Dvanásť bratov a zlatovlasá panna

Pod Kletí žil jeden sedliak a nemal žiadne deti. Stále sa so ženou rozprávali, aké by to bolo, keby sa im narodil syn alebo dcéra. A čo sa nestalo! Jedného dňa sa im narodilo naraz dvanásť synov. a všetci ako buci.
Sedliaka to zarazilo, ba aj skoro zamrzelo. Také niečo som nikdy nepočul, aby sa niekomu narodilo 12 detí naraz, hovoril si. To budem musieť mať dvanásť kmotrov a dvanásť kmotier. Kde ich zoženiem? A ak ich už aj zoženiem, ako ich pohostím? Aj to, aby som zabil kravu aj teľa. To si v duchu stále opakoval a chodil po dome stále smutnejší, až sa jedného pekného dňa stratil a nebolo po ňom ani vidu ani slychu.
Teraz začali starosti sedliačke. Lámala si hlavu, kam sa len sedliak podel, ale ten sa nevracal. Chlapci sa zatiaľ mali k svetu a rástli ako z vody. Čoskoro jedenásť z nich začalo rozprávať, len najmladší, dvanásty, zostával stále nemý. Bratia sa mu preto smiali a začali mu hovoriť nemko.
Chlapci mali už 15 rokov, ale po otcovi stále ani stopy. Raz sa stalo, že najstarší syn zašiel k obuvníkovi, aby mu ušil topánky. Keď mu obuvník bral mieru, rozprávali sa o všelijakých veciach a syn spomenul aj stráteného otca. Obuvník vraví:
„Veď nič nie je stratené, aby sa to zase nenašlo. Keby ste mi trochu pomohli z núdze, veď musím živiť sedem hladných krkov, možno by som vám mohol niečo o otcovi povedať.“
„To vám, majster, pomôžeme s radosťou, pán majster, len keď sa niečo dozvieme.“ vykríkol najstarší syn a uháňal domov. Za chvíľu sa vrátil a priniesol obuvníkovi vrece žita.
„Choďte, majster, hneď k mame a povedzte jej, kde by sme mali otca hľadať.“ Odkazoval obuvníkovi.
Obuvník poslúchol, zašiel k sedliačke a rozprával:
Veď keď som sa raz vracal z Meziříčského jarmoku, stretnem vám v lese človeka, celý váš muž. Ale vyzeral ako skutočný divoch!
Ako sa na mňa pozrel, spoznal ma, otočil sa a bol preč! Ja za ním. Bežím, bežím, cez korene utekám, ale chytiť ho nemôžem. Len som ešte uvidel, že vbehol do akejsi skaly, privalil zvnútra na vchod kameň a držal ho.
Sedliačka bola rada, že sa o stratenom mužovi dozvedela aspoň niečo, a dala obuvníkovi varenia, len čo mohol uniesť.
„Ale ako ho dostať z tej jaskyne von? Neviete? Keby ste poradili a pomohli, nelitovali by ste!“ Sľubovala.
„Aj o tom som už rozmýšľal.“ vraví obuvník.
„A vymysleli ste niečo?“
„Veď snáď.“
Tak by ste to mohli urobiť.“
„Tak dobre, veď to urobím, keď chcete. Ale potrebujem na to kožu z vola.“
„Kožu z vola?“ Čudovala sa sedliačka.
„Dobre, budete ju mať.“ povedala a prikázala synom, nech zabijú najväčšieho vola a stiahnu z neho kožu.
Keď obuvník zjedol všetko mäso, vzal kožu a zavrel sa do komory. Nikoho k sebe nepustil a nikomu nehovoril, čo tam robí.
Trvalo to niekoľko dní. Potom vyšiel obuvník z komory a ťahal za sebou obrovskú čižmu! Chcel od sedliačky, aby s ním pustila synov k onej skale. No sedliačka bola so všetkým srozumená. Chlapci prehodili čižmu cez plecia a vybrali sa s milým obuvníkom do lesa. Ako prišli ku skale, obuvník sa zastavil a vraví:
„Tak teraz sa, chlapci, niekde schovajte a počkajte, kým vás nezavolám.“
Sám sa tiež schoval a čakal, kým zdivočený sedliak vylezie zo svojej diery.
