Sedem krkavcov 2

Matka piekla chlieb a sľúbila svojim siedmim synom, že urobí každému bochníček, ak budú ticho. Chlapci stíchli na chvíľu ako peny, ale bochníčky sa za ten čas upiecť nemohli a chlapcom trpezlivosť čoskoro došla. Začali matku znova zlostiť, neustále ju ťahať za sukne a kričať, kedy budú bochníčky hotové. Dlho to matka znášala, ale napokon jej trpezlivosť došla; nahnevane na nich vykríkla:
„Kiežby ste sa všetci skrkavčili!“
Sotva tie nešťastné slová dopovedala, premenili sa jej synčekovia na sedem krkavcov, pozreli smutne na matku, zatriasli krídlami, vzniesli sa do povetria, a kým sa preľaknutá matka spamätala, zmizli jej z očí. Ako si vlasy z hlavy trhala, ako nariekala a žialila, ale už bolo všetko márne, deti boli preč. A čo to bolo, keď sa otec vrátil a kučeravý Jaroslávek mu nevybehol v ústrety, ani nikto zo siedmich synov ho neprivítal, ako tu nariekal a div si nezúfal, keď sa o ich nešťastnom osude dozvedel. Manželku nekarhal, vidiac, že ťažko nesie svoj žiaľ, veď ju veľmi miloval, a preto radšej svoju bolesť v srdci ukrýval.
Časom sa aj matkin zármutok utíšil, keď sa nad ňou pánboh zmiloval a na potešenie ju obdaril dcérkou, ktorú si ona dávno namiesto niektorého chlapca želala. Bohdanka bola dieťatko milé, a čím viac rástla, tým krajšia bola a tým viac radosti rodičom robila, akoby vedela, že má veľa čo vynahrádzať. Raz, keď už trochu odrástla, stála v komore pri truhlici, v ktorej matka čosi hľadala, a tu zbadala na dne malé kazajky a košele pre chlapcov.
„Ale mamička, čie sú to kazajky a košele?“ pýtala sa zvedavo matky.
„Ó, nepýtaj sa ma, milé dieťa,“ odpovedala matka a hneď ju zaliali horúce slzy.
Bohdanka, vidiac matku plakať, sa nechcela viac pýtať, ale predsa jej neustále vŕtalo v mysli, čie to asi kazajky sú a prečo matka pri pohľade na ne plakala. Spýtala sa teda otca, ale ten tiež začal slziť, a Bohdanka sa opäť nič nedozvedela. Napadlo jej, či nemala bratov; ale bolo jej čudné, prečo ich rodičia zapierajú, a ak umreli alebo sú niekde v cudzine, prečo o nich nikto nehovorí.
V dome bola medzi čeľaďou stará slúžka menom Dorota, ktorá už mnoho rokov u nich slúžila a takpovediac patrila k rodine, tej sa napokon Bohdanka pýtala, čie sú to kazajky a košele, čo ležia v truhlici a nad ktorými matka plakala. Dlho jej to Dorota nechcela povedať, až jej lichôtkami a prosbami pohnutá už dlhšie vzdorovať nemohla a dievčaťu o strate siedmich bratov povedala. Ó, ako sa Bohdanka nad nešťastným osudom svojich bratov zarmútila!
„Rozprávaj mi, Dorotka,“ pýtala sa slúžky, „rozprávaj, ako moji bratčekovia vyzerali.“
Dorotka začala chlapcov opisovať od hlavy po päty, rozprávala, čo ktorý rád robil a jedol, ktorý bol dobrý a ktorý lepší.
„Ó, ako by som svojich bratov bola milovala!“ vzdychlo dievča, keď Dorotka svoju chválorečnicu dokončila, a na chvíľu sa zamyslelo. Zrazu však kučeravú hlávku zdvihlo a pýtalo sa:
„Ale Dorotka, kam mi bratia odleteli, veď sú navždy stratení?“
„Stratení? To azda nie; ale kto vie, na ktorom mieste sú zakliati. Pochybujem, že by sa niekto odvážil hľadať ich po svete.“
„Keby som ja bola takto veľká a silná, ako ste Vy, ja by som ich hľadala tak dlho, kým by som ich nenašla.“
„Milá slečna, svet je obrovský, Vy by ste sa v ňom stratila ako zrnko maku na šírej pláni, to je hlúpa myšlienka,“ vyhovárala stará slúžka Bohdanke jej reč. Ale to zmužilé dievča nepustilo myšlienku od seba. Kade chodilo, tade myslelo na úbohých bratov, myslelo na žiaľ svojich rodičov, ktorých často tajne plakať videlo, a deň za dňom bol pevnejší jej úmysel vybrať sa na cestu, len čo síl nadobudne.
Rok za rokom plynul a Bohdanka vyrástla ako jedľa, telo mala ako uliate a tvár krásnu, krajšia však bola jej čistá, cnostná duša. Po celý ten čas nezabudla ani na okamih na svoje predsavzatie, a keď mala osemnásť rokov, umienila si, že tú púť nastúpi. Išlo tu len o to, čo na to rodičia povedia a či milované dieťa do sveta pustia. Bohdanka však mala pevnú vôľu vyprosiť si od rodičov súhlas. Raz sedeli otec a matka vedľa seba a obaja, spomenuc si na svojich synov, zaslzili; tu k nim pristúpila Bohdanka, vzala ich za ruky a riekla:
„Mamička, tatíček, neskrývajte pred mnou slzy, ja už viem, čo Vás trápi, a chcem Vám pomôcť.“
„Ty, Ty že vieš, čo nás trápi, a že nám chceš pomôcť, to nie je možné!“ zvolali obaja naraz.
„Ó, je to možné, ja Vám iste pomôžem, len keď súhlasíte s tým, o čo budem žiadať.“
„Kto Ti to povedal, ako nám chceš pomôcť, čo žiadaš?“ pýtali sa náhlivo.
„Snívalo sa mi už tri noci, že k môjmu lôžku priletel malý krkavec a takto ku mne prehovoril: ‚Nemeškaj, Bohdanka, a vydaj sa na cestu. Ja som jeden z Tvojich siedmich bratov zakliatych na krkavcov, my na Teba čakáme, aby si nás vyslobodila. Povedz to rodičom a vydaj sa na cestu, my Ťa povedieme a chrániť budeme, kamkoľvek sa obrátiš.‘ Tak mi tri noci ten krkavec rozprával, a ja teraz viem, že som mala sedem bratov, za ktorými Vy žialite a ktorých Vám ja zase privediem, ak mi požehnanie na cestu dáte a ma od seba pustíte,“ dokončila Bohdanka, ktorá si sen len vymyslela, aby ľahšie získala súhlas od rodičov.
„Dieťa, dieťa, aj Teba máme oplakávať, máme stratiť aj poslednú radosť? Nie, nie, Ty nás nesmieš opustiť,“ nariekali úbohí, ľakajúc sa dcérinych slov.
„Mám teda nechať bratov zahynúť, ktorí len vo mne vkladajú svoju nádej? Nechajte ma ísť a nemajte starosť, že v šírom svete zahyniem, láska ma povedie a ochráni na všetkých mojich cestách. Aká to bude radosť, keď Vám bratov privediem a zdravá sa do Vášho náručia vrátim!“ Tak a ešte oveľa naliehavejšie prosila a dotierala na rodičov Bohdanka, až napokon súhlasili, hoci s horkými slzami a s ťažkým srdcom.
Teraz si Bohdanka pripravila cestovný odev a o niekoľko dní bola na cestu pripravená. Keď sa s rodičmi lúčila, dala jej matka prsteň z ruky a povedala:
„Podľa tohto prsteňa Ťa moji starší synovia poznajú, to bola ich najmilšia hračka, keď som ich držievala na kolenách.“
S bolesťou požehnali rodičia svoje jediné drahé dieťa a s ťažkým srdcom sa aj Bohdanka s nimi rozlúčila. Ale jej úmysel ani na okamih neochabol. Odhodlane sa pustila do ďalekého sveta bez sprievodcu, bez ochrancu, len čistá sesterská láska nad ňou bdela a nedala jej klesnúť.
Dlho chodila, aniž sa o bratoch niečo dozvedela. Raz prišla do veľkého lesa, a blúdiac po ňom dlhý čas, našla chalúpku, do ktorej vošla. Bolo tu chladno a príjemne, ale aj ticho a pusto; Bohdanka si sadla a čakala, kto príde. Zrazu sa dvere otvorili a do nich vkročil so šumením divý mládenec.
„Čo tu hľadáš, kto si?“ pýtal sa Bohdanky a jeho dych ju silno ovial.
„Nehnevaj sa, pane, ja hľadám svojich sedem bratov, dnes som v tomto lese zablúdila a do Vašej chalúpky vkročila. Nechaj ma tu odpočinúť si.“
„Ja som Vietor a každého, kto mi príde do cesty, roztrhám. Ale keďže si unavená, dopriajem Ti oddych.“
Bohdanka si zase sadla a myslela si, že keď je mládenec Vietor, mohol by o bratoch vedieť, a umienila si opýtať sa ho na nich. „Pane,“ začala po chvíľke, „už dlhý čas chodím po svete a hľadám svojich sedem bratov, ktorí sú zakliati na krkavcov; nemáš tušenie, kde by sa nachádzali?“
„Nemôžem Ti o nich povedať, ale môj brat Mesiac, ten by mal vedieť, kde sú. Že si taká dobrá, chcem Ťa k nemu zaniesť.“
Bohdanka bola s návrhom spokojná a divý mládenec ju vzal do náručia. Akoby bola jeho hruď naplnená voňavými kvetmi, tak príjemne vial jeho dych.
Mesiac bol bledý mládenec so striebornými vlasmi. „A čo u mňa hľadáš?“ pýtal sa Bohdanky, keď ju k nemu Vietor zaniesol.
„Pane, hľadám sedem bratov zakliatych na krkavcov. Tvoj brat mi povedal, že by si o nich mal vedieť; prosím teda, aby si mi povedal, kde sú.“
„Rád by som Ti povedal, kde sa nachádzajú, ale neviem o nich nič. Môj brat Slnko, ten Ti dá najistejšiu správu. Ak chceš, zaniesem Ťa k nemu.“
Ako by Bohdanka nebola chcela! S radosťou sa zverila striebrovlasému mládencovi a ten ju zaniesol k Slnku, svojmu bratovi.
Slnko bol mládenec zlatovlasý, krásnej tváre. Keď mu Bohdanka predniesla svoju žiadosť, povedal:
„Viem, kde sú Tvoji bratia, a chcem Ťa k nim zaniesť. Najprv si však odpočiň a posilni sa večerou.“
Na tie slová si Bohdanka musela sadnúť a povečerať. Bolo to kuriatko, čo dostala na večeru.
Keď sa najedla, prehovoril brat Slnko:
„Slečna, kostičky nenechávaj ležať, pozbieraj ich a vezmi so sebou, budú Ti na dobré.“
Bohdanka poslúchla a kostičky zviazala do zástery. Ešte si trochu odpočinula, a keď sa noc chýlila ku koncu, prišiel Slnko so zlatým vozom, Bohdanka si doň sadla a už išla cez hory a doly. Koľko hodín jazda trvala, kým sa ocitli v tmavom údolí, dookola obklopenom vysokými skalami, by bolo ťažko vypočítať. Tam ju zlatovlasý mládenec z vozu zosadil, riekol:
„Teraz si pomôž sama!“ a zmizol.
Bohdanka sa obzrela okolo seba, a vidiac tie vysoké skaly a to prázdne údolie, nevedela, kde má hľadať bratov.
„Možno sú na niektorej skale,“ povedala si sama pre seba, „ale ako tam úbohá vyliezem?“
A chodila od jednej k druhej, až sa pri tej zastavila, ktorá sa zdala najprístupnejšia. Aby mohla ľahšie liezť, vyhrnula sukne, ale vtom jej zo zástery kostičky vypadli. A hľa, aký to div! Z kostičiek sa urobil rebrík, siahajúci až na vrchol skaly. Hbito začala Bohdanka po priečkach liezť, až sa šťastne dostala na poslednú a ocitla sa v jaskyni, kde hneď na prvý pohľad videla, že našla obydlie bratov. Stálo tam sedem postelí, uprostred stôl a na ňom bolo prestreté pre sedem osôb. Pokrmov tu bolo dosť a oheň ešte nevyhasol. Hneď teda Bohdanka vybrala, čo potrebovala, a začala pripravovať sedem jedál, pre každého brata iné. Keď bola s varením hotová, postavila jedlá na stôl, stiahla matkin prsteň z prsta a položila ho pod tanier, ktorý bol na prvom mieste, lebo sa domnievala, že tam iste bude sedieť najstarší brat. Potom všetko poupratovala, skrčila sa za jednu posteľ a čakala, kým bratia prídu. Netrvalo to dlho a bratia krkavci prišli z lovu domov.
„Čo to!“ zvolal prvý, „jedlá na stole, kto ich pripravil?“
„A pozrite, bratia, tie jedlá sú akoby naschvál pre nás pripravené, každý má, čo najradšej jedáva,“ zvolal druhý.
„Bratia, bratia, tu je matkin prsteň, musí tu byť niekto z domu,“
vykríkol radostne najstarší, keď nadvihol prikrytý tanier a našiel prsteň.
„Tak hľadajme po jaskyni,“ navrhol Jaroslávek. Všetci sa na tie slová obrátili a hľadali, a tu za sebou zbadali Bohdanku. „Kto si?“ pýtali sa jedným hlasom.
„Vaša sestra Bohdanka; nesiem Vám pozdrav od matky a od otca; aby ste mi však uverili, dala mi matka svoj prsteň.“
„Ó, my Ti veríme, že si naša sestra, kto iný by sa k nám odvážil!“ zvolali bratia. Hneď jej urobili miesto pri stole, a keď medzi nimi sedela, musela rozprávať, čo sa doma od ich zmiznutia stalo, čo ona veľmi rada urobila. Po skončení svojich správ sa pýtala bratov, ako by bolo možné, aby ich vyslobodila.
„To je ťažká úloha, hoci sa Ti bude zdať ľahkou,“ vravel najstarší z nich. „Ak nás chceš, milá sestra, vyslobodiť, musíš nám ušiť každému po košeli. Musíš však ľan sama zasiať, vypliť, vytrhať, pripraviť aj spriasť, priadzu sama utkať, plátno vybieliť a košele z neho ušiť. Pri tom všetkom však nesmieš prehovoriť ani slovo, nech sa s Tebou deje čokoľvek. Ak si trúfaš to dokázať, vyslobodíš nás.“
„To nie je taká ťažká vec; všetky tie práce dobre viem a mlčať mi nebude ťažko, keď viem, že Vás tým vyslobodím,“ odpovedala dobrá sestra.
Za tie slová jej bratia div ruky nezbozkávali. Po večeri jej urobili lôžko a ona čoskoro zaspala.
Ráno po raňajkách jej brat dal skrinku so semenom a povedal:
„Teraz musíš od nás preč, milá sestra; ak nás chceš vyslobodiť, vezmi to semeno, poď s nami a my Ti miesto na sejbu vykážeme.“
Bohdanka bola ochotná urobiť, ako brat povedal, vzala skrinku do ruky a kráčala za ním. Keď prišli do pekného údolia, vykázali jej bratia pole na sejbu ľanu a vydutú vŕbu na bývanie, potom sa s ňou smutne rozlúčili a odišli do svojej jaskyne. Bohdanka potom hneď pole pripravila a semienko zasiala. Zatiaľ čo semeno vzchádzalo a ľan dorastal, mala, pravdaže, trochu dlhú chvíľu, ale chodila po údolí a po lese alebo skrášľovala svoje obydlie, vydutú vŕbu. O pokrmy sa starať nemusela, lebo vždy včas mala raňajky, obed aj večeru vo vŕbe, a hoci vedela, že jej ich bratia nosia, predsa žiadneho nevidela. Čoskoro ľan tak ďaleko vyrástol, že ho musela Bohdanka plieť, a tu bolo na čas práce dosť. Od plenia až po ťahanie ľanu opäť uplynula doba, a už mala nádej, že dlhú chvíľu mať nebude. Ona usilovne prestierala ľan na rosu, obracala ho, a keď bol obrhnutý, vyklepaný a vyčesaný, bol mäkký ako hodváb. Náradie na to, ako aj vreteno a praslicu s kúdeľou našla v potrebnom čase vo vŕbe. Teraz mala už všetok ľan v žmeňoch a mohla začať priasť. Sadla si teda k praslici, a už sa vretienko točilo ako káča; spomenula si pritom na svojich rodičov, ako sedávala s matkou a Dorotkou pri praslici a otec ako všeličo rozprával alebo čítal.
Teraz budú sedávať sami, myslela si v duchu, a budú na mňa spomínať, kde asi som a či ma do smrti uvidia. Rada by som bola, keby bol môj úkol do zajtra hotový, ale to nie je možné. Však čas čoskoro uplynie a pánboh nedopustí, aby sa nás rodičia nedočkali. Pritom zástorou utrela slzy, ktoré jej vstúpili do očí, a keď ju zase spustila, uvidela pred sebou psa, ktorý okolo nej čuchal a dal sa do štekotu. Vystúpila teda z vŕby a pozerala, či nie je niekto nablízku, komu by ten pes patril, a tu videla z diaľky prichádzať koč. Schovala sa do vŕby a začala psa odháňať, ale ten odísť nechcel a neustále štekal. V koči sedel mladý pán, ktorý sa z cesty vracal do svojho zámku a do toho údolia zablúdil. Keď počul psa štekať, poslal kočiša, aby sa pozrel, čo to znamená. Kočiš šiel, a keď videl Bohdanku vo vŕbe sedieť a priasť, pýtal sa jej, kto je a prečo v tej vŕbe sedí.
Ale Bohdanka pokrútila hlavou a ukázala na ústa, že je nemá. Na to znamenie sa kočiš vrátil k svojmu pánovi a čo videl, rozprával s dodatkom, že je tá nemá panna prekrásna. Pán hneď prikázal, aby kočiš zašiel k vŕbe; tam potom vyskočil z voza a vkročil k panne. Ako predtým kočišovi, ukázala Bohdanka teraz aj pánovi, že hovoriť nemôže; ten sa však na to neohliadajúc umienil, že krásnu priadku vezme so sebou, lebo sa mu veľmi zapáčila. Tento svoj úmysel aj hneď Bohdanke prezradil.
Dievča sa, pravdaže, toho veľmi zľaklo, ale v okamihu si spomenulo na slová brata, že musí trpezlivo a mlčky všetko znášať, čokoľvek sa stane, a odhodlane sa podvolilo vôli pánovej v presvedčení, že táto skúška je potrebná na vyslobodenie bratov.
Pán plný radosti, že sa dievča nebráni, nemeškal podľa jej ukazovania všetok ľan, ako aj praslicu a vreteno odniesť na voz. Keď si Bohdanka aj on sadli, švihol kočiš do koní a tie uháňali jedným cvalom. Na ceste sa chcela Bohdanka na mladíka pozrieť, lebo si v prekvapení jeho tvár ani nevšimla, ale sotva oko k nemu zodvihla, už ho zase sklopila. Veru, stretla sa s jeho krásnymi očami, a to boli dve slnká, do ktorých lúčov ona hľadieť nemohla.
Mlčky prišli k jeho zámku; ona hovoriť mohla a nesmela, on hovoriť smel, ale nemohol od samej záľuby. Sluhovia hľadeli s údivom na Bohdanku, keď ju pán z voza dával a rozkazoval, aby ľan a praslicu za nimi niesli. V dome im vyšla v ústrety postarná hospodyňa, nevlastná sestra pánova, vítajúc ich, ale v duchu sa hnevajúc. Bola to zlá osoba, ktorá na svete nikoho nemilovala okrem seba; zato ju však ani nikto nemiloval, okrem brata, ktorý ako dobrosrdečný ju ako sestru miloval a celé hospodárstvo jej zveril. Ona poznala jeho slabé stránky a vedela sa mu tak pochlebovať, že jej vždy veril, a často tým nespravedlivo konal proti iným. Bohdanke sa v zámku darilo dobre a domáci pán by jej bol urobil po vôli. Videla dobre, že ju miluje, a nebolo jej to protivné. A akože aj?
Veď nebolo ani jej srdce prosté onej vášne, ktorá vládne svetom.
Preto však predsa na svojich bratov nezabudla, usilovne priadla, a ani vtedy slova neprehovorila, keď sa jej milovaný mladík pýtal, či chce byť jeho ženou. Oni si však aj bez slova rozumeli, lebo keď od nej pán odchádzal, celý blažený, prikazoval sestre, aby robila prípravy na svadbu. Tej to však nebolo po chuti, že si brat vezme neznáme dievča, preto mu to všelijako vyhovárala, ale tentoraz sa pomýlila. Keď videla, že je všetko vyhováranie márne a že brat inak nedá, myslela si: Nech si ju teda vezme, lepšie túto nemú prostú dievku než sebe rovnú, však ona mi panovanie v dome nepokazí, ani sa neopováži postaviť sa nado mňa; a keby predsa, potom by som sa postarala o prostriedok, aby jej panovanie navždy skončilo.
Tak si myslela tá nenávisťou plná dračica a akoby s najväčšou chuťou robila prípravy na svadbu. Aj Bohdanka musela na niekoľko dní odložiť priadzu a namiesto s ľanom sa zaoberať svadobným šperkom a vencom, vítať hostí a ako domáca pani sa predstavovať. Vpravila sa tak skoro do všetkého, čo jej bolo nové, že sám jej manžel inak nemyslel, než že pochádza z panského rodu. Sestru manželovu čoskoro prekukla, nedala to však na sebe poznať, bola k nej priateľská a láskavá, ale v dome rozkazovala najviac sama, a kde mohla, robila dobro. Sluhovia poznali, akú dobrú paní majú, a čoskoro jej všetci dobrorečili. Manžel jej koľkokrát hovoril, aby tak usilovne nepriadla, že to nemusí byť; ale ona si to vyhovoriť nedala a napokon mu dala znamenie, že by sa stala nešťastnou, keby jej v tom nenechal úplnú vôľu. Od tých čias mohla robiť, čo chcela.
Keď bola s priadzou hotová, dala si v izbe postaviť stav a začala tkať. Nebolo to nič čudné, lebo vtedy aj tie najvznešenejšie panie všetky domáce práce vykonávali. Za nejaký čas sa Bohdanka cítila byť matkou, a tu dosiahlo šťastie jej manžela najvyšší stupeň a už si nič iné neprial. Bohdanka však predsa jedno želanie ešte mala, a to sa už chýlilo k cieľu, lebo bolo už plátno vybielené a košele sa šili. V dome chodila však ešte jedna osoba, ktorú to tešilo, že príde mladý dedič. To bola sestra pánova; v jej jedom skrz-naskrz napustenej duši sa zrodil plán celkom jej hodný. Lichotila sa Bohdanke a tak úprimne sa k nej stavala, že jej tá lsti a úskoky nepoznajúca duša uverila. Keď už prichádzal čas, dostal pán od priateľa list, aby mu v jednom spore bol nápomocný a na niekoľko dní ho navštívil. Nerád opustil v tú dobu svoju drahú Bohdanku, ale nemohol to priateľovi odoprieť. Prikázal teda prísne svojej sestre, aby hneď, ako sa niečo prihodí, v okamihu rýchleho posla k nemu poslala. Tá sľúbila, že tu najväčšiu opatrnosť a bdelosť vo všetkom mať bude, a brat rozlúčiac sa s milovanou chotou odišiel preč.
Za tri dni po jeho odchode porodila Bohdanka synčeka. Nikto ju neopatroval okrem švagrinej. Ako sa dieťa narodilo, zacpala mu ústa, zabalila do plienky a pustila oknom. Namiesto neho podstrčila mačiatko. Bolo to, pravdaže, hrozné zľaknutie pre matku a tá najbolestnejšia rana, ktorá ju mohla zasiahnuť. Ale čo mala povedať? Nikto pri nej nebol, nikto nevedel, či je to pravda alebo nepravda, a teda musela mlčať, hoci tušila, že to nie je možné, aby ju pánboh tak skúšal. Švagriná však v tom okamihu napísala list bratovi, a nielenže nešťastný pôrod manželkin vylíčila, ale aj hroznú lož si vymyslela, že totiž akýsi čudný muž sa ocitol pri posteli, a keď Bohdanku objal, že sa aj ona premenila na škaredú ženu a s ním v neznámej reči rozprávala a smiala sa. Napokon mu pripomínala na um divé ženy, dokladajúc, že Bohdanka je taká, a ak nechce byť nešťastným, aby ju dal upáliť. Tiež napísala lístok priateľovi bratovu, aby ho u seba zdržiaval a k žene ho nepúšťal, že je divá.
Keď manžel Bohdanin dostal ten list, nevedel v zúfalstve, čo počať, ale priateľ mu to rozhováral a nijakou mocou ho od seba púšťať nechcel, kým by nebol chladnejšej mysle. Priateľ vypravil posla s vlastnoručným listom na sestru, kde jej oznamuje bratovo zúfalstvo a sľubuje, že ho hneď od seba nepustí. Zatiaľ sestra roztrúsila strašné rozprávky o švagrinej, že sa aj služobníctvo zhrozilo a bálo sa k nej ísť, hoci ju všetci tak srdečne milovali.
Keď jej list prišiel, hovorila, že je od brata a že jej oznamuje, na zabránenie ďalšiemu nešťastiu, aby sa divá žena hneď upálila na hranici. Ten rozkaz sa mal bez meškania vykonať a hranica bola čoskoro hotová. Zatiaľ sedela Bohdanka vo svojej spálni tichá a bledá a dokončovala slziac na poslednej košeli rukáv. O všetkých tých bezbožnostiach švagrinej nemala ani polovicu vedomostí, hoci poznávala, že sa v nej pomýlila a že ona je pôvodkyňou všetkého toho zlého. Tu k nej vkročí švagriná, a oznamujúc rozkaz manželov, prikazuje, aby sa chystala na smrť.
Dobre vedela Bohdanka, že to nie je príkaz manželov, ale čo si mala počať sama samučičká proti zástupu rozzúreného ľudu, ktorý sa už do izby tlačil, aby ukrutnú čarodejnicu uvidel. Znamením prosila ešte, aby ju švagriná nechala len asi sedem stehov došiť, ktoré na rukáve chýbali, ale ani to jej dovolené nebolo. Zložila teda košeľu k ostatným a vzdychla:
„Moji úbohí bratčekovia, ja som úlohu skončila, a kde ste vy?“
V tom okamihu sa strhol hrozný šum, ľud sa rozostúpil a sedem krkavcov priletelo, nesúc na svojich krídlach pekné dieťatko, ktoré Bohdanke do náručia položili.
„Tu, drahá sestra, sme sa Ti trochu odslúžili, a teraz nám rýchlo prehoď košele!“ Tak povedal najstarší brat.
Radosťou opojená vzala košele a jednu po druhej hádzala na bratov. V tom okamihu sa z nich stali statní muži a mládenci, len tomu najmladšiemu Jaroslávkovi zostalo na ramene sedem pierok, pretože nemohla sestra tých sedem stehov došiť.
V najväčšej radosti zaklopú na dvore konské kopytá, a v okamihu nato objíma Bohdanka svojho manžela a kladie mu do náručia vyslobodeného syna. Keby mu bolo možné ešte viac ju milovať, iste by to bol urobil, keď sa od švagrov dozvedel, čo pre ich vyslobodenie podnikla. V radosti a láskavom rozhovore zabudli na sestru pánovu, ale zato pamätali na ňu sluhovia, ktorým ona tak nedobrou paňou bola. Keď videli, že ona je príčinou všetkého a teraz sa cez ľud prediera, aby mohla utiecť, vzali ju za vlasy a bez milosrdenstva hodili na hranicu a podpálili.
Už bola stratená, keď sa to brat a Bohdanka dozvedeli. Ona sa zľakla, ale on ju karhal slovami:
„Ďakuj bohu, že nás jej zbavil; ona mi poslala taký hrozný list, že som div nezošalel. Ale predsa som v Teba dôveru nestratil; napriek všetkému zdržiavaniu som sadol na koňa, a bol by som predsa prišiel neskoro, keby Ťa Tvoji bratia neboli vyslobodili.“
„Teraz na to všetko zabudnime, veď sme šťastní,“ odpovedala Bohdanka, bozkávajúc svoje krásne dieťa.
Manžel jej predal panstvo a odobral sa so ženou a svojimi švagrami k ich rodičom. Aká to bola radosť pre rodičov, keď sa všetky deti, dávno považované už za stratené, vrátili, a s nimi ešte nový syn a vnuk, to vypísať nie je možné. Čo ešte chýbalo k ich blaženosti?