Dášenka - 2. kapitola

Ako vidíte, deti, dá to veľa práce, a hlas prírody, jemine, to je vám prísny učiteľ, takému šteniatku nič nezľaví. Lenže niekedy nemá kedy napovedať, lebo musí učiť lietať mladého vrabca alebo ukázať húsenici, ktoré listy žrať a ktoré nechať. Vtedy uloží Dášeňke iba domácu úlohu (napríklad prejsť po uhlopriečke celú psiu búdu z rohu do rohu) a nechá ju, aby sa s tým, úbohá malá, driela sama. Dášeňka dáva pozor, až jazýček samou pozornosťou vyplazuje: pravá predná – teraz ľavá zadná (jezuskriste, ktorá vlastne je ľavá, táto alebo táto?) – a druhá zadná (kdeže ju len mám?) – a čo teraz? „Zle,“ volá na ňu hlas prírody, celý udychčaný, ako učí vrabca lietať, „musíš robiť menšie kroky, Dášeňka, a hlavu hore a labky pekne pod seba znova!“ Čo hlas prírody, tomu sa to káže; ale keď sú tie nôžky mäkké ako z nití a trasú sa ako z rosólu, robte s nimi niečo! A keď máme taký plný bruštek a takú veľkú hlavu, myslíte, že to je malá práca? Dášeňka si zdrvene sadne uprostred búdy a fňuká. A tu je mama Iris, poteší psie dievčatko a dá mu napiť; potom obe zaspia, ale Dášeňka sa hneď prebúdza, spomenula si, že nedokončila domácu úlohu, a driape sa rovno cez mamin chrbát do toho druhého rohu psej búdy. „Dobre, Dášeňka,“ chváli ju hlas prírody, „ak sa budeš takto usilovne učiť, bude z teba psík rýchly ako vietor.“

To by ste neverili, čo má také šteňa práce: keď sa neučí chodiť, spí; keď nespí, učí sa sedieť (a to nie je len tak, páni: to zase hlas prírody karhá: „Sedz rovno, Dášeňka, hlavu hore a neohýbaj tak chrbát; pozor, sedíš si na chrbte, teraz zase si sedíš na nôžkach, a kde máš chvostík? Na chvostíku si tiež nesmieš sedieť, lebo by si ním nemohla vrtieť,“ a tak ďalej – samé napomínanie). A aj keď šteňa spí alebo pije, má popritom za úlohu, že musí rásť; každý deň majú byť nohy o niečo dlhšie a silnejšie a krk o niečo vytiahnutejší a čumáčik o niečo zvedavejší – to viete, keď majú rásť všetky štyri nohy naraz, dá to kopu práce. A na chvostík nezabudnúť, aby rástol a silnel a nezostal taký myšací; foxteriéri majú mať predsa chvost silný ako palica a švihať ním, až to svišťa. A musí vedieť striháť ušami, hýbať chvostíkom, hlasno kviliť a čo ja viem čo ešte. Tomu všetkému sa musí Dášeňka učiť. Už vie chodiť po nôžkach; pravda, niekedy niektorú nohu stratí, nevie, kde ju má, a musí si sadnúť, aby ju zase našla a dopočítala sa všetkých štyroch; pravda, niekedy sa zvalí, ale na to je už zariadená celá ako valček, len sa kotúľať. Ale život šteniatka je strašne zložitý: teraz mu zase rastú zuby.

Najprv boli ako krupičky, ale teraz akosi rastú do špičiek; čím sú špicatejšie, tým mocnejšie vypuká v Dášeňke potreba zamestnávať sa hryzením. Našťastie sú na svete veci mimoriadne vhodné na hryzenie, napríklad mamine uši alebo ľudské prsty; zriedkavejšie sa Dášeňke naskytne špička ľudského nosa alebo ušnica ľudského ucha – ak sa k nim dostane, hryzie ich s náruživým pôžitkárstvom. Najhoršie je na tom mama Iris: má brucho do krvi pohryzené Dášeninými zubami a rozdrásané jej pazúrikmi; verne kojí tú malú surovkyňu (surovečku, surovnicu, surovčicu, surovinku – safra, ako by sa malo povedať dievčatku od surovca?), ale popritom bolesťou žmurká. Nič nepomôže, Dášeňka, s materinskou stravou už bude koniec; musíš sa začať učiť ešte jedno umenie: žrať z misky. Poď sem, malá, tu máš misku s mliečkom. Čože, ty nevieš, čo sa s tým robí? No, strčí sa do toho čumáčik, vyplazí sa jazyk, namočí sa v tom bielom a hneď sa zasunie späť, aby na ňom zostala kvapka toho bieleho; a to sa robí znova, bis, repete a da capo, až je miska prázdna. Nepozeraj sa tak hlúpo, Dášeňka, nič na tom nie je; no tak, dones sa do toho, hybaj! Dášeňka nič, len vyvaľuje oči a trasie chvostíkom.

Ech, ty hlúpa, keď to inak nejde, musím ti do mliečka strčiť tvoj nechápavý nos, chceš nechceš: tak! – Dášeňka je zdrvená násilím, ktoré sa jej stalo; má čumáčik a fúziky zmáčané v mlieku, musí sa oblízať jazýčkom, a naozaj, veď je to dobré. A teraz ju už nič nezastaví: lezie sama za tým dobrým bielym, tlačí sa hlavou a labkami do misky, rozlieva mlieko po zemi a váľa sa v ňom všetkými štyrmi, ba aj ušami a chvostíkom; musí prísť mama a vyoblizovať ju, ale začiatok je urobený; o pár dní už bude Dášeňka vylizovať misku, ako keď bičom švihne, a popritom očividne porastie ako z vody, ba čo hovorím, ako z mlieka. Tak si z nej, deti, vezmite príklad a usilovne jedzte, aby ste rástli a silneli na duchu i na tele, tak ako to znamenité šteňa, ktorému sa dostalo mena Dášeňka.