A dočkal sa! Ako sedliak zmizol v lese, obuvník potichu zvolal všetkých dvanásť bratov. Tí vliezli do jaskyne a vyčkávali, čo sa bude diať. Obuvník zatiaľ zostal pred jaskyňou.
Trvalo dosť dlhú chvíľu, kým sa zdivočený sedliak vrátil. Niesol si v ruksačiku pár húb. Chcel zaliezť do svojej diery, ale namiesto toho vliezol do obuvníkovej obrovskej čižmy. Len čo v nej zmizol, obuvník zatlieskal, bratia hneď vytlačili čižmu von, obuvník zašil otvor čižmy a všetci spoločne čižmu aj so sedliakom radostne niesli domov.
Ale keď otca zazreli, špinavého a zarasteného ako nejaké zviera, dostali strach, že im zase uteče. Sedliačka radila, nech ho pripútajú na dvore ku klátu.
„Keď si na nás zvykne a zabudne na samotu, potom ho budeme môcť z reťaze zase pustiť.“ vravela im.
Tak sedliaka pripútali dlhou reťazou k dubovému klátu a on z dlhej chvíle na ňom štiepal drevo. Všetko pritom pozoroval a keď videl, aké má pekných synov a ako pekne sa starajú o hospodárstvo, pomaly si na nich začal zvykať a mal ich rád. Len ho mrzelo, že ostatní sa posmievajú nemkovi pre jeho nemotu.
Keď si tak zvykol na domov, pustili ho na slobodu a všetko zase išlo, ako by sa nič nestalo.
Ale milý sedliak zase začal mať inú starosť.
„Kde zoberieme pre toľko synov toľko nevestí, aby na niečo boli? Hocijakých by sa našlo dosť, ale ja chcem mať svojich synov dobre zaopatrených.“ vravieval.
„Ale mlč a nemysli na to. Kto vie, či už pre nich niekde nevyrastá dvanásť sestier ..... .“ tešila ho sedliačka.
Sedliak si umienil, že pôjde do sveta hľadať pre svojich synov nevesty. Rozlúčil sa a vydal sa do sveta.
Išiel poľom i lesom, išiel cez vody, cez bane i vysoké vrchy, išiel dlho a dlho, že ani nevedel povedať, ako dlho chodí a blúdi. Raz prišiel k akémusi lesu a tam stáli priviazané dva voly a na kamenistom poli oral akýsi sedliak s chudou kravičkou pole. Krava len ťažko ťahala pluh a oráč ju každú chvíľu bil a šľahal bičom.
Sedliak sa zastavil, chvíľku oráča pozoroval a potom vravel:
„Máte rozum, človeče? Tu drete chudú a slabú kravu a tamto necháváte dva pekné silné voly stáť!“
„Nech len zdochne tá jalovica,“ vraví oráč nahnevane.
„Nemohla azda mať dvanásť teliat, keď my máme dvanásť rovnako starých dcér?“
„Dvanásť dcér, hovoríte?“
„Áno.“
„Tak nás osud zviedol dohromady!“ vravel radostne sedliak.
Mám doma dvanásť rovnako starých a veľkých synov a hľadám pre nich nevesty. Ak chcete, mohli by sme sláviť dvanásť svadieb naraz.“
„A prečo by som nechcel ..... Poďte so mnou k nám!!“ povedal oráč, nechal kravu aj voly na poli a viedol hosťa domov.
Žena stála práve pri okne a nestačila sa čudovať, keď jej vykladali, čo a ako. Ale ako začula, že najmladší syn je nemý, v duchu sa rozhodla, že im svoje dcéry nedá. Nahlas však nepovedala nič. Len vravela:
„Nech len prídu, uvidíme. Ale toho nemého nechajte doma. Ja si svoju najmladšiu dcéru tiež nechám doma pre potešenie. Na vydaj má ešte času dosť.“
Sedliak bol aj s tým spokojný.
Rýchlo pospiechal domov a rozprával, že sa stretol s oráčom, čo má chalupu a v nej dvanásť rovnako starých a veľkých dcér. Jedenásť že ich vydá za jedenásť bratov a tú dvanástu že si doma nechajú pre potešenie, na staré dni.
Ale Nemko hneď poznal, prečo tú najmladšiu nechcú vydať, a bolo mu do plaču, keď sa pozeral, ako sa jeho bratia chystajú na cestu a ako odchádzajú na svojich koňoch. Šiel do maštale za svojím koníkom, aby sa mu posťažoval. Tu koník zahrabal nožičkou a zaerdžal:
„Rýchlo, Nemko, priprav sa, pôjdeš aj ty! Od tejto chvíle budeš hovoriť ako tvoji bratia. Tak už choď a poponáhľaj sa.
Nemko utekal k mame a všetko jej rozprával. Tá zostala ako omráčená, keď ho počula hovoriť. Kým sa však stihla vypýtať, čo a ako, bol už Nemko preč.
Cestou otočil koník hlavu k Nemkovi a vraví:
„Daj pozor, čo ti poviem! Kým sa ukáže sedliakov dom, dohonime tvojich bratov. Keď prídeme k sedliakovi, budú chcieť odviesť všetky kone do maštale, ale ty ma tam nedávaj! Nechaj ma stáť na nádvorí. Keď sa tomu budú čudovať, povedz, že som chúlostivý a že neznesiem maštaľný polotmu, že by som tĺkol a hlomozil kopytami a nikto by nemohol spať. Ja zatiaľ budem na dvore počúvať a čo sa dozviem, to ti poviem. A len čo začuješ, že hrabem nohou, poponáhľaj sa ku mne !“
Netrvalo dlho a už dobiehali bratov. Najstarší sa obzrel a čudoval sa.
„Nič sa nečudujte, možno vám príde vhod, že idem s vami.“
Ako prišli na statok, sedliačka videla, že vzali so sebou aj najmladšieho syna. Rozhnevala sa, že otec nedodržal svoje slovo, a umienila si, že jej dcéry nedostane ani jeden z nich. Ale ako na to? Premýšľala a premýšľala, až ju nakoniec predsa len niečo napadlo.
Tu vonku zahrabal Nemkov koník a Nemko k nemu pospiechal, čo je nové. Koník mu vravel:
„Počúvaj dobre, čo som sa dozvedel. Tá sedliačka usporiada na vašu počesť hostinu. Nesmiete však piť z pohárov ani hlt vína, alebo zaspíte. Nejako ich vymeňte za poháre jej dcér. Keď pôjdete spať, dajte si pozor. Len čo zhasne svetlo, vlezte si pod stôl a buďte tam potichu, aby vás nikto nepočul.“
Nemko všetko vyrozprával bratom a dohodli sa, že urobia presne to, čo im koník radí.
Kým odbilo 11, dcéry zaspali a bratia išli na lôžka tiež. Tu zrazu zhasli všetky lampy. Bratia sa skrčili pod stoly a niekto vstúpil do izby ..... Švác a švác ..... meč dopadol na miesta, kde ešte pred chvíľou ležali. Dvere sa zase zavreli a bratia už na nič viac nečakali. Rýchlo sa vytratili oknom zo statku, osedlali kone a uháňali preč.
Išli cestou necestou, cez hory, cez doly, tým smerom, kde slnko vychádza.
Keď nastal deň prvý, zazrel Nemko na konári stromu visieť zlatý vlas.
„Zastav, koníčku, zastav, vidím zlatý vlas.“
„Len nechaj vlas vlasom, nech toho neľutuješ.“ vraví koník mrzuto.
„Škoda by ho bolo tam nechať.“ vraví Nemko.
„Kto vie, ktorá krásavica ho nosila.“
„Buď rád, že sa o to nemusíš starať.“ odpovedal koník.
„Za zohnutie predsa stojí.“ povedal zase Nemko, zlatý vlas zdvihol a schoval si ho do tašky.
A išli zase ďalej, cestou necestou, cez hory, cez doly, tým smerom, kde slnko vychádza.
Keď nastal deň druhý, zazrel Nemko na zemi zlaté pierko.
„Zastav, koníčku, zastav. Vidím na zemi ležať zlaté perie.“
„Nechaj perie perím, nech toho neľutuješ. Kto vie, akému vtákovi patrí ..... .“
„Ale škoda by ho bolo! Za zohnutie predsa stojí.“ vraví zase Nemko, zosadol z koňa a zlaté pierko si schoval do tašky.
A išli zase ďalej, cestou necestou, cez hory, cez doly, tým smerom, kde slnko vychádza.
Keď nastal deň tretí, zazrel Nemko na zemi zlatú podkovu.
„Zastav, koníčku, zastav. Vidím zlatú podkovu.“
„Len ju nechaj tam, kde leží.“
„Ale škoda by bolo ju tu nechať.“
„Kto vie, akému koňovi tá podkova patrí.“ varoval ho koník.
Ale Nemko zase zosadol z koňa, podkovu zdvihol a schoval si ju do tašky.
„No, neposlúchol si ..... “ vraví koník.
„Ak budeš za to trpieť, ja za to nemôžem. Spomeň si potom, že som ťa varoval.“
Tretí deň večer prišli do jedného kráľovstva, a pretože sa všetci kráľovi zapáčili, prijal ich do svojich služieb a každý dostal koňa z kráľovských stajní.
Najviac sa však kráľovi zapáčil Nemko a tak ho hneď ustanovil za svojho pobočníka. Lenže bratia mu kráľovu priazeň závideli a rozhodli sa mu pomstiť.
Keď Nemko prvú noc v stajni česal svojho koňa, zavesil si na stenu zlatú podkovu a v tú chvíľu bola celá stajňa ožiarená ako za bieleho dňa. Pri práci si nahlas spieval, až sa jeden z bratov prebudil. Šiel sa pozrieť do stajne a všetko videl. Hneď ráno to pospiechal hlásiť pánovi kráľovi. Kráľ si Nemka zavolal a oboril sa naňho:
„Ak máš zlatú podkovu, musíš vedieť aj o zlatom koni. Choď a priveď mi ho.“
Nemko sa bránil, že o zlatom koni nič nevie, že podkovu našiel na ceste, ale kráľ mu povedal:
„Mlč, mlč a radšej hľaď, aby do troch dní stál zlatý kôň v mojej stajni, inak budeš o hlavu kratší!“
Nemko musel ísť. Zašiel do stajne k svojmu koníkovi, položil mu hlavu do hrivy a plakal. Koník mu vraví:
„Viem, čo sa ti stalo. Vidíš, to máš z toho, že si ma neposlúchol. Ale našťastie ti môžem pomôcť. Sadni si na mňa a pôjdeme.“
„A kam?“
„K babe do hradu.“
„A čo tam budeme robiť?“
„Keď prídeme na hrad, necháš ma stáť na dvore a sám pôjdeš do maštale. Tam uvidíš veľa koní s nádhernými postrojmi. Tých si nevšímaj. Choď až do najodľahlejšieho kúta, tam stojí jeden kôň, chudý, vychudnutý a uviazaný na starom povriesle. Toho vezmi, nehľaď naľavo ani napravo a ponáhľaj sa odtiaľ!“
Tak sa vydali na cestu. Keď prišli na hrad, Nemko urobil všetko presne tak, ako mu koník poradil. Ale keď viedol toho úbohého koníčka na povriesle von, tak pri samých dverách zazrel visieť krásnu zlatú uzdu vykladanú drahými kameňmi. Nemohol od nej oči odtrhnúť. Tá by sa hodila pre zlatého koníčka a nie také škaredé slamené povrieslo. Ale ako na ňu siahol, strhol sa po celom hrade peklo hrmotu. Nemko vybehol z hradu celý vystrašený, bez zlatej uzdy aj koňa, a bol rád, že sa odtiaľ dostal. Vyskočil na svojho koníka a uháňali z hradu preč.
Keď odišli kus cesty, kde čarodejnica nad nimi už nemala moc, dal sa Nemko do plaču. Čo si počne bez koňa? Na kráľovský hrad bez neho nemôže, veď bude o hlavu kratší ..... . Koník mu povedal:
Nezúfaj, ešte ti poviem, čo urobíš. Povedz kráľovi, že kôň nemá uzdu, že predsa takého koňa na povriesle nepovedieš. Nech ti pre neho dá urobiť uzdu a potom sa vydáme znovu na cestu. „Stalo sa, ako koník poradil, a vydali sa znovu na cestu po koňa so zlatými podkovami. Kým vošli k babe do hradu, koník vraví:
„Dávaj pozor. O jedenástej vstúpiš do maštale, vyvedieš toho najchudšieho, najškaredšieho koníčka, ale pustíš ho a pobežíš za ním na rázcestie. Tam sa postavíš a nastavíš uzdu tak, aby kôň do nej sám hlavu strčil. „Tentoraz si dával Nemko dobrý pozor, aby všetko urobil tak, ako mu koník poradil. Keď stál na rázcestí, jeho verný koník začal koňa nahánať, až mu ho vohnal do uzdy. A v tom okamihu sa tá chudá herka premenila na koňa, akého Nemko predtým nikdy nevidel. Hriva sa na ňom zlato leskla, až oči prechádzali, a zlatými podkovami bil do zeme, až iskry lietali!
Doviedol ho teda ku kráľovi a ten mal takú radosť, že Nemka povýšil.
Keď potom v stajni v noci Nemko česal zase svojho koníka, dal si za čiapku to zlaté pierko, čo našiel na ceste, svietil si ním a spieval si.
Jeden z bratov sa prebudil a šiel sa pozrieť do maštale, čo sa to tam deje. Ráno hneď kráľovi oznámil, čo v noci videl. Kráľ si dal Nemka zavolať a prikázal mu, nech mu donesie vtáka, ktorý má to zlaté perie. Márne sa zase Nemko dušoval, že o žiadnom zlatom vtákovi nič nevie, že pierko našiel na ceste.
„Luháš!“ rozkričal sa kráľ.
„O Zlatom koni si tiež nič nevedel a priviedol si ho. S tým zlatým vtákom je to tiež tak. Ak ho do troch dní neprivedieš, budeš o hlavu kratší !“
Nemko sa šiel posťažovať svojmu koníkovi.
„Ach jaj, koníčku ..... Ach jaj ..... “ plakal mu do hrivy.
„Viem, čo sa ti stalo. To je všetko preto, že si robil všetko po svojom. Ale neboj sa, my toho zlatého vtáka dostaneme!“
„Ale ako?“ namieta Nemko.
„Sadni si na mňa a pôjdeme.“
„A kam?“
„K babe do hradu!“
Tak išli a išli a keď sa blížili k hradu, koník vraví:
„Keď tam prídeme, vojdeš do hradu treťou bránou, prejdeš trojimi dverami a ocitneš sa v tretej komnate. Tam uvidíš rady nádherných klietok so zlatými vtákmi. Tých si nevšímaj, ale choď do najzadnejšieho kúta. Tam je zastrčená chatrná klietka a v nej sedí obyčajný, oškubaný vták. Toho vezmi, ničoho si nevšímaj a ponáhľaj sa von!“
Nemko urobil všetko, ako mu koník prikázal. Vzal klietku s oškubaným vtákom a šiel von. Pri samom vchode mu však padla do oka krásna zlatá klietka.
„To by bola klietka pre zlatého vtáka!“
Siahol na ňu a vtom sa strhol obrovský hrmot, ktorý prebudil čarodejnicu, a tá sa hnala za Nemkom. Ten len tak-tak vyskočil na svojho koníka a už leteli preč.
Ako došli do bezpečia, koník mu vraví:
„Zase si ma neposlúchol a tu to máš!“
„Keď tá klietka bola taká krásna ..... .“ nariekal Nemko.
„Ale čo si teraz počnem? Keď prídem ku kráľovi bez zlatého vtáka, budem o hlavu kratší ..... “
„Nezúfaj, chlapče, azda to nejako napravíme.“ vraví koník.
„Povedz kráľovi, že pre zlatého vtáka musí byť zlatá klietka, inak že ho nemôžeš priniesť.“
Keď kráľ Nemka vypočul, dal urobiť vzácnu klietku a Nemko sa s ňou vydal späť k hradu tej bosorky.
Cestou mu koník vraví:
„Keď vojdeš do tretej komnaty za trojimi dverami, vynes vtáka s klietkou von. Potom klietku otvor a ponáhľaj sa na rázcestie. Tam čakaj s otvorenou klietkou od kráľa, aby do nej vták mohol vletieť.“
No teraz už Nemko urobil naozaj všetko, čo mu koník poradil. Sotva sa zlatý vták ocitol v zlatej klietke, všetko jeho perie v okamihu žiarilo ako slnko.
Nemko doviezol zlatého vtáka do kráľovského hradu a ani sa nepýtajte, čo hovoril kráľ. Nemohol sa na zlatého vtáka vynadívať a od samého šťastia Nemka zase povýšil do vyššej hodnosti ako predtým.
Keď tej noci Nemko česal v stajni svojho koníka, zavesil si nad hlavu onen zlatý vlas, čo našiel na ceste, a svietil si ním. Mal v maštali jasno ako za jarného dňa a spieval si ..... .
Jeden z bratov sa však zase prebudil, tajne sa pozeral oknom do maštale a ráno všetko vylíčil kráľovi.
Kráľ si dal Nemka opäť predviesť.
„Ak máš zlaté vlasy, iste vieš aj o zlatovlasej panne, čo ich nosila. Do troch dní mi tu princeznú priveď, inak si o hlavu kratší ! Chcem si ju vziať za manželku !“
Nemko sa opäť bránil, že o zlatovlasej panne naozaj vôbec nič nevie, ale kráľ bol ako hluchý .....
„Mlč a neluhaj mi tu zase! To isté si hovoril aj o koni a vtákovi zlatoperákovi a predsa si ich doniesol. A teraz hovoríš, že nič nevieš o princeznej zlatovláske? Choď a priveď ju do troch dní!!“
Čo mal Nemko robiť? Šiel zase k svojmu koníkovi po útechu a koník vraví:
„Viem, čo sa ti stalo. Mal si predtým počúvať, čo ti vždy radím. Ale nič nezúfaj, my tú Zlatovlásku nájdeme.“
„Ale ako?“ Pýta sa Nemko.
„Sadni na mňa a pôjdeme.“
„A kam?“ spýtal sa koníka.
„K babe do hradu. Najprv si však od kráľa vyžiadaš troje siete. Jednu z medeného drôtu, druhú zo strieborného drôtu a tretiu zo zlatého.“
Keď dostal Nemko, o čo žiadal, vydali sa s koníkom na cestu. Kadiaľ išli, ako dlho išli, to ani Nemko nevedel, len si stále v duchu myslel na to, či tú zlatovlasú pannu dostanú. Ako prichádzali k hradu, koník vraví:
„Tentoraz do hradu nepôjdeme. Počkáme pod hradom pri rieke.“ Tak išli k rieke, tam Nemko zosadol z koníka a ten vraví:
„Teraz hodíš do vody medenú sieť. Ak niečo chytíš, pýtaj sa, čo v nej máš.“
Nemko vhodil do rieky medenú sieť a za chvíľu pocítil, že sa v nej niečo hýbe. Vytiahol ju z vody a v sieti bol obrovský rak.
„Kto si?“ spýtal sa Nemko.
„Kráľ podvodnej ríše.“ odpovedal rak.
Tu koník vraví:
„Hoď ho do vody aj so sieťou a rozprestri striebornú sieť.“
Tak Nemko spustil pod hladinu striebornú sieť a za chvíľu vytiahol obrovskú žabu.
„Kto si?“
„Kráľovná podvodnej ríše.“ zakvákala žaba.
A koník zase radí:
„Vhoď ju späť do vody aj so sieťou a rozprestri zlatú sieť.“
Nemko poslúchol a za chvíľu vytiahol v zlatej sieti obrovského hada.
„Kto si?“ spýtal sa Nemko.
„Jediná dcéra kráľa a kráľovnej z podvodnej ríše.“ zasyčal naňho had.
Tu koník vraví:
„Vhoď všetko do vreca, dobre utiahni a zaviaž, aby si nevidel, čo si to vylovil a čo sa bude diať.“
Nemko rýchlo urobil, čo mu koník poradil. Mal oči zavreté, ale cítil, ako sa had vo vreci mláti, ako sebou šklbe a ako sa nafukuje, aby sa mu vytrhol z rúk. Vrece bolo stále ťažšie a ťažšie a ťahalo ho späť k rieke. Nemko nevedel, čo sa to deje, a chcel aspoň trochu nakuknúť, čo to vlastne ulovil. Ale len pootvoril pravé oko, zazrel vo vreci preškaredého, obrovského hada, ako sa nadúva a rastie ako čierny oblak. Vtom sebou had trhol z celej sily, vykĺzol mu z rúk, spadol do rieky a bol koniec.
Nemko stál pri vode s prázdnymi rukami a začal plakať.
„Ach koníčku, koníčku ..... čo teraz?“
Dlho nariekal a prosil, kým sa koník dal obmäkčiť.
„Neplač a poď, pôjdeme. Povieš kráľovi, že siete boli zlé a že potrebuješ pevnejšie.“
Kráľ Nemka vypočul a vydal rozkaz, aby mu zhotovili tie najpevnejšie medené, strieborné a zlaté siete, aké len dokážu.
Tak Nemko začal loviť znovu. Chytil raka, chytil žabu, a keď chytil hada, koník naňho zavolal:
„Drž sa zo všetkých síl a nepozeraj a nepúšťaj.“
Tentoraz Nemko poslúchol na slovo a urobil presne to, čo mu radil koník. Zovrel vrece s hadom v náručí, vyhupol sa do sedla a už uháňali do kráľovského hradu. A len čo prekročili hranice a ocitli sa na kráľovskom panstve, had sa prestal nadúvať, prestal sebou hádzať a ležal vo vreci ako baránok.
„Teraz otvor oči.“ vravel koník.
Nemko otvoril pravé oko, potom ľavé oko a čo uvidel ..... ?
Pannu takú pôvabnú, že o takej kráse ani nepočul. A vlasy mala naozaj ako ryšie zlato a padali jej po chrbte až k samým nohám.
„Kam ma neseš?“ pýtala sa Nemka a mala hlas, ako keď zazvonia kvety.
„Nášmu pánovi kráľovi. Chce si ťa vziať za manželku.“
„Ty si ma ulovil, ty máš na mňa právo.“ odvetí Zlatovláska.
Kým sa nazdali, stáli pri kráľovskom zámku. Pán kráľ už čakal, pretože už z diaľky všetci videli tú žiaru Zlatovláskiných vlasov. Za kráľom išiel slávnostný sprievod, aby tú krásku, ako sa patrí, privítali.
Ale Zlatovláska mu na uvítanie ani ruku nepodala, ani sa neusmiala a ani brvou nepohla. Kráľa to veľmi zamrzelo a pýtal sa, kedy bude ich svadba.
„Keď ja budem chcieť.“ odpovedala princezná.
„A kedy to bude?“
„Keď budeš mať také zlaté vlasy, ako mám ja.“
„Ale princezná, veď vieš, že to nie je možné.“
„Prikáž podojiť dvanásť kráv čiernych ako uhoľ, mlieko vlej do kotla a zakúr pod ním. Keď bude vrieť, ponor doň hlavu a hneď bude zlatá ako moja.“
„Dobre, urobím to!“ povedal kráľ.
Kázal priviesť dvanásť kráv, nadojili plný kotol mlieka a rozložili pod ním oheň. Keď mlieko začalo klokotať a víriť, dostal kráľ strach a prikázal Nemkovi, aby to skúsil najprv on.
Nemko pristúpil k vriacemu mlieku, a ako sa nad ním naklonil, tu jeho koník fúkol do kotla a v tú chvíľu mlieko vychladlo, ako by ho práve podojili. Nemko z neho vytiahol hlavu a naozaj vlasy boli krásne zlaté, až všetkým oči prechádzali.
Teraz zatúžil aj kráľ po takej kráse. Lenže mlieko bolo už zase horúce ako oheň. Koník sa však tentoraz ani nepohol. Kráľ vstrčil hlavu do kotla a vtom padol na zem. Bol celkom mŕtvy.
Keď to všetci videli, radili sa a vyhlásili Nemka za nového kráľa. Kto si to zaslúžil viac ako on?
Tu k Nemkovi pristúpil jeho verný koník a že nech mu vraj zotne hlavu. Nemko sa bránil, ako má zabiť mečom svojho najvernejšieho priateľa? Ale koník prosil a žobral, až sa Nemko rozohnal mečom ..... . a v tú chvíľu pred ním stál pekný mládenec. V tom okamihu voda zašumela a zahučala, vlny sa zdvihli a z nich vystúpil na breh rak a žaba a premenili sa na muža a ženu. Ten mládenec, ten muž a tá žena ..... to boli brat, otec a matka tej zlatovlasej princeznej, ktorých kedysi začarovala zlá čarodejnica.
To bolo radosti! Nemko a zlatovlasá princezná slávili kráľovskú svadbu. Muzikanti hrali tri dni a tri noci a všetky zvony z celej ríše sa tiež ozvali. A na tom zámku bola mramorová veža a na tej veži strieborný zvon a na ten zvon tiež zvonili ..... a zvonili, až tejto rozprávke bol koniec .....