Krištáľová guľa

Kde bolo, tam bolo, žila raz jedna čarodejnica a tá mala troch synov. Chlapci sa milovali bratskou láskou a možno preto im matka nedôverovala a myslela si, že ju jedného dňa pripravia o jej čarovnú moc. Tak najstaršieho pre istotu premenila na orla a odsúdila ho na život v Skalistých horách, kde celé dni krúžil po oblohe a tu a tam sa vrhol strmhlav dolu. Druhého premenila na veľrybu, ktorá bola odsúdená na život v Bezodnom oceáne, a ľudia ju vídavali, ako vypúšťa do výšky mohutný vodotrysk. A aby toho nebolo málo, čarodejnica im určila, že sa môžu na dve hodiny denne opäť zmeniť na ľudí. Tretieho už premeniť nestihla. Ten sa tak zľakol, že z neho bude nejaké divé zviera, napríklad medveď alebo vlk, že tajne z domu ušiel. A keď už bol vonku, rozhodol sa, že sa vydá na Slnečný zámok, kde vraj žije začarovaná princezná, ktorá už dlho túžobne čaká na vyslobodenie. Ľudia hovorili, že už dvadsaťtri mladíkov nachádzalo smutný koniec, keď sa o to pokúšali, a že už zostal len posledný pokus, pri ktorom môže byť krásna princezná vyslobodená, potom už bude začarovaná naveky vekov.

Tak chlapec dlhý čas putoval, ale Slnečný zámok stále nikde. Raz dorazil do hlbokého lesa a nevedel nájsť cestu von. Tu uvidel v diaľke dvoch obrov, ktorí naňho mávali, a keď k nim prišiel, povedali mu: „Pozri sa, človiečik. Máme tu tento klobúk a nevieme sa dohodnúť, komu patrí. Keď sa dáme do bitky, nič to nevyrieši, pretože sme obaja rovnako silní. Ale počuli sme, že vy malí ľudkovia ste múdri, tak nám pomôž a rozhodni!“ „Ako sa môžu dvaja dospelí chlapi hádať o obyčajný klobúk?“ podivil sa čarodejnicin syn. „Ale to je čarovný klobúk!“ ohradili sa obri: „Kto si ho nasadí, ocitne sa tam, kde si praje.“ „Dajte mi ten klobúk!“ povedal chlapec: „Ja odídem kúsok cesty, a keď na vás zavolám, pobežíte o preteky, kto bude pri mne prvý, tomu bude klobúk patriť.“ Nasadil si klobúk a šiel kus cesty, ale ako stále myslel na princeznú, na obrov celkom zabudol a šiel stále ďalej a ďalej. Zrazu si siahol na hlavu, uvedomil si čarovný klobúk a zvolal: „Chcem byť na Slnečnom zámku!“ A bolo to!

Prešiel bránou Slnečného zámku a všetkými komnatami, až v tej poslednej našiel princeznú. Ale ako sa zľakol, keď ju zazrel, popolavosivá tvár plná vrások, kalné oči a ryšavé vlasy. No, učiná babica! „Ty si tá princezná, o ktorej kráse sa rozprávajú na celom svete?“ zvolal. „Áno,“ odpovedala smutne: „Ale toto nie je moja pravá tvár. Ak chceš vedieť, ako naozaj vyzerám, musíš sa pozrieť do zrkadla. Zrkadlá totiž nedokážu klamať, ukazujú pravdu.“ Chlapec vzal do ruky zrkadlo, pozrel sa doň a uvidel dievča tak krásne, že by sa svetu nad tou krásou zastavilo srdce, a tej kráske po lícach stekali slzy bolesti a smútku. Tu povedal: „Ako ťa môžem vyslobodiť? Žiadne nebezpečenstvo ma neodradí.“ Princezná mu odvetila: „Ak sa ti podarí získať krištáľovú guľu, ktorá patrí mocnému čarodejovi. Má v nej ukrytú svoju čarovnú moc. Už ich toľko kvôli mne zomrelo a ty si taký mladý. Veľmi ma trápi, že ťa uvádzam do takého nebezpečenstva.“ „Mňa nemôže nič zadržať, len mi povedz, čo mám urobiť,“ povedal. „Zíď z tejto hory dolu k prameňu, ktorý spod nej vyviera, tam stretneš divokého zubra, s ktorým musíš bojovať. Ak budeš mať šťastie a zabiješ ho, tu z neho vyletí ohnivý vták, ktorý v pazúroch ponesie ohnivé vajce, a práve v tom vajci leží ukrytá namiesto žĺtka krištáľová guľa. Ohnivák drží vajce pevne, pretože keby spadlo na zem, začne horieť a spáli všetko vo svojej blízkosti, samo sa tiež roztopí a s ním aj krištáľová guľa, potom bude všetka tvoja námaha zbytočná.“

Čarodejnicin syn zišiel k prameňu, kde naňho divoko zaútočil zubor. Po dlhom boji mu chlapec vrazil meč do srdca a bolo to! V tom okamihu z mŕtveho zubra vyletel ohnivý vták a bral sa preč, ale tu sa medzi mrakmi objavil orol, najstarší brat, zniesol sa dolu a zahnal ohnivého vtáka nad more, kde naňho zle útočil zobákom, až ohnivý vták vajce upustil. Vajce nespadlo do mora, ale na rybársku chyžu, ktorá stála na brehu. Vyvalil sa z nej dym a začali šľahať vysoké plamene. Tu sa zdvihli na mori veľké vlny, ktoré horiacu chyžu zaplavili a oheň uhasili. To priplával prostredný brat ako veľryba a pomohol svojím vodotryskom.

Najmladší brat potom našiel vajce, ktoré sa neroztopilo, len škrupina bola popraskaná, ako na ňu natiekla studená voda, a tak z neho vybral nepoškodenú krištáľovú guľu. Keď prišiel k čarodejovi a krištáľovú guľu mu ukázal, ten povedal: „Moja moc je stratená, ty si teraz kráľom na Slnečnom zámku, aj tvoji bratia opäť nadobudnú svoju ľudskú podobu.“

Potom chlapec chvátal k princeznej, a keď vstúpil do jej komnaty, uvidel ju v celej jej kráse. A potom? No, potom bola predsa svadba!