Drak dvanásťhlavý

Bol jeden otec, ten otec mal jedného syna a dal ho učiť za poľovníka. Keď sa ten syn dobre naučil poľovníctvo, šiel k otcovi a povedal mu:
„Otče, ja tu doma nezostanem, ja pôjdem niekam do sveta hľadať šťastie.“
„Choď,“ povedal otec, „veď doma za pecou nikomu šťastie nevykvitne.“ Tak si ten milý syn pobral svoje veci, vzal uzlík na plece, dal otcovi zbohom a šiel do sveta.
Chodil dlho po svete sem a tam, ale nechcelo sa mu nikde dobre dariť; až napokon prišiel do jedného lesa, ten bol tri dni dlhý. Keď tak tým lesom šiel prvý deň, vybehol proti nemu vlk. Poľovník natiahne luk a chce vlka zastreliť. Ale vlk vraví:
„Nestrieľaj, vezmi ma radšej so sebou, budeš ma niekedy potrebovať.“
„Tak poď,“ a vzal ho so sebou.
Druhý deň vybehol proti nemu z húštiny medveď. Poľovník zasa natiahne luk a chce ho zastreliť. Ale medveď vraví:
„Nestrieľaj, vezmi ma radšej so sebou, budeš ma niekedy potrebovať.“
„Tak poď,“ povedal poľovník a vzal ho tiež so sebou.
Tretí deň vybehol proti nemu lev. Poľovník mal hneď zasa luk pripravený a chcel ho zastreliť. Ale lev vraví:
„Nestrieľaj, vezmi ma radšej so sebou, budeš ma niekedy potrebovať.“
„Tak poď,“ a vzal všetkých troch so sebou.
Keď vyšiel z toho lesa von, prišiel k jednému veľkému mestu. To ležalo na veľkej rovine, malo mnoho veží a dvanásť brán, ale bolo celé potiahnuté čiernym súknom. A z tej jednej brány, čo bola k polnoci, vychádzal voz so štyrmi koňmi.
Ten voz aj tí kone boli tiež pokryté čiernym súknom, kočiš na kozlíku mal čierny plášť a na klobúku smútok. Na tom voze sedela krásna panna, pekne vystrojená ako nevesta, len že bola celá biela a na hlave mala veniec z bielych ruží; a za tým vozom sa valil z brány veľký zástup ľudu, a všetci plakali.
Keď ten poľovník so svojimi zvieratami k tomu zástupu prišiel, pýtal sa jedného starého:
„Prečo tí ľudia plačú? A kam tú krásnu pannu vezú?“
Ten starý mu vraví:
„Ó, môj zlatý pane! Vy musíte prichádzať zďaleka, keď ani neviete o našom veľkom trápení. Vidíte tamto na kopci ten hájik? Tam za tým hájikom je medzi skalami veľké čierne jazero. Z toho jazera vychádza už od roka strašný obrovský drak, ten má dvanásť hláv a vyhrážal sa nám, že ak mu nedáme každý nový mesiac jednu pannu, všetky naše polia a lúky zničí, dobytok zožerie, mesto zbúra a nás všetkých podusí. Nebolo pomoci, museli sme mu každý mesiac priviezť jednu pannu, na ktorú padol ten los, a tak ich už jedenásť zo sveta sprovadil. Ale na tom ešte nie je dosť: teraz naposledy si prikázal, aby mu náš kráľ vydal svoju jedinú dcéru. A tak ju teraz vyprevádzame.“
„A čo, nenašiel sa nikto, kto by tú potvoru zabil?“
„Milý pane, už sa o to kopa ľudí pokúsila, ale všetci prišli o život. Kráľ síce dal všade rozhlásiť: komu sa podarí toho draka zabiť a tú pannu vyslobodiť, že mu za to dá pol kráľovstva, i svoju dcéru za manželku; ale nikto sa potom neprihlásil a teraz už je aj neskoro.“
Ešte nie, pomyslel si poľovník, ešte som tu ja, ale nič nevravel.
Pol cesty pred hájikom sa zástup s pannou rozlúčil a vrátil sa do mesta; kočiš ju potom viezol do toho hájika a poľovník šiel s tými zvieratami v odstupe za vozom. Keď boli v hájiku, prikázal poľovník kočišovi:
„Zastav a čakaj tu, ja sám tú kráľovskú pannu odprevadím.“
Kočiš zastavil, panna zliezla z voza a poľovník ju viedol až za hájik k tomu jazeru. Tu jej vraví:
„Som unavený z cesty, ľahnem si tu pod dub, vyspím sa a posilním sa. Zostaňte, krásna panna, pri mne; ale až sa voda v tom jazere zvlní a skaly sa budú triasť a stromy ohýbať, vtedy ma zobuďte.“ Potom si ľahol a spal.
Netrvalo dlho, strhla sa veľká búrka, voda v jazere sa vzpenila ako mlieko, skaly sa triasli a stromy sa ohýbali až po korene a uprostred jazera sa vyvalil dvanásťhlavý drak. Tu panna poľovníka zobudila; bol rýchlo na nohách, vytasil svoj ostrý poľovnícky tesák a vraví svojim zvieratám:
„Teraz je rad na Vás, ja som Vám daroval život, teraz aj Vy mi pomôžte!“ Zatiaľ sa drak vyvalil na breh a rovno na poľovníka sa hnal; ale lev mu skočil medzi krky, medveď na chrbát a vlk na chvost, a hrýzli a trhali, až potoky čiernej krvi z neho tiekli. Drak sa zvíjal ako klbko, revel, až bola hrôza, tĺkol sa a šľahal na všetky strany plameňom zo všetkých dvanástich papúľ. Ale poľovník nemeškal, pristúpil a zrážal tesákom jednu hlavu po druhej, až všetkých dvanásť hláv zotínal. Potom vybral nôž, vyrezal z každej hlavy jazyk a schoval ich do svojej poľovníckej tašky.
Potom sa vrátil zasa k panne a tá mu s plačom ďakovala, že jej zachoval život, a prosila ho, aby ju domov k otcovi odprevadil; tiež mu rozprávala, akú odmenu kráľ sľúbil tomu, kto ju vyslobodí. Ale on vraví:
„Odpusťte, krásna panna, umienil som si, že sa poobzerám po svete, a inak už urobiť nemôžem; ale do dňa a do roka sa vrátim zas, a ak bude potom Vaša vôľa, prihlásim sa o svoju odmenu.“ Keď od toho úmyslu upustiť nechcel, darovala mu panna svoj drahý prsteň a sľúbila, že do dňa a do roka naňho bude čakať. Potom ju odprevadil k vozu, dal jej zbohom a šiel svojou cestou ďalej.
Ale ten kočiš, keď videl, že je drak zabitý a panna vyslobodená, a ten, kto ju vyslobodil, že si po odmenu nejde, dostal chuť na tých pol kráľovstva a na tak krásnu pannu; a keď trochu hájikom popošli, zastavil, obrátil sa k panne a hrozil jej:
„Ak nepovieš, že ja som toho draka zabil a Teba vyslobodil, živá odtiaľto nevyjdeš a ani pes po Tebe nezaštekne. Prisahaj mi!“ Panna v tom strachu nevidela inú pomoc, a musela mu sľúbiť a zaprisahať sa, že sa ani slovom nikomu nezmieni, kto ju vyslobodil.
Keď prišli do mesta, mal kráľ z toho nesmiernu radosť, že svoju dcéru zdravú zasa vidí. Tu hneď ten kočiš rozpráva, ako on pre ňu svoj život nasadil a ako hrdinsky sa s drakom potýkal, až mu všetkých dvanásť hláv odsekal. „A tuto,“ vraví, „som ich so sebou priviezol na dôkaz!“ I chcel, aby hneď bola svadba. Kráľ síce nemal proti tomu nič, pretože dal svoje kráľovské slovo; ale panna ho prosila:
„Otče, som ešte primladá, dopraj mi ešte do dňa a do roka tej zlatej slobody, potom sa rada Tvojej vôli podrobím.“
„Keď tak prosíš, nebudem Ťa nútiť,“ povedal kráľ a kočiš sa musel uspokojiť.
Keď potom už dochádzal rok a deň, robili sa veľké prípravy na svadbu dcéry kráľovej s kočišom. Celé mesto bolo potiahnuté červeným súknom a zo všetkých strán sa schádzali vzácni páni a panie. Mnohý z nich kočišovi to šťastie závidel, mnohý tiež nad tým krútil hlavou, ako taký nehodný človek taký veľký čin mohol vykonať, kde mnohí udatní to prv zaplatili životom; ale dôkazy boli tu, a každý musel mlčať. Všetci boli veselí, jedli a pili a spievali; len nevesta neustále plakala a nedala sa nijako potešiť.
Práve ten deň sa vrátil poľovník zasa do mesta, ide do hostinca a pýta sa hostinského:
„Povedzte mi, priateľu, čo to znamená: dnes rok bolo to mesto potiahnuté čiernym súknom, a teraz zas je červeným?“
Hostinský vraví:
„No, to má svoje dobré príčiny: dnes rok mala byť dcéra kráľova daná dvanásťhlavému drakovi, ale kráľovský kočiš ju vyslobodil a draka zabil; a teraz má dcéra kráľova s tým kočišom svadbu; preto je dnes mesto potiahnuté červeným súknom. Teraz práve tam všetci pri stole sedia, jedia a pijú a sú veselí.“
Poľovník vraví:
„Priateľu, nechceli by ste mi preukázať malú službu? Dobre sa Vám odslúžim.“
„No prečo nie? Akú?“
„Choďte na kráľovský hrad, priamo do tej siene, kde hostia sedia, a podajte neveste tento prsteň a povedzte jej: Ten, ktorý Vás dnes rok od smrti vyslobodil, prosí, aby ste mu do svojho pohára naliali vína a poslali mu ho.“
Hostinský šiel na kráľovský hrad, práve do tej siene, kde hostia sedeli, podal neveste prsteň a povedal:
„Je u mňa v hostinci nejaký cudzinec a posiela Vám, kráľovská nevesta, tento prsteň a odkazuje Vám: Ten, ktorý Vás dnes rok od smrti vyslobodil, prosí, aby ste mu do svojho pohára naliali vína a poslali mu ho.“
Nevesta, keď na ten prsteň pozrela, hneď ho spoznala, že je jej vlastný, a od radosti sa začervenala ako ruža. Ale kráľ sa tej reči hostinského veľmi podivil a pýta sa:
„Čo je to? Či môj kočiš moju dcéru nevyslobodil?“
Tu hneď ten kočiš vyskočil a vraví:
„To je podvod, môj kráľovský pane, ja som ju vyslobodil, ja mám dôkazy.“
Kráľ sa obrátil k dcére: „A čo Ty na to vravíš, dcéra moja?“
Nevesta nepovedala ani slovo, ale vzala svoj pohár, naliala doň najlepšieho vína, čo bolo na stole, a podala hostinskému. Kráľ nad tým pokrútil hlavou a prikázal hostinskému:
„Priveď mi hneď toho cudzinca sem.“
Keď poľovník do siene vkročil, osopil sa naňho kráľ:
„Ako sa Ty môžeš chváliť, že si moju dcéru od smrti vyslobodil? Ten, kto ju vyslobodil, sedí tu, na dôkaz toho priviezol so sebou všetkých dvanásť hláv toho draka.“
Ale poľovník povedal:
„Račiž Vaša kráľovská Milosť rozkázať, nech sa tie hlavy prinesú sem, aby sa videlo: každá hlava musí mať svoj jazyk.“ Keď tie hlavy priniesli, nenašli jazyk ani v jednej. Tu siahol poľovník do svojej tašky, vytiahol tých dvanásť jazykov a povedal:
„Možno budú tieto k tým hlavám patriť.“ Hneď ich k nim porovnali a zistili, že tie jazyky sú naozaj z tých hláv vyrezané.
Keď tak už podvod toho kočiša vyšiel najavo, tu až panna rozprávala, čo sa všetko stalo, ako ten cudzí mládenec so svojimi zvieratami draka zabil a ako potom kočiš jej smrťou vyhrážal a prísahou zaviazal, aby sa o tom nikomu ani slovom nezmienila. Tu sa kráľ nesmierne na kočiša nahneval a za pokutu toho podvodu kázal ho zaživa do veže zamurovať.
Čoskoro potom bola zasa nanovo svadba, ale pri tej už nevesta neplakala.