom svojho dobrého, starého ministra,“ pomyslel si cisár, „ten vie najlepšie posúdiť, ako látka vyzerá, veď je veľmi múdry a nikto nie je schopnejší na svoj úrad ako on.“

Starý, dobromyseľný minister vstúpil do siene, kde obaja podvodníci sedeli pri prázdnych stavoch a pracovali. „Milý Bože,“ pomyslel si starý minister a vyvalil oči, „ja nič nevidím!“ ale nepovedal to nahlas.

Obaja podvodníci ho požiadali, aby pristúpil bližšie, a pýtali sa ho, či to nie je nádherný vzor s prekrásnymi farbami. Pri tom ukazovali na prázdny stav; ale hoci sa úbohý minister namáhal, ako len vládal, nemohol nič zbadať, lebo tam nič nebolo. „Čože, Bože,“ pomyslel si, „bol by som ja sám hlupák? To mi nikdy nenapadlo a nikto sa to nesmie dozvedieť. Čože by som sa nehodil na svoj úrad? Nie, nie, ja, ja nesmiem rozprávať, že som látku na stave nevidel.“

„Ale vy nič nehovoríte,“ poznamenal jeden z tkáčov.

„Ó, to je nádherné! Prekrásne!“ odvetil starý minister a pozeral cez okuliare. „Ten vzor a tie farby! Áno, podám cisárovi správu, že sa mi to nesmierne páči.“

„No, to nás teší,“ povedali tkáči a potom menovali farby a vysvetľovali mu mimoriadny vzor. Starý minister pozorne počúval, aby mohol o tom cisárovi podať podrobnú správu. Ale teraz si podvodníci pýtali ešte viac peňazí, hodvábu a zlata, predstierajúc, že to ešte potrebujú na prácu. Opäť všetko strčili do vreciek, na stav neprišla ani jedna niť a pracovali ďalej ako predtým na prázdnych stavoch.

Onedlho tam cisár vyslal iného dobromyseľného úradníka, aby nazrel, ako práca napreduje a či bude čoskoro hotová. Tomuto pánovi sa vodilo celkom ako ministrovi, div si oči nevyočil, ale keďže tam okrem prázdnych stavov nebolo nič, nemohol prirodzene ani nič vidieť.

„Nie je to krásna látka?“ pýtali sa obaja podvodníci a vykladali mu rovnako vzor, ktorý tam, samozrejme, nebol. „Hlúpy predsa nie som,“ myslel si muž, „ale napriek tomu, ako sa mi zdá, na svoj úrad sa nehodím. Je to zvláštne a nikto sa to, prirodzene, nesmie dozvedieť.“ Chválil teda látku, ktorú nevidel, a vyslovil tkáčom svoje potešenie z krásnych farieb a nádherného vzoru. „Je to naozaj prekrásne!“ povedal cisárovi.

V celom meste sa hovorilo o nádhernej látke. Napokon ju chcel cisár vidieť, kým bude ešte na stavoch. Vydal sa teda s družinou vybraných pánov, medzi ktorými boli aj obaja starí, verní úradníci, ktorí tam už predtým boli, k obom lstivým podvodníkom, ktorí tkali teraz zo všetkých síl, ale bez útku i osnovy.

„Nie je to nádherné?“ povedali obaja verní úradníci. „Račte sa len, Veličenstvo, obdivovať! Aký krásny vzor! Aké ohnivé farby!“ Pri tom ukazovali na prázdny stav, lebo si mysleli, že ostatní látku iste dobre vidia.

„Čo je to?“ myslel si cisár, „ja nevidím vôbec nič! Aká hrôza! Čože som hlúpy? Čože sa nehodím za cisára? To by bolo to najhroznejšie, čo sa mohlo prihodiť.“

„Je to veľmi pekné!“ povedal potom, „vyslovujem tomu svoje najvyššie uznanie!“ A neprestajne prikyvoval hlavou a pozeral na prázdny stav; lebo nechcel sa priznať, že nič nevidí.

Celá družina si dala najväčšiu námahu, pozerala a pozerala, ale prirodzene tiež nemohla objaviť viac než jej predchodcovia. Napriek tomu všetci cisárovi prisvedčovali a opakovali po ňom: Naozaj, je to veľmi pekné. Radili mu, aby šaty zhotovené z tejto nádhernej látky obliekol prvýkrát pri slávnostnom sprievode, ktorý sa mal čo najskôr konať. „Očarujúce, báječné, prekrásne!“ šlo to z úst do úst a všetci z toho boli veľmi potešení. Cisár udelil obom podvodníkom po vysokom ráde a dal im titul dvorných tkáčov.

Celú noc pred sprievodom strávili obaja podvodníci pri svetle viac než šestnástich sviečok pri svojich stavoch, aby ľudia mysleli, že pracujú veľmi usilovne na nových cisárových šatách. Robili, akoby snímali látku zo stavov, strihali vo vzduchu veľkými nožnicami, šili ihlami bez nití a nakoniec povedali: „Tak, teraz sú šaty hotové.“

Cisár prišiel so svojimi najvznešenejšími dvoranmi a podvodníci zdvihli ruky, akoby mu niečo ukazovali, a povedali: „Hľa, tu sú nohavice, tu kabát, tu plášť atď. Všetko ľahké ako pavučina. Človek by si myslel, že nemá na tele celkom nič; ale to je práve tá výhoda.“

„Áno,“ prisvedčili ostatní dvorania, no nevideli nič, lebo nič nebolo. „Račte, Veličenstvo, teraz vyzliecť svoje šaty,“ povedali podvodníci, „potom oblečieme tu pred veľkým zrkadlom Vaše Veličenstvo do nových šiat.“

Cisár sa vyzliekol a podvodníci teraz robili, akoby mu nový odev kus po kuse obliekali; potom ho chytili okolo drieku, mrvili sa okolo neho sem a tam, akoby niečo priväzovali, čo malo byť vlečkou, a cisár sa otáčal a krútil pred zrkadlom. „Prekrásne! Padnú výborne a pristanú Vášmu Veličenstvu skvostne!“ volali všetci prítomní. „Aký vzor! Aké farby! Je to neprekonateľný odev.“

„Vonku čakajú už pripravený baldachýn, ktorý budú niesť pri slávnostnom sprievode nad Vaším Veličenstvom,“ oznamoval hlavný obradník.

„No, som pripravený,“ povedal cisár. „Nie je pravda, všetko je, ako má byť?“ Pri tom sa ešte raz otočil k zrkadlu, lebo chcel vzbudiť zdanie, akoby svoj odev do podrobností prezeral.

Komorníci, ktorí mali niesť vlečku, siahli teraz rukami na podlahu, akoby ju dvíhali, a potom držali ruky strnulo pred sebou vo vzduchu, akoby vlečku niesli, lebo nechceli a nesmeli dať najavo, že tiež nič nevidia.

A tak kráčal cisár pri slávnostnom sprievode pod baldachýnom a všetci ľudia na uliciach a v oknách volali: „Nádherná vlečka! Všetko padne ako uliate.“ Nikto sa nechcel prezradiť, že nič nevidí, lebo by si tým vystavil vysvedčenie, že nie je schopný svojho úradu, alebo že je strašne hlúpy. Ešte nikdy nevyvolali cisárove šaty taký jasot.

„Ale veď nemá nič na sebe!“ zvolalo zrazu malé dieťa. „Milý Bože, počujte hlas nevinnosti!“ zvolal jeho otec. A jeden šepkal druhému, čo dieťa povedalo. „Nemá na sebe nič; malé dieťa to tamto povedalo, nemá na sebe nič,“ ozývalo sa to naokolo.

„Nemá na sebe nič!“ zvolal napokon všetok ľud. Tu sa cisár zľakol, lebo jemu samému sa zdalo, akoby ľud mal pravdu; ale pomyslel si: „Teraz už nič nepomôže, musím to vydržať!“ A tak sa ešte pevnejšie dal do kráčania a komorníci niesli vlečku, ktorá naozaj ani neexistovala, ešte hrdšie za ním.