Zajačik vo svojej jamke

Popevok o zajačikovi pozná každý, ale nikto už nevie, prečo zajačik sedel vo svojej jamke sám. Asi sa na to ani nikto nepýtal. Možno sa to dozvieš, tak si pekne sadni a počúvaj. Ja ti poviem rozprávku. Dnes bude o smutnom zajačikovi.

Bola raz jedna obyčajná jamka, ale pre jedného zajačika nebola vôbec obyčajná, pretože bola jeho. Sám si ju udupal, sám si ju vystlal trávou. Aj miesto pre jamku bolo perfektné, pretože zajačik videl na všetky strany a nemusel sa báť, že ho prekvapia dvojnožci alebo psy a iná háveď – ktorá by si rada dala zajačika na desiatu.

Raz sa zajačik odišiel pásť a vtom ho napadlo: „Čo keby som išiel na výpravu do dvojnožčej záhrady? Majú tam mrkvu a kapustu, to ja veľmi rád.“ Zajačik mal maškrtný jazýček, preto nezaváhal a vyrazil. Prebehol cez pole, hopkal cez cestu (ani sa nerozhliadol, ale my sa pred každou cestou rozhliadneme, aby nás niečo nezrazilo) a mal šťastie, pretože to hlučné a svietiace práve nešlo. Dobehol k prvému dvojnožčiemu domu, prelezol cez podhrabaný plot, ktorý podhrabal už pri minulej návšteve. Tam si napchal pupok kapustou a sladkou mrkvou. Keď sa najedol do sýta, rozhodol sa, že sa vráti k svojej jamke. Sotva sa pretiahol plotom, keď mal brucho napchaté kapustou a mrkvou. Pomaly sa vracal domov. Cez cestu a cez pole. Dofunel to až k svojej jamke, ale tam ho čakalo nemilé prekvapenie.

Jamka už nebola jeho. Sedel tam veľký, tlstý zajac a celú ju zabral pre seba. „Čo tu chceš!“ zavrčal tlstý zajac. „To je moja jamka,“ vypísol zajačik nesmelo. „Tak ako vidíš,“ povedal veľký zajac, „tak tu sedím ja a tak je moja.“ „Ale, ale tá bola vždy moja…“ rozplakal sa zajačik. „To je život, môj malý priateľ, je moja a basta,“ povedal zajac a vycenil hlodáky. Boli veľké a ostré. „Je moja, leda že by si sa o ňu chcel poobhadzovať, ale to by som ti neradil, som trikrát taký veľký ako ty,“ zasmial sa veľký a tlstý zajac. Zajačikovi sa nechcelo vzdať sa svojej jamky, ale čo mal úbohý robiť? Tento súboj by naozaj nevyhral. „Určite by som prehral, zranil by ma a potom by ma niečo určite našlo a zožralo,“ pomyslel si zajačik. Ešte raz sa pozrel na svoju jamku a smutne odhopkal preč. Tlstý zajac sa chvíľu pozeral za ním. „Nie je ľahké byť mladý a malý. Šťastie, že už to mám za sebou,“ pomyslel si a potom sa rozvalil v zajačikovej jamke.

Zajačik bol naozaj veľmi smutný. O nejaký čas si našiel novú jamku. Skúsil sa v nej rozvaliť, ale nebolo to ono. Nebola to jednoducho jeho jamka. Okolo išla stará dvojnožka, ale zajačik zostal v jamke so sklopenými ušami. Stará dvojnožka sa zastavila a prehovorila na zajačika: „Čo je ti, úbožiatko, čo neskáčeš a sedíš tu vo svojej jamke sám?“ Keby zajačik vedel po dvojnožsky, povedal by jej, že je smutný, pretože nie je vo svojej jamke. Ale dvojnožsky nevedel, tak len pozeral. Dvojnožka len pokývala hlavou a išla ďalej svojou cestou. Po čase sa medzi dvojnožcami začal spievať popevok: „Zajačik vo svojej jamke…“ My už ale vieme, že to nebola pravda. Že zajačik nebol vo svojej jamke, ale v cudzej, a preto ten smútok.

Zajačik bol dlho smutný, ale umienil si, že bude najväčší a najtlstejší zajac pod slnkom. Že sa vráti do svojej jamky za každú cenu. O tom, či sa mu to podarilo, som sa nedopočula, ale som si istá, že zajačik urobil všetko, aby svoju jamku získal späť. My spolu môžeme dúfať, že zajačik toho zajaca, čo mu zabral jamku, vyhnal a už vo svojej jamke zase býva, a ak nie, tak že našiel aspoň takú, ktorá by sa jej vyrovnala.