Broučci - Prvé priateľstvo pri kachliach

Bola jeseň. Svetla ubúdalo a zimy pribúdalo, a tak Broučci, že už nikam nepoletia. Len musel otecko kmotríčkovi sľúbiť, že k nim príde s mamičkou a s Broučkom ešte raz na návštevu; a to hneď zajtra, skôr než udrie zima. A tak na druhý deň po raňajkách, že pôjdu ku kmotričke. A šli. Veď už na nich čakali. Dávali si pusinky a Brouček bozkával ruku. Ale bol tam ešte niekto. Kmotrička vzala Broučka za ruku: "Poď, Broučku, pobozkaj aj tuto Janinke ruku." - A Brouček pobozkal, hneď sa však schoval za mamičku.

Sadli si okolo kachlí a začali sa rozprávať. Ale kmotrička šla do siene k almare a Brouček za ňou. "Kmotrička, čo to máte?" - "I, Broučku, piekli sme koláče s tvarohom a s makom." - A už ich niesla kmotrička plný tanier a každý si jeden vzal. Brouček, že skúsi ešte jeden tvarohový. A vzal si aj jeden tvarohový, a sedeli okolo kachlí a rozprávali sa. Ale Broučkovi sa to akosi nepríjemne sedelo. "Poď sem, Beruška, ja ti niečo poviem." - A Beruška prišla a Brouček jej šepkal nahlas do ucha: "Počúvaj, kto je to tá Janinka?" - "I, to je Janinka!" - "Čia je?" - "I, ona nie je ničia, ona je sama svoja." - "A či nemá žiadneho chrobáčika a otecka?" - "Nie, ona je sama." - "A kdeže býva?" - "Pane, tam pri lese vo vresovisku. Takú má krásnu chalúpku vo machu." - "Ale keď sa stále tak veľmi na mňa pozerá." - "I, choď, hlúpy! Veď ona je dobrá. Vieš, ten med - ten sme dostali od nej." - "Ale keď ona - -."

Tu však zavolala kmotrička Berušku. Šli do siene a Brouček hneď za nimi. "Kmotrička, vy ešte niečo máte?" - "Mám. Veď ste tu tohto roku naposledy. Až zase v lete." - "Čo to máte?" - "Počkaj, to sa budeš čudovať! Poď, pomôžeš nám!" - A Brouček, že pomôže.

A šli, ale nie do almary. Tam vzadu na dvore mali ešte komoru a v tej komore - ó, tam mala stáť kmotrička celé zrnko vína, tak ako sa z strapca odtrhlo, také krásne modré, až do červena. A teraz sa ho kmotrička s Beruškou chopili a niesli ho celé, tak ako bolo, do izby a Brouček im pomáhal. "Postavte ho tuto na stôl, to bude najlepšie," radil kmotríček. Kohútik už mal pripravený, vzal ešte kladivko, vyrazil stopku, nasadil kohútik a kmotrička už držala krištáľový pohárik, aby doň kmotríček natočil. A kmotríček doň natočil, až sa to červenalo a priam vyskakovalo

A teraz si priložila najprv mamička, potom Janinka, potom kmotrička, po nej otecko, potom kmotríček, a Broučkovi a Berušce tiež dali, ale len oblizovať. A všetci si to veľmi chválili, také to bolo sladké! Len sa im zdalo, že je to príliš silné. A tak kmotrička: „Beruška, rýchlo skoč na lúku s krčahom po rosu! A Beruška rýchlo skočila na lúku s krčahom po rosu.

Kmotríček pritiahol stôl bližšie ku kachliam, natočil do pohárika vína len do polovice, dolial rosou a podával dookola. A tak si sedeli a rozprávali, ako raz bolo s kmotríčkom zle. Bolo to zakrátko potom, ako sa s kmotričkou zobrali. Vyletel hneď po západe slnka, celú noc pekne svietil, a keď už k ránu letel zas domov, tu sa zrazu zjavila taká obrovská žlna a už-už ho chcela zaživa prehltnúť. Kmotríček sa nesmierne zľakol, ale rýchlo sa spamätal, a frrr na buk, ale žlna hrrr za ním. A tak kmotríček rýchlo do pukliny, ale žlna zobákom hneď za ním, a že bola diera malá, už ju zobákom tesala. Kmotríček sa od strachu celý triasol a vlasy sa mu dvíhali. - "Čo by si kmotrička doma počala, keby takto!" - A zaliezal do pukliny ďalej a ďalej, ale žlna tiež zobákom ďalej a ďalej, až už ďalej nemohla a kmotríčka nechala. A kmotríček chvíľu ešte čakal a potom pomaličky vyliezal. Ale opatrne a dobre sa obzeral, či tam žlna niekde nesedí. Ale nesedela, a tak letel kmotríček rýchlo domov.

Slnko už bolo vysoko na oblohe a kmotrička bola celá preľaknutá. Volala a plakala, lietala a behala, pozerala a pýtala sa, ale nikde nič, o kmotríčkovi nikto nevedel. Až zabehla k Janinkinmu oteckovi. A ten tiež nič nevedel, ale len aby kmotrička vraj neplakala, kmotríček že býval poslušný a poslušných chrobáčikov že má Pán Boh na starosti, takže sa im nemôže nič stať. A aj keď sa im niečo stane, že je to tak dobre, že to Pán Boh tak chcel, a že sa nepatrí, aby Broučci veľa plakali a nariekali. Aby len išla kmotrička domov a pekne čakala. A kmotrička šla domov, a keď ide, tu jej prichádza kmotríček oproti. To mala radosti!

A tak si to rozprávali a boli radi, že už je to preč. Ale Beruška sa pri tom dala do plaču. "Čo ti je?" - pýtal sa jej Brouček. - "I, keby mi bola tá žlna otecka zožrala!" - "Ale veď ti ho nezožrala!" A kmotríček k tomu dodal: "Milá Beruška, vtedy sme ťa ešte ani nemali." Ale Beruška, že nech, a vzlykala predsa.

A teraz rozprával otecko: Keď kmotríček a otecko boli ešte chlapci a mali prvýkrát letieť, že ich vzal Janinkin otecko so sebou, ukazoval im cestu a rozprával im, čo kedy a ako. A oni sa to pekne od neho naučili.

A zrazu, keď už sami lietali, pridal sa k nim Janinkin otecko a povedal: "Poďte, chlapci, ja vás niekam zavediem. Ale musíte byť ticho a dávať pozor." - A oni, že áno. A leteli a leteli, až priletleli k takému krásnemu mestu. Naokolo boli krásne záhrady a tam, už skoro za mestom, v jednej tej záhrade pri ceste stál veľký krásny dom, okná nesmierne veľké a dvere ešte oveľa väčšie. A tie okná boli plné svetiel a tie dvere boli dokorán otvorené. A do tých dverí vchádzali stále ľudia, starí i mladí, chlapci i dievčatá.. A Janinkin otecko povedal: "Poďte, chlapci, nepoletíme tam dverami. Tamto je kúsok okna otvorený." A tak tam vleteli oknom, sadli si dolu na rám a pozerali.

Zo stropu dolu viseli tri obrovské svietniky a krásne svietili. Dolu na zemi bolo plno lavíc. Keď niekto prišiel, vkročil do lavice, zostal chvíľku stáť, pozeral sa do klobúka a potom si pekne sadol. Mal so sebou pod pazuchou dve knihy, a tú jednu si otvoril. Až tu jeden z nich vystúpil na také pódiečko, kde bol malý stolík, a že budú spievať. A začali spievať a tak krásne spievali! A keď dospievali, vstali, a ten na tom pódiečku sa začal modliť: že sú nestatoční ľudkovia a že boli neposlušní, aby im to Pán Boh odpustil pre milého Syna svojho, a svojím Duchom aby ich posvätil. Potom otvoril tam na stolíku obrovskú knihu a čítal z nej o hrstke a o červíčkovi, a že aby sa nebál. A keď si zase sadli, tu im pekne rozprával, že keď sa niekto bojí Pána Boha, nemusí sa nikoho báť, ba že ani nesmie, pretože to Pán Boh nechce. Potom sa zas modlili a zas spievali, a keď už vychádzali, dávali pri dverách niečo na tanier, až to cinkalo. - "Vidíte, chlapci, to bolo pekné," povedal Janinkin otecko. "Ale teraz musíme rýchlo zase svietiť, aby sme to dohnali." A tak rýchlo svietili. A od tých čias tam otecko s kmotríčkom často boli, a tej modlitbičke, ktorú sa vždy pred spaním modlia, sa tam naučili. Oni ju tam spievavali:

Podvečer tvoja čeliadka
ako k sliepke kuriatka
k ochrane tvojej hľadíme,
láskavý Hospodine.

A tak sa rozprávali a Broučkovi sa to páčilo. Len že sa Janinka tak veľmi na neho pozerala! Akosi sa jej akoby bál. A tu sa ona k nemu obráti: "No, Broučku, kedy ty poletíš?" A že mu to tak pekne povedala a pekne sa naňho usmievala, tak sa už toľko nebál. "Ó, čoskoro." - "I, už budeš pomaly dosť veľký. Len či vieš dosť počúvať! Uvidíme. Ale azda ma pozveš, keď prvýkrát poletíš, aby sme ťa vyprevadili!" - A Brouček, že pozve, a mamička k tomu s radosťou dodala, že už to azda bude na budúceho svätého Jána.

A pri tom zostalo. Už vstávali a chystali sa na odchod. "Ach, zas tá zima!" nariekala mamička. "I dá Pán Boh, bude zase leto, a zase sa uvidíme," potešovala ju kmotrička.

- A začalo sa lúčenie. Pekne sa bozkávali a Pánu Bohu sa porúčali. - Už bolo skoro chladno, a tak ponáhľali, Janinka tam k lesu do vresoviska, Brouček s oteckom a s mamičkou tam do stráne pod borievku. Už boli uprostred lúky, keď sa Brouček ešte raz obzrel. Janinka už bola preč, kmotríček, kmotrička a Beruška stáli pred chalúpkou pod dubom a pozerali sa za nimi. - "S Pánom Bohom, kmotrička, až zase v lete," zvolal Brouček. A už ich nebolo vidieť.

Už cestou povedal otecko: "Nie, nie je čo odkladať. Mohla by zrazu udrieť zima a bolo by s nami zle. Musíme sa hneď dať do práce." A hneď sa dali do práce. Najprv, aby mala mamička na zimu všetko po ruke. A tak jej priniesli z komory všetko do kuchynky, hrach a krúpy aj proso a krupicu a múku, tiež trochu šošovice, a potom ešte iskričku masla. Hneď potom sa pustili do dreva. Mali ho tam na dvorčeku pekne poukladané na výslní. A tak ho znosili do kuchynky, čo sa tam len zmestilo, a k tomu ešte plnú skriňu, až po samé dvere. Potom vyliezol otecko po rebríku cez vikier na povalu. Tam bolo plno suchučkého drobného machu. Ním strop pekne pokryl, aby im nebolo zhora zima, zvyšok potom zhodil dolu a dvierka od vikiera radšej pribil. Vlani im ich vietor vyrazil, a div že celú strechu nerozobral. Ešte šťastie, že nebola taká zlá zima. A teraz chodili okolo chalúpky, a kde bola nejaká škárka, dobre ju zapchali, takže nikde nemohlo ani prefúknuť. Potom zavreli dvere na petlicu, zastrčili klinček a celé dvere zarovnali drevom, aby im v sieni neprekážalo. Naposledy po všetkom vypchali machom okná, ako v kuchynke, tak v izbe, a dobre ich doštičkou zabednili. Svetla mali dosť a dosť. A teraz nech si aj mrzne! Veď už vonku burácalo.

A tak sa ešte pomodlili:

Podvečer tvoja čeliadka
ako k sliepke kuriatka
k ochrane tvojej hľadíme,
láskavý Hospodine.

Pac a pusu, "Pán Boh s nami a zlý preč!", a ľahli a spali a spali a spali.