Dobre tak, že je smrť na svete

Za starých čias, keď ešte pán Ježiš a svätý Peter spolu chodili po svete, prišli raz podvečer k jednému kováčovi a prosili o nocľah. Ten kováč ich hneď ochotne privítal, hodil kladivo, čo držal v ruke, pod nákovu a viedol ich do izby; potom išiel a dal pripraviť dobrú večeru. A keď už bolo po večeri, povedal svojim hosťom: „Vidím, že ste po ceste veľmi unavení a že by ste si radi odpočinuli — a bolo dnes aj horúco, až sa pot z čela lial! — ľahnite si spolu do mojej postele a vyspite sa; ja si zatiaľ ľahnem do stodoly na slamu.“ Potom im dal dobrú noc a odišiel. A keď bolo ráno, dal znova pripraviť raňajky a potom ich ešte kus cesty vyprevadil. A keď sa s nimi už lúčil, povedal: „Dal som, čo som mal, vezmite vďačne i s málom!“

Vtedy potiahol svätý Peter pána Ježiša bokom za rukáv a povedal: „Pane, či mu za to nedáš nijakú odmenu, keď je taký dobrý človek a keď nás tak rád videl?“

Odpovedal mu pán Ježiš: „Odmena tohto sveta je odmena planá, ja mu však chystám inú v nebesiach.“ Potom sa obrátil ku kováčovi a povedal mu: „Žiadaj, čokoľvek chceš, tri prosby ti budú splnené.“

Kováč sa zaradoval a povedal: „Keď je tomu tak, tak, pane, urob, aby som bol ešte sto rokov živý a zdravý ako dnes.“

A pán Ježiš mu povedal: „Nech sa ti stane, ako žiadaš. A čo chceš ďalej?“

Kováč rozmýšľal a povedal: „Čo mám žiadať? Mne sa na svete dobre darí; čo každý deň spotrebujem, to si vždy zarobím svojím remeslom. Urob teda, aby som mal vždy dosť roboty, tak ako doteraz.“ A pán Ježiš mu odpovedal: „Aj to sa ti má splniť. A čo ešte žiadaš po tretíkrát?“

Vtedy už milý kováč nevedel, čo by mal povedať; ale po chvíli sa rozmyslel a povedal: „Veru, keď si, pane, taký dobrý, tak urob, aby každý, kto si sadne na tú stoličku za stolom, na ktorej si ty u mňa sedel, bol primrznutý a nemohol sa pohnúť z miesta, kým ho ja nepustím.“

Svätý Peter sa tomu zasmial, ale pán Ježiš povedal: „Nech sa stane, ako si povedal!“

Potom sa rozišli, pán Ježiš a svätý Peter išli svojou cestou ďalej a kováč bežal s radosťou domov. A stalo sa mu, ako pán Ježiš prisľúbil. Všetci známi okolo neho už pomreli, on však bol stále zdravý a čerstvý ako ryba, roboty mal hojnosť a spieval si od rána do večera.

Ale všetko má svoj čas. Tých sto rokov nakoniec tiež uplynulo a smrť zaklopala na dvere.

„Kto je to?“ ozval sa kováč.

„Ja som, smrť, už si idem po teba.“

„Pekne vítam! Veru, to sú k nám hostia!“ povedal kováč a potmehúdsky sa usmieval, „len ďalej, len ďalej, vzácna pani! Ale buď taká dobrá, počkaj len trošku, kým si tuto tie kladivá a kliešte poukladám, hneď som hotový. Zatiaľ si trochu sadni tuto na stoličku; viem aj tak, že si unavená a že máš po svete neustále čo behať.“

Smrť sa ničoho nnazdala; nedala sa dlho núkať a sadla si. Vtedy sa kováč dal do hlasného smiechu a povedal: „Teraz tu seď a nehýb sa mi odtiaľto, kým ja budem chcieť!“

Smrť sa začala vzpínať, rachotila hnátmi a klepala ďasnami; ale nebolo to nič platné, nemohla z miesta a musela sedieť, akoby ju bol pripútal. Kováč sa smial, až sa za brucho chytal, zavrel dvere a šiel po svojom, rád, že sa už nemusí báť smrti, keď ju má doma chytenú.

Zatiaľ však jeho radosť dlho netrvala a čoskoro zistil, že sa pomýlil.

Mal doma pekné výkrmové prasiatko a chcel si ho na to potešenie zabiť a šunky dať do komína, lebo veľmi rád jedával pekné údené šunky. Vzal teda sekeru a dal prasiatku ranu do hlavy, až sa prevalilo; ale kým sa zohýbal po nôž, aby ho zarezal a krv chytil do hrnca na jaternice, prasiatko sa zrazu zasa zdvihlo a chrum, chrum, chrum! utekalo preč, a skôr než sa kováč spamätal zo svojho zľaknutia, bolo fuč.

„Počkaj, handra, však ja ťa zasa dostanem,“ povedal kováč a zatiaľ šiel do chlievika a vytiahol hus. Kŕmil ju už dva týždne — na hody. „Aspoň si dnes na tebe pochutnám,“ povedal si sám pre seba, „keď mi tie jaternice ušli,“ a vzal nôž a chcel ju zarezať. Ale div divúci, z husi nekvapkala ani kvapka krvi, a keď jej z krku vytiahol nôž, nebolo po rane už ani pamiatky! Vtom, ako sa kováč tomu tak čudoval, hus sa mu zrazu z ruky vymkla a gagaj, gagaj! letela za prasiatkom.

To už bolo na kováča trochu priveľa! Tak dobre si dnes naplánoval, a nemal by si pochutnať na pečienke? Nechal teda hus husou a prasa prasaťom, šiel do holubníka a doniesol dve holúbätá. A aby mu azda zasa niečo také nevyviedli, vzal sekeru a odsekol im na klátiku hlavy — obom jednou ranou. „Nuž, vy aspoň máte dosť!“ zabrblal si sám pre seba a hodil ich na zem. Ale div divúci! Len čo dopadli na zem, nasadli im hlavičky zasa na krky a frr, aj holúbky boli preč. — Vtom kováčovi zrazu v hlave zablysklo, udrel sa päsťou do čela a povedal: „Ó, ja somár! Na to som ja nepomyslel: ono preto nemôže nič umrieť, že mám ja smrť chytenú!“ A zakrútil nad tým hlavou a nebolo mu veľmi milé, že by sa už navždy mal vzdať tých pekných šuniek a jaterníc, tých chutných martinských husí aj tých pečených holúbät. Ale čo robiť? Pustiť smrť? — To nie; tá by mu najprv krk zakrútila. A tak si pomyslel, že bude teraz namiesto mäsa jedávať hrach a kašu a namiesto pečienky piecť koláče — však sú aj tie, keď inak nie je, dosť dobré.

Nejaký čas to ešte tak dobre išlo, kým boli staré zásoby. Ale prišla jar, a vtedy nastala až pravá bieda! Všetky živé tvory, čo ich vlani bolo, ožili z jari zasa, ani jediného nechýbalo! A k tomu narástlo také množstvo mladých, že sa všetko všade len hemžilo. Vtáky, myši, kobylky, chrobáky, dážďovky a iná háveď zožrala a zničila všetko obilie na poliach a lúky boli, ako by ich vypálil; stromy v záhradách stáli ako metly, lístie aj kvet oožrali motýle a húsenice — nebolo možné zabiť ani jednu! V jazerách a riekach bolo také množstvo rybičiek, žiab, vodných pavúkov a iného hmyzu, že voda od nich zasmrdela a nebolo možné sa jej napiť; vo vzduchu boli mračná komárov, múch a mušiek a na zemi taká sila ohavného hmyzu, že by bol musel človeka umoriť, keby bol mohol umrieť. A tak chodili ľudia polomŕtvi, ako tiene, nemohúc ani žiť, ani zahynúť.

Keď to kováč videl, aké nešťastie svojou pošetilou žiadosťou na svete spôsobil, povedal: „Predsa to tak pánboh dobre urobil, že je tá smrť na svete!“ Išiel a sám sa jej poddal a pustil ju; tá ho hneď aj zadusila. A tak sa potom pomaly všetko vrátilo zasa do starého poriadku.