Štyria priatelia

V jednom malom mestečku žili štyria malí priatelia: Vaško, Jakub, Zdenko a Klárka. Chodili spolu do školy, ale hrávali sa spolu aj popoludní po škole. Boli to dobré deti a bolo medzi nimi pekné priateľstvo. Navzájom si pomáhali, keď napríklad niekto potreboval poradiť s učením – vysvetliť nejakú novú látku, ktorej nerozumel. Alebo keď niekto z nich dostal od rodičov úlohu, ktorú musel splniť. Ostatní neváhali a prišli mu pomôcť. Aspoň to mali skôr hotové a zostal im čas aj na hranie. Ale aj keď pracovali, užili si pri tom plno zábavy.

Jedného dňa však Zdenko neprišiel do školy. Popoludní sa za ním všetci traja kamaráti zastavili, aby zistili, čo sa so Zdenkom deje. Prišla im otvoriť Zdenkova mamička a oznámila im, že Zdenko je veľmi chorý a leží vo vysokých horúčkach. Ešte predtým, než zavrela dvere domu, povedala: „Príďte, keď mu bude lepšie. To vás iste rád uvidí.“

Kamaráti trochu posmutneli a odišli.

O pár dní však pri dverách zazvonili znova. Tešili sa, že už bude Zdenkovi lepšie a budú ho môcť navštíviť a rozprávať mu, čo nové v škole i inak prežili.

Ale keď sa dvere otvorili, stála v nich uplakaná Zdenkova mamička a povedala im nemilú správu, že Zdenka museli odviezť do nemocnice a nikto k nemu nesmie, pretože ho vyšetrujú a ešte stále nevedia, akú má chorobu.

Priatelia z toho boli veľmi smutní. Ani hrať sa nechceli ako inokedy. Len chodili po uliciach, mysleli na Zdenka, ľutovali ho a premýšľali, ako by mu mohli pomôcť, aby sa uzdravil. Nakoniec si povedali, že mu asi ťažko môžu pomôcť, keď sú len deti. Veď si s jeho chorobou vraj nevedia rady ani doktori.

Každý deň, keď šli zo školy, sa však vždy zastavili u Zdenkových rodičov, aby sa spýtali, ako sa Zdenkovi darí. Ale zakaždým počuli rovnakú odpoveď: „Choroba sa nelepší a doktori robia ďalšie vyšetrenia.“

Jedného dňa priniesla Klárka aspoň jednu dobrú správu. V nemocnici, kde ležal Zdenko, pracoval aj Klárin strýko. Bol to dobrý lekár. V nedeľu navštívil Klárku a jej rodičov u nich doma. Klárka ho prehovorila, aby sa mohli prísť všetci traja pozrieť na Zdenka. Strýko jej povedal, že priamo k nemu nemôžu, ale sľúbil, že mu budú môcť zamávať cez sklo. Povedal si, že to Zdenka určite trochu poteší.

A naozaj. Zdenko ležal nešťastne na posteli, napojený na rôzne hadičky, a okolo neho blikali samé prístroje. Ale keď zazrel za oknom svojich kamarátov, ako naňho mávajú, začal sa usmievať. Mal veľkú radosť, že ich vidí. Vraj mu potom aj trochu klesla teplota.

Kamaráti sa potom ešte vypytovali Klárinho strýka, či ho uzdraví, a kedy? Strýko len pokrčil plecami a povedal, že najprv musí zistiť, akú má chorobu, a potom že sa im to určite podarí.

Deti boli veľmi rady, že mohli Zdenka navštíviť, ale zároveň stále premýšľali o bezmocnosti doktorov, ktorí si s jeho chorobou nevedia rady.

„Keby už konečne prišli na to, čo mu je,“ povedal nešťastne Vaško.

Kamaráti práve prechádzali okolo kostola, keď vtom dostal Jakub nápad:

„Poďte, pôjdeme do kostola, možno nám tam poradia a pomôžu. Moja mama mi hovorila, že si veľmi priala mať bábätko, ale trvalo to už veľmi dlho a bábätko stále neprichádzalo. Chodila sa vraj modliť a prosiť do kostola, no a o dva mesiace sa dozvedela, že čaká dieťatko. A to som bol ja.“

Deti teda vošli do kostola. Mali tam taký zvláštny tajomný pocit. Prechádzali uličkou medzi lavicami a pozerali sa pri tom okolo seba a hore na vysokánsky strop. Potom zazreli, ako v prvých laviciach sedia dvaja ľudia a niečo si mrmlú pre seba. Posadili sa do protiľahlých lavíc. Chvíľu pozorovali pána farára, ako zapaľuje dlhé sviece. Potom Klárka nenápadne drgla do Jakuba a zašepkala:

„Čo tu máme robiť?“

A Jakub odpovedal:

„Asi sa modliť.“

Ale Klárka sa opäť bezradne pozrela na Jakuba a znova zašepkala:

„A ako sa mám modliť? Ja to neviem.“

Jakub len pokrčil plecami a tiež zašepkal:

„Neviem, ja to tiež neviem.“

Pán farár si všimol ich šepkanie, pristúpil k nim a spýtal sa:

„Dobrý deň, mládež. Čože, že ste prišli navštíviť chrám Pánov?“

Vaško sa osmelil a odpovedal:

„Máme chorého kamaráta a chceli by sme mu pomôcť, ale nevieme ako. Napadlo nás, že by ste nám mohli poradiť alebo sa za neho primluviť u Boha.“

Pán farár zopol ruky, pozrel nahor a povedal:

„Cesty Pánove sú nevyspytateľné. Je mnoho chorôb na svete, avšak musíme sa s nimi zmieriť. Náš Pán to tak chce. Ale skúste sa za neho pomodliť.“

Klárka sa však hneď spýtala:

„A ako sa máme modliť? My to nevieme.“

Pán farár sa trošku zamračil a potom opäť prehovoril:

„A čítať viete?“

Deti prikývli. Pán farár vybral spod lavice nejakú knižku, podával ju deťom a hovoril:

„No tak si to prečítajte.“ Potom odišiel.

Klárka teda otvorila knižku a čítala:

„Pange lingