Boj na Kalinovom moste

V jednom cárstve, v jednej ríši žili kedysi cár a cárovná. Dobre sa im žilo, len deti nemali. Raz sa cárovnej snívalo, že neďaleko paláca je tichý rybník a v tom rybníku ježdík so zlatým chvostom. Snívalo sa cárovnej, že keď toho ježdíka zje, narodí sa jej syn.
Na druhý deň ráno rozprávala cárovi o svojom sne. Cár zavolal rybárov a prikázal im, aby tichý rybník vyhľadali a hodili doň hodvábne siete. Rybári siete vhodili a ježdíka so zlatým chvostom chytili.
Cárovná sa zaradovala a zavolala svoju najmilšiu družku, popovu dcérku, a vraví jej:
„Nechaj, družka, ježdíka pripraviť na obed, ale dávaj pozor, aby z neho nikto ani kúsok neuštipol.“
Začala dievka černuška ježdíka hneď variť a popova dcérka sa stále točila okolo pece.
„Akáže je to čudná ryba?“ myslí si. Vytrhla z ľavého boku zlatú plutvičku a zjedla ju.
Tu ani dievka černuška neodolala, vytrhla plutvičku z pravého boku a tiež hneď s ňou do úst. A potom ježdíka zjedla cárovná a dobre tanierik vyčistila.
Netrvalo dlho a každej z nich sa narodil syn.
Cárovnej sa narodil Ivan cárevič, popovej dcére Ivan Popovič a černuške Ivan roľnícky syn.
Chlapci rástli nie po dňoch, ale po hodinách. Ako dobré cesto kysne na kvasniciach, tak aj oni rástli do výšky. Už keď mali desať rokov, stali sa z nich bohatieri, že sa im nik nevyrovnal. Sily mali v žilách toľko, že koho za ruku chytili, ten mal ruku preč, a koho za nohu schmatli, tomu ju utrhli.
Len oni traja sa mohli spolu hrať. Raz sa išli prejsť do záhrady a tam uvideli obrovský kameň. Oprel sa doň rukami Ivan cárevič, takmer s ním pohol. Potom sa ho chopil Ivan Popovič a o palec ho nadvihol. Nakoniec ho teda schmatol Ivan roľnícky syn ..... kameň zadunel, rozkotúľal sa a polámal v záhrade stromy. Ale pod tým kameňom sa objavili železné dvere, na sedem zámkov zamknuté, desiatimi pečaťami zapečatené, a za dverami bola pivnica. V pivnici stáli bohatierske kone a na stenách bola rozvešaná vojnová výzbroj. Mládenci vyviedli kone z pivnice a potom si začali vyberať svoju výzbroj. Každý si vzal výzbroj podľa svojho srdca. Ivan cárevič si vzal pre koňa pozlátený postroj a do rúk zlatý meč. Ivan Popovič si pre koňa vzal postriebrený postroj a do rúk striebornú kopiju. A Váňuška roľnícky syn mal pre svojho koňa postroj z lyka a do rúk železnú palicu.
Sotva prišli k palácu, k drevenému schodisku, vybehla cárovná z hornej izby a zalieva sa slzami.
„Synkovia moji milí, napadli našu zem strašní nepriatelia, lití draci, ťahajú na nás cez riečku Smorodinu, cez čistý Kalinový most. Všetkých ľudí naokolo pozajímali, zem spustošili a okolité cárstva vypálili.“
„Neplač, mamička, pôjdeme brániť riečku Smorodinu, nepustíme draka cez Kalinový most.“
Ako povedali, tak urobili, na cestu sa hneď pripravili a išli. Prídu k rieke Smorodine, a čo vidia .... po celom brehu sú rozosiate ľudské kosti, naokolo je všetko vypálené a celá zem je zaliata ruskou krvou.
Pri Kalinovom moste stojí chalúpka na kuracích nôžkach.
„No, bratia,“ vraví Ivan cárevič, „tu budeme žiť a stráž držať. Nepustíme nepriateľov cez Kalinový most. Na stráži budeme stáť po rade.“
Losovali. Na Ivana cárevičа pripadla hliadka v prvú noc, na Ivana Popoviča hliadka v druhú noc a Ivan roľnícky syn mal strážiť tretiu noc.
A tak nastala noc prvá. Ivan cárevič si obliekol zlaté brnenie, vzal meč a vydal sa na hliadku.
Čaká a čaká ..... na riečke Smorodine je ticho. Ľahol si Ivan cárevič pod vŕbový krík a zaspal bohatierskym spánkom. Ale Váňuškovi to v chalúpke nedá spať ani odpočívať, i sedlo sa mu pod hlavou vrtí. Vstal Váňuška, vzal železnú palicu a vyšiel k riečke Smorodine. A pri Kalinovom moste pod kríkom spí a chrápe Ivan cárevič, akoby ho do vody hodil.
Náhle sa v rieke voda rozvlnila, na duboch sa orly rozkričali ..... a vyráža Čudo Judo, šesťhlavý drak. Ako dýchne naokolo, na tri vrstvy všetko ohňom spáli..... Jeho kôň stúpil na Kalinový most.
Tu sa Ivan roľnícky syn nahneval:
„Kamže s tou svojou labou na čistý Kalinový most!“
Váňuška vyskočil, železnou palicou sa rozmachol ..... a tri hlavy ako klasy zrazil; rozmachol sa ešte raz a ešte ďalšie tri zrazil. Hlavy odrezal, pod most ich ukryl a trup hodil do rieky. Vošiel do chalúpky a ľahol si spať.
Ráno za svitania sa Ivan cárevič vrátil z hliadky.
Bratia sa ho pýtajú:
„No, cárevič, aká bola noc?“
„Ticho bolo, bratia, ani mucha okolo mňa neprelietla.“
Váňuška sedí a mlčí.
Druhú noc išiel strážiť Ivan Popovič. Čaká a čaká, na riečke Smorodine bolo ticho. Ivan Popovič si tiež nakoniec ľahol pod vŕbový krík a zaspal bohatierskym spánkom. O polnoci vzal Váňuška železnú palicu a išiel k riečke Smorodine. A pri Kalinovom moste pod kríkom spí a chrápe Ivan Popovič, akoby ho do vody hodil.
Náhle sa v rieke voda rozvlnila, na duboch sa orly rozkričali ..... vyráža Čudo Judo, deväťhlavý drak.
Kôň pod ním zakopol, havran sa mu na pleci zachvel a pes za ním naježil chrbát.
Deväťhlavý drak sa nahneval:
„Čože, vlčie žrádlo, klopýtaš, čože sa havranie pero trasieš a čože sa psia srsť ježíš? Nikde na svete nenájdem súpera!“
Odpovedal mu havran z pravého pleca:
„Máš na svete súpera ..... ruského bohatiera, Ivana roľníckeho syna.“
„Ivan roľnícky syn sa nenarodil, a ak sa narodil, tak sa na boj nehodí; na dlaň si ho posadím, druhou dlaňou pritlačím a zostane z neho len srvátka.“
Váňuška sa nahneval:
„Nechváľ sa priveľmi, ty nečistý ďas! Ešte si nechytil jasného sokola, a už mu perie škubeš, ešte si nebojoval s dobrým mládencom, a už sa vystatuješ.“
Stretli sa, udreli na seba, až zem naokolo zastonala. Čudo Judo, deväťhlavý drak, Ivana po členky do zeme vrazil. Váňuška sa rozohnil, rozkročil sa a rozmachol sa palicou ..... tri hlavy drakove zrazil ako klasy.
„Počkaj, Ivane, roľnícky synu, dopraj mi trochu oddychu!“
„Načo ti je treba oddychu, ty nečistý ďas, máš deväť hláv, a ja len jednu!“
Rozmachol sa Váňuška a ďalšie tri hlavy mu zotal, ale Čudo Judo naňho udrel a Váňušku až po kolená do zeme vrazil. Toho Váňuška využil, vzal hrsť zeme a hodil ju drakovi do očí.
Kým si drak oči pretieral a obočie čistil, Ivan roľnícky syn mu zrazil posledné tri hlavy. Hlavy odrezal, pod most ukryl a trup hodil do vody.
Ráno za svitania sa vrátil z hliadky Ivan Popovič a bratia sa ho pýtajú:
„No, Popovič, aká bola noc?“
„Ticho, bratia, len komár mi pri uchu pišťal.“
Tu ich Váňuška doviedol pod Kalinový most a ukázal im dračie hlavy.
„Ech, vy spachtoši neprebudní, mali by ste radšej na peci ležať, a nie bojovať.“
Tretiu noc sa na hliadku vybral Váňuška. Obúva si vysoké kožené čižmy, oblieka si konopné rukavice a starším bratom prikazuje:
„Bratia milí, idem do strašného boja, ležte, ale nespite, počúvajte, kým vás zavolám.“
A tak stojí Váňuška pri Kalinovom moste a za ním sa rozkladá ruská zem.
Prešla polnoc, v rieke sa voda zavlnila a na duboch sa orly rozkričali. Vyráža sám drak Gorynyč, dvanásťhlavé Čudo Judo. Každá hlava inú pieseň spieva, z nozdier mu sršia plamene, z papule sa valí dym. Kôň pod ním má dvanásť krídel, srsť má železnú, chvost a hrivu ohnivú.
Drak skočil na Kalinový most.
Tu kôň pod ním zakopol, havran sa mu na pleci zachvel a pes za ním naježil chrbát. Čudo Judo udrel koňa bičom po bedrách, havrana po perí a psa po ušiach.
„Čože, vlčie žrádlo, klopýtaš, čože sa havranie pero chveješ, čože sa psia srsť ježíš? Alebo si myslíte, že je tu Ivan roľnícky syn? Aj keď sa narodil, aj keď sa na boj hodí, ja len fúknem a zostane z neho prach.“
Tu sa Váňuška nahneval a vyskočil.
„Ešte si sa, Čudo Judo, s dobrým mládencom nebil, a už sa vystatuješ.“
Rozmachol sa Váňuška a zrazil drakovi hneď tri hlavy, ale drak ho po členky do zeme vrazil, schytil svoje tri hlavy, črtol po nich ohnivým prstom a všetky mu zase prirástli, akoby vôbec nespadli. Dýchol na Ruskú zem ohňom ..... na tri versty naokolo všetko spálil.
Váňuška vidí, že je zle, vzal kamienok a hodil ho do chalúpky, aby dal bratom znamenie. Všetky okienka vyrazil, okenice na triesky sa rozleteli, ale bratia spia a nepočujú.
Zobral Váňuška svoje sily, rozmachol sa palicou a zrazil drakovi šesť hláv. Drak črtol ohnivým prstom a hlavy mu zase prirástli, akoby mu vôbec nikdy nespadli, a Váňušku až po kolená do zeme vrazil. Vychrlil oheň ..... a na šesť verst ruskú zem spálil.
Váňuška rozopol kovaný opasok, hodil ho do chalúpky, aby bratov zobudil. Drevená strecha sa rozletela, dubové schody sa odkotúľali, ale bratia stále spia a chrápu, akoby ich do vody hodil.
Váňuška zobral posledné sily, rozmachol sa palicou a ..... zrazil drakovi deväť hláv. ..... Surová zem sa zachvela, voda sa rozbúrila a orly z dubu popadali. Drak Gorynyč schytil svoje hlavy, črtol ohnivým prstom a hlavy zase prirástli, akoby mu vôbec nikdy nespadli, a Váňušku do zeme až po pás vrazil. Vychrlil oheň ..... a na dvanásť verst ruskú zem spálil.
Váňuška stiahol konopnú rukavicu a mrštil ju do chalúpky, aby bratov konečne prebudil. Chalúpka sa rozsypala na brvná, ale bratia sa prebudili a čo vidia: z Kalinového mosta sa valí krv, ruská zem stenie a na cudzej zemi krákorí havran. Vrhli sa bratia Váňuškovi na pomoc. A nastal bohatiersky boj. Čudo Judo ohňom ničí a dymom dusí. Ivan cárevič bije mečom, Ivan Popovič bodá kopijou. Zem stenie, voda vrie, havran kráka, vyje pes .....
Počkal Váňuška na vhodnú chvíľu a odsekol drakovi ohnivý prst. A tu už začali bratia biť a búchať do draka, odsekli mu všetkých dvanásť hláv, trup rozsekali na kusy a hodili do vody.
Ubránili Kalinový most.
Zavčasu ráno, raníčko vyšiel Ivan roľnícky syn na čisté pole, udrel sebou o zem, premenil sa na muchu a odletel do dračieho kráľovstva.
Doletel Váňuška do drakovho paláca a usadil sa tam na okienko. V belokamennom paláci sedia tri dračie ženy a slzy preliavajú.
„Ivan nám zabil milovaných mužov, z malých synkov urobil sirotov. Ako sa Ivanovi roľníckemu synovi a jeho bratom pomstíme?“
Najstaršia žena zlaté vlasy češe a hromovým hlasom vraví:
„Pošlem hlad, sama vyjdem na cestu, urobím sa jabloňou, a kto moje jablko utrhne, v tej chvíli zomrie.“
Stredná žena strieborné vlasy češe, hromovým hlasom vraví:
„A ja pošlem sucho a veľký smäd, sama sa urobím studničkou s prameňovou vodou ..... a kto sa mojej vody napije, v tej chvíli zomrie.“
Tretia žena medené vlasy češe a hromovým hlasom vraví:
„A ja pošlem spánok na oči a driemotu, sama sa premením na drevenú posteľ a perinu z páperia ..... kto si na tú posteľ ľahne, ohňom zhorí.“
Váňuška všetko vypočul a všetko si dobre zapamätal. Odletel na čisté pole, udrel sebou o zem a stal sa z neho zase dobrý mládenec.
Vošiel do strážnej chalúpky, zobudil bratov a vraví:
„Bratia moji milí, zabili sme drakov, ostali však dráčatá, musíme dračie hniezdo zničiť a popol rozviať, inak nebude na Kalinovom moste pokoj.“
A tak sa na cestu vybrali, most prešli a do dračieho cárstva odišli. Idú a idú, naokolo ani kôl, ani statok, ani sad, ani pole ..... všetko ohňom spálené. Začali si bratia na hlad nariekať. Ale Váňuška mlčí. A čo zrazu uvideli: stojí tam jabloň a na tej jabloni zlaté jablká. Bratia sa tešili, kone popohnali, k jabloni pospiechali, ale Váňuška sa rozbehol a hneď jabloň zrúbal, po jablkách šliapal a jablká ničil ..... len stonanie a praskanie sa rozliehalo. Bratia sa hnevajú, ale Váňuška mlčí.
Idú ďalej. Netrvalo dlho a veľká horúčava na nich doľahla, ale naokolo ani riečka, ani prameň. A čo zrazu uvideli: na žltom piesku, na úpätí strmej hory je zlatá studnička s prameňovou vodou a na tej vode pláva zlatý pohárik. Pustili sa bratia k studničke, ale Váňuška ich predbehol. Studničku zničil, vodu zakalil a pohárik rozdupal. Len stonanie a praskanie sa stepou rozliehalo. Bratia sa hnevajú a Váňuška mlčí.
A tak išli ďalej. Netrvalo dlho a padol na bratov spánok, prišla na nich driemota. Oči sa samy zatvárajú, bohatieri sa v sedlách kývu, koňom na hrivy klesajú. A zrazu čo vidia: stojí tu drevená posteľ a na nej perina z páperia. Bratia k lôžku pospiechajú, ale Ivanuška pred nimi a ľahnúť si im nedovolí.
Bratia sa nahnevali, meče schmatli, na Váňušku sa oborili, ale Ivanuška im vraví:
„Ech, bratríčkovia milí, pred smrťou som vás uchránil, a vy sa na mňa hneváte. Tak sa na to pozrite, ruskí bohatieri.“
Chytil Ivanuška sokola z pravého pleca, hodil ho na posteľ a sokol ohňom zhorel. Bratia úžasom onemeli. A tak tú posteľ na drobné triesky rozsekali a zlatým pieskom zasypali.
Potom už dojachali tí traja ruskí bohatieri k dračiemu palácu, palác vypálili, popol po vetre rozhodili a so slávou sa vrátili domov.