Havránka

Bola raz jedna kráľovná a tá mala malú dcérku, ktorá ešte nevedela chodiť. Jedného dňa bolo dievčatko také nezbedné a neposlušné, že sa kráľovská matka nahnevala, a pretože okolo zámku práve letel kŕdeľ havranov, otvorila okno a povedala: „Keby si sa tak premenila na havrana a odletela s nimi preč, aby som mala konečne pokoj!“ Len čo tie slová vyslovila, dieťa sa premenilo na havrana a vyletelo jej z rúk. Havránka odletela do čierneho lesa a rodičia o nej viac nepočuli.

A čas bežal, ako býva jeho zvykom, nemilosrdne a bez prestania.

Raz kráčal tým lesom mládenec a začul havranie krákanie, tak sa vybral za hlasom a našiel Havránku; tá mu povedala: „Som zakliata kráľovská dcéra, ale ty by si ma mohol vyslobodiť.“ „Čo mám urobiť?“ spýtal sa. Havránka pokračovala: „Choď hlbšie do lesa, kým nenájdeš dom, v ktorom býva jedna stará žena, tá ti bude ponúkať jedlo a pitie, ale ty si nesmieš nič vziať; keď niečo zješ alebo vypiješ, upadneš do hlbokého spánku a nebudeš ma môcť vyslobodiť. V záhrade za domom je pahorok, na tom budeš stáť a čakať na mňa. Tri dni o druhej hodine popoludní po teba prídem v koči, prvýkrát ho budú ťahať štyria belúši, druhýkrát hnedáky a tretí deň čierne vranáky; ale keď budeš spať, tak ma nevyslobodíš.“ Mládenec sľúbil, že urobí všetko, ako si praje, ale Havránka povedala: „Už dnes viem, že ma nevyslobodíš, že si od tej ženy niečo vezmeš.“ Ale on prisahal, že sa bude pri jedle aj pití mať na pozore.

Keď prišiel do domu starenky, povedala mu: „Úbohý chlapče, určite ste vysilený, poďte a občerstvite sa, jedzte a pite.“ „Nie,“ odvetil: „nebudem nič piť ani jesť.“ Ale starena mu nedala pokoj a povedala: „Keď nechcete nič jesť, tak si dajte aspoň jeden dúšok, raz je ako nikdy.“ Tak sa nechal prehovoriť a trochu sa napil. Popoludní vyšiel von do záhrady na pahorok, aby čakal na Havránku. Ale zrazu naňho prišla veľká únava, ktorej sa nemohol ubrániť, a ľahol si, hoci spať nechcel; len čo sa však pohodlne uložil, oči sa mu samy zavreli a zaspal. Spal tak tvrdo, že ho nič na svete nedokázalo zobudiť. Okolo druhej hodiny popoludní prišla princezná v koči ťahanom štyrmi bielymi žrebcami, ale bola smutná a vravela si: „Viem, že spí.“ A keď vošla do záhrady, mládenec ležal na pahorku a spal. Vystúpila z koča, išla k nemu a triasla ním, volala naňho, ale on sa nezobudil.

Na druhý deň na obed zase prišla tá stará žena a ponúkala mu jedlo a pitie tak dlho, kým si nezobral aspoň jeden dúšok. Pred druhou hodinou odišiel na pahorok do záhrady, aby čakal na Havránku, ale padla naňho opäť taká veľká únava, že nemohol ani pohnúť údmi; nemohol si pomôcť, ľahol si a upadol do hlbokého spánku. Keď záprah hnedých žrebcov priviezol v koči princeznú, bola opäť smutná a vravela si: „Viem, že spí.“ Došla až k nemu, ale on tvrdo spal a nezobudil sa.

Nasledujúceho dňa starena povedala: „Čože to má byť? Nechcete ani jesť, ani piť, chcete azda zomrieť?“ A on odpovedal: „Ja nechcem a nesmiem jesť.“ Postavila pred neho misu s jedlom a pohár s vínom a on nemohol tej vôni odolať a vypil dúšok vína. Keď prišiel jeho čas, odišiel do záhrady na pahorok a čakal na princeznú, ale bol ešte unavenejší ako predošlého dňa, ľahol si a zase zaspal tak tvrdo, akoby ho do vody hodil. Okolo druhej hodiny prišla princezná v koči ťahanom štyrmi čiernymi vranákmi, opäť celá smutná povedala: „Viem, že spí.“ A keď k nemu prišla, videla, že naozaj tvrdo spí. Triasla ním a úpenlivo naňho volala, ale on sa nezobudil. Vtedy vedľa neho položila chlieb, kúsok mäsa a fľašu vína; toho pitia a jedla nikdy neubúdalo, nech kto zjedol, čo chcel. Potom si zložila zlatý prsteň, na ktorom bolo vyryté jej meno, a dala mu ho na prst. Nakoniec vedľa neho položila list, v ktorom mu opísala, čo sa udialo, a aj mu napísala, že ak ju predsa len chce vyslobodiť, nájde ju na zámku na Sklenenej hore. A keď bola hotová, sadla si do koča a ten ju odviezol k Sklenenej hore.

Keď sa mladík zobudil a videl, že zase zaspal, upadol do veľkého smútku a povedal: „Tak mala predsa len pravdu, nevyslobodil som ju.“ Vtedy mu padol pohľad na veci, ktoré ležali vedľa neho, vzal do rúk list, ktorý mu Havránka napísala. Hneď vstal a rozhodol sa vydať na Sklenenú horu, ale nevedel, kde leží. Išiel dlho tým čiernym lesom, uplynulo celých štrnásť dní a stále nebol na jeho konci. Vtedy sa zotmelo, a pretože bol veľmi unavený, ľahol si do krovia, aby tam prenocoval. Práve nadišiel čas, keď ľudia zažíhajú svetlá, vtedy uvidel, ako v diaľke niečo svetielkuje, a tak sa vydal tým smerom.

Prišiel pred dom, pred ktorým stál obor, tak sa trochu zľakol, ale nakoniec si dodal odvahy a šiel bližšie. Obor zvolal: „To je dobre, že ideš, už som dlho nič nejedol, tak si ťa dám na večeru.“ „Buď taký láskavý a nejedz ma,“ povedal mládenec: „ja mám dosť jedla, aby si sa nasýtil aj ty.“ „No ak je to tak,“ povedal obor: „môžeš ostať v pokoji, ja by som ťa zjedol, len keby som nič iné nezohnal.“ Vošli do domu, sadli si za stôl a chlapec vybral chlieb, mäso a fľašu vína a bolo toho dosť pre oboch. „To sa mi páči.“ povedal obor a jedol, koľko mu hrdlo ráčilo. Potom sa ho mládenec spýtal: „Môžeš mi povedať, kde by som našiel Sklenenú horu?“ „Môžeme sa pozrieť do mapy, sú na nej všetky mestá, dediny aj sídla.“ povedal obor. Vytiahol mapu a hľadali ten zámok na Sklenenej hore, ale nič nenašli. „Nič sa nedeje,“ utešoval ho obor: „mám v skrini ešte väčšiu mapu, môžeme sa pozrieť do nej.“ Ale to bolo tiež nadarmo. Chlapec sa chcel vydať ďalej, ale obor ho prosil, nech pár dní počká, kým sa nevráti domov jeho brat, ktorý odišiel niekam za obživou.

Keď druhý obor prišiel, mládenec sa ho pýtal na Sklenenú horu a on odpovedal: „Až sa dosýta najem, potom nájdem tú správnu mapu.“ Po jedle šiel do svojej izby a odtiaľ priniesol mapu, ale ani v nej Sklenenú horu nenašli, nakoniec vytiahol veľmi starú mapu a konečne sa im poštastilo; na tej Sklenenú horu našli, ale bola mnoho tisíc míľ odtiaľto. „Ako sa len tam dostanem?“ zhrozil sa chlapec. Vtedy obor povedal: „Mám dve hodiny času, takže ťa kúsok môžem odniesť, ale potom sa musím vrátiť domov.“ Tak ho obor odniesol asi sto hodín cesty od zámku a povedal mu: „Zvyšok cesty už dôjdeš sám.“ A vydal sa späť domov.

Mladík putoval k zámku; šiel dňom i nocou, až konečne jedného rána stanul na úpätí Sklenenej hory. K zámku síce viedla cesta a on sa po nej vydal, ale pretože bola tá hora zo skla, stále skĺzaval späť a nemohol vyjsť hore. Tak ostal zarmútený stáť pod horou a povedal si sám pre seba: „Ostanem tu dole a budem na ňu čakať.“ Postavil si chatrč a sedel pred ňou a pozeral sa na cestu, či po nej nepôjde princezná v koči, ale nestalo sa tak.

Čas bežal, ako býva jeho zvykom, nemilosrdne a bez prestania.

Celý rok tam sedel a čakal, keď tu jedného dňa, ako stál pri okne a vyzeral princeznú, uvidel, ako sa opodiaľ bijú traja chlapi, až z nich lietajú handry a cáry, a tak na nich zavolal: „Pozdrav pánboh!“ Oni sa síce za hlasom obzreli, ale pretože ho nevideli, začali sa znova mlátiť hlava-nehlava. Vtedy opäť zavolal: „Pozdrav pánboh!“ Opäť ho počuli, zarazili sa a pozerali, kto by to mohol byť, ale keď nikoho nevideli, začali odznova. „Pozdrav pánboh!“ zakričal mládenec tretí raz a pomyslel si: „Musím sa ísť pozrieť von, čo tam majú.“ Vyšiel von a spýtal sa ich, prečo sa bijú. Vtedy mu povedali, že prvý má palicu, ktorá otvára každé dvere, keď sa ich touto palicou dotkne, druhý vraj má plášť, keď si ho prehodí cez plecia, stane sa neviditeľným, no a ten tretí mal koňa, ktorý dokázal vyjsť na Sklenenú horu. A bili sa kvôli tomu, či si majú tie zázračné veci ponechať a používať ich spoločne, alebo si ich rozdeliť. Mládenec povedal: „No tie tri veci by som s vami mohol vymeniť, peňazí síce veľa nemám, ale mám aj niečo, čo je cenné! Ale najprv musím tie vaše vyskúšať, aby som videl, že sú naozaj čarovné.“ Tak ho tí hlupáci nechali nasadnúť na koňa, do ruky mu dali palicu a cez plecia mu zavesili plášť. Vtedy im každému uštedril silnú ranu: „Tu máte, vy lenivci, čo si zaslúžite, teraz ste spokojní?!“

Potom vyšiel na koni hore k zámku, a keď k nemu prišiel, brána bola zatvorená, vtedy sa jej dotkol tou čarovnou palicou a brána sa v okamihu rozletela. Vošiel dovnútra a našiel schody, ktoré viedli do veľkej siene, kde sedelo dievča a malo pred sebou zlatý pohár s vínom. Neviditeľný mládenec došiel až k nej, stiahol si prsteň a hodil ho do kalicha, až to zacinkalo. Vtedy dievča zvolalo: „To je môj prsteň, tak tu musí byť aj ten mládenec, čo ma mal vyslobodiť!“ Hľadala v celom zámku, ale nikoho nenašla, chasník zatiaľ vyšiel von, nasadol na koňa a odhodil plášť. Keď princezná konečne prišla pred bránu, uvidela ho a veľmi sa potešila. Zoskočil a vzal ju za ruky a ona ho pobozkala: „Teraz si ma vyslobodil a zajtra môže byť svadba.“