Panna Meluzína

Ako bola celý život postihnutá zlým prekliatím, z času na čas sa menila na pol ryby a pol panny a nebolo jej nijakej pomoci

V zámku na Losinách mal pán jedinú dcéru, krásnu pannu Meluzinu, ktorú postihlo zlé prekliatie, a každého desiateho dňa sa menila na pol panny a pol ryby. Losinský pán pre ňu márne hľadal vyslobodenie. Nikto nevedel, ako panne pomôcť. Keď matka videla, čo postihlo jej dcéru, čoskoro sa utrápila žiaľom. Každého desiateho dňa odišla Meluzina do zámockej veže a tam prečkala celý deň a celú noc. Otec pre ňu dal upraviť jednu komnatu, aby tam mohla v pokoji a pohodlí prebývať. Uprostred stála veľká kašňa naplnená priezračnou vodou a okolo nej kvitlo mnoho kvetov. Po stenách viseli brezové klietky s vtákmi, ktoré pannu rozveseľovali.
Keď Meluzina vyšla zasa medzi ľudí, mala bledšie líca. Časom však tomu čudnému životu privykla a nikomu sa nesťažovala. Málokto v kraji vlastne vedel, aké nešťastie losinskú pannu postihlo.
Inak mala Meluzina najradšej deti. Odmalička sa s nimi hrávala na zámockom dvore i v záhrade. Keď dospela, starala sa o tých najchudobnejších a najpotrebnejších; čo mohla, to rozdala.
Deti chodili za Meluzinou na zámok. Nosili jej kvety a jahody alebo kôš plný čerstvých hríbikov. Často ju na jar pozvali do lesa na prechádzku. „Meluzina! Meluzina! Poď dnes s nami do lesa. Pod skalou kvitnú pečeňovníky, že je tam až modro.“
„Rada s vami pôjdem,“ povedala Meluzina. „Len to poviem oteckovi, aby sa o mňa nebál.“
Potom prebehla ako vietor po schodoch a pavlači a zmizla za dubovými dverami zámockej komnaty. Deti si zatiaľ posadali na nádvorie a čakali na Meluzinu. Čoskoro bola späť, vzala sa s nimi za ruky a vybehli z brány.
Bola jar a vody rieky Děsná sa už vyčistili od zimného kalu. Brehy obrástli mladou zelenou trávou a na stromoch sa trepotali prvé lístky. V lese pod skalou kvitli pečeňovníky a deti natrhali veľkú kyticu.
„Meluzina, upleť z nich venček! Budeš naša kráľovná a my páni a panie!“ volali deti, až sa im panna smiala.
„Čo by som s vami robila? Museli by ste mi postaviť zámok. Ale venček vám rada upletiem.“
„A potom pôjdeš s nami do vŕbia hľadať prútik na píšťalku!“ zvali ju chlapci. Meluzina si sadla do trávy a deti jej nasypali do lona plno modrých kvietkov. Vyberala tie najkrajšie, kládla jeden k druhému a medzi ne vždy jeden zelený lístok. Deti sa okolo nej posadali a prosili ju o pesničku. „A ktorú chcete počuť?“ pýtala sa ich panna. „Veď tú o tom zelenom vŕšku!“ volali deti. Meluzina sa nedala dlho prosiť a dala sa do spevu. „Na zelenom vŕšku stojí jedľa vysoká, vydávala by sa panna, vydávala do roka ...“
Práve vtedy sa popri tom uberal sprievod jedného rytiera. Všetci počuli milý dievčenský spev a rytier prikázal svojim ľuďom, aby sa na chvíľu zastavili. Na zelenej lúke našiel zhluk detí a uprostred neho plavovlasú pannu s modrým venčekom. Keď Meluzina zazrela neznámeho rytiera na koni, veľmi sa zľakla a chcela s deťmi ujsť. Ale on ju zastavil pekným pozdravom.
„Neutekaj, krásna panna! Nemáš sa čoho báť, nič zlé ti neurobím. Keď som začul tú pieseň, rozhodol som sa, že musím vidieť tú, ktorá tak pekne spieva.“
„To spievala naša Meluzina!“ chválili sa deti.
Panna sa trochu začervenala v tvári. Rytier bol mladý a pekný, uhladených mravov a pekného odevu.
„Krásne spievaš, panna! Do smrti na tvoj hlas nezabudnem. Povedz mi, kto si a kde ťa nájdem! Až sa budem vracať späť, rád by som sa u teba zastavil.“ Najprv mu to panna nechcela povedať, keď však tak naliehal a sľuboval, že znova príde, predsa sa dala uprosiť.
„Ak dovtedy na mňa nezabudneš, pán rytier, zájdi na losinský zámok a pýtaj sa na Meluzinu! Tam ti už každý povie, kde ma máš hľadať.“ Deti sa na nich dívali s vyvalenými očami. Rytier sa im páčil. Mal koňa s drahocennou uzdou a vykladaným sedlom. Keď sa s pannou lúčil, bozkával jej ruku a chcel od nej ten modrý venček. „Čo by si s ním robil, rytier? Kvietky čoskoro povädnú a ty zabudneš,“ zdráhala sa panna, ale rytier mal ústa plné sľubov.
„Skôr než opadne lístie zo stromov, prídem si po teba, krásna panna! Čakaj na mňa!“ Meluzine už nebolo do spevu, rozlúčila sa s deťmi a ponáhľala sa domov. A čas plynul rýchlo ako voda v Děsnej. Prešla jar a leto uplynulo. Na lúkach rozkvitli fialové ocúny a jedného dňa, keď už všetko lístie zo stromov opadalo, prišiel na losinský zámok neznámy rytier a pýtal sa na Meluzinu. Sluha ho zaviedol k zámockému pánovi.
„Čo chceš od mojej dcéry?“ opýtal sa ho pán prísne.
„Odpusť, že som prišiel bez ohlásenia, pane! Nevedel som, že panna Meluzina je tvoja dcéra. Raz som ju uvidel s deťmi v lese a tak sa mi zapáčila, že by som si ju rád vzal za ženu.“
Losinský pán nebol z rytierovho želania práve nadšený. Mal strach o dcéru a jej prekliaty život. Ale keď mu rytier povedal, že je zo slávneho moravského rodu, predsa len váhal.
„Dal by som ti svoju dcéru, ale len vtedy, keby si sa mi slovom zaviazal, že s ňou budeš žiť v pokoji a mieri tu na Losinách. Mám len ju a nerád by som sa s ňou lúčil. Ty nevieš, že je postihnutá zlým prekliatím a nie je jej nijakej pomoci.“
Potom rytierovi všetko rozprával a znova ho varoval, aby pannu svojou láskou nepriviedol do nešťastia. Rytier však od svojho zámeru neustúpil a znova ho prosil, aby mu dcéru dal.
„Keď inak nedáš, nech sa páči! Ale sám budem dbať, aby jej od teba nebolo ukrivdené. Nezaslúži si to,“ povedal pán a dal zavolať Meluzinu. Dlho páni spolu rokovali a pýtali sa aj panny, kým bolo všetko dohodnuté.
Čoskoro potom boli na Losinách slávne svadby a Meluzina sa stala rytierovou ženou. Všetkého mali dostatok a žili spolu v šťastnej zhode. Keď prišiel desiaty deň, rytier paniu pobozkal a ona sa ukryla pred svetom v zámockej veži. Rytier dodržiaval sľub daný otcovi a po jej tajomstve nepátral, zvedavosť mu však nedala spať a bol rád, keď sa mu Meluzina vrátila.
Za čas sa Meluzine narodil zdravý synček a na zámku z toho bolo veľa radosti. Každý jej to dieťa prial a ona sa v ňom zhliadala ako v lesnej studničke. Rytier bol na syna hrdý a usporiadal veľké krstiny, na ktoré pozval mnoho pánov a dám. Na zámku sa všetci veselili, len Meluzina bola trochu bledá a nešťastná, preto
že sa zase blížil ten deň, keď musela svojich milých opustiť. Zavolala k sebe rytiera a povedala mu:
„Môj milý! Musím sa zase ukryť pred ľudskými zrakmi, ako mi bolo súdené. Buď zbohom a daj pozor na nášho synčeka! Keď uplynie deň a noc, vrátim sa k vám.“
„Nikam nepôjdeš, Meluzina!“ rozhodol rytier. „Nikam ťa nepustím. Tvoje miesto je teraz tu, pri tvojom synčekovi, napriek všetkým tým zlým mocnostiam!“ Ale pani sa dala do plaču a prosila ho:
„Nechaj ma odísť, aby sa nestalo nešťastie! Keby som sama neodišla, zabila by som našu lásku a viac by si ma nevidel.“
Napriek všetkým prosbám a domluvám naposledy objala synčeka a potom rýchlo vybehla z komnaty. Rytier chcel bežať za ňou, ale hostia ho volali späť do hodovnej siene. Keď vypil pohár vína, vrátil sa späť do komnaty, kde ležal v kolíske synček. Pestúnka ho kolísala, ale on stále plakal. Rytier vynadal pestúnke, že sa o neho zle stará, potom sám synčeka pokolísal, ale nič to nepomohlo.
„Ja viem, kto ti chýba!“ vzdychol nad ním a myslel pritom na Meluzinu. „Ale ja už toho všetkého mám dosť. Ja ti matku privediem a bude po plači!“ Pestúnka ho od toho odhovárala, ale on ju neposlúchol. Pozbieral sa a s mečom v ruke vybehol z dverí. Keď rytier vstúpil do veže, bolo všade hrozivé ticho. Pomaly stúpal po schodoch hore a pri každých dverách načúval, ale nikde nič nepočul. Až pri posledných sa zastavil a potom ich prudko otvoril. V mihotavom plamienku sviečok uvidel nádhernú komnatu s veľkou kašňou a uprostred nej Meluzinu, pol rybu a pol ženu. Vtom sa vtáky dali do veľkého krikotu, voda v kašni začala vrieť a Meluzina sa obzrela. „Ach, prečo si ma len neposlúchol? Teraz sa prekliatie naplní a ja sa už k vám nemôžem vrátiť. Zradil si našu lásku, ale pamätaj aspoň na syna!“ Pri týchto slovách sa Meluzina pomaly menila na priesvitný prízrak a hlas jej slabol, až celkom zmĺkla. V tej chvíli ako vánok prešla komnatou a otvoreným oknom zmizla do noci. Rytier padol na zem a stratil vedomie. Ako dlho tam ležal, nevedel. Keď sa prebral z mdlôb, bol zase biely deň a do komnaty svietilo slnko. Vtáky v klietkach štebotali a voda v kašni bola priezračná. Rytier otvoril okno dokorán a potom pustil všetky vtáky na slobodu. Nebolo ich tu už treba.
Keď sa otec dozvedel, čo postihlo jeho Meluzinu, puklo mu od žiaľu srdce. Mnohí ľudia mali rytierovi za zlé, že porušil dané slovo, iní v tom videli pre ňu vyslobodenie. Všetci však paniu aj jej malého synčeka ľutovali.
Keď nastala noc a ozval sa vietor v zámockých komínoch, priletela s ním aj Meluzina a ticho synčekovi spievala. Bol to však čudný spev, ktorý sa podobal viac plaču. Na zámku nikto ani oka nezažmúril a rytier hľadal svoju paniu márne po chodbách a komnatách. Nikde ju nestretol, nikde ju nezazrel, ale všade počul jej nárikavý hlas. Inokedy zase ľudia počuli Meluzinu spievať v korunách stromov na nádvorí alebo v zámockej záhrade, ale rytier ju tam nikdy nenašiel. Tak to bolo každú veternú noc a takých je v tomto kraji do roka mnoho.
Odvtedy sa Meluzina objavovala aj inde a nariekať vraj dosiaľ. Preto gazdinky dávali za okná chalúp múku a soľ, niekde aj krupicu, a hovorili, že to dávajú Meluzine, aby toľko neplakala. A tak lieta Meluzina svetom a plače. Potom sa zase vracia na losinský zámok, kde hľadá svojho stráceného synčeka, ktorý už dávno dorástol, zostarol a umrel. Len Meluzina je stále rovnaká a kvílivým hlasom spieva o stratenom ľudskom šťastí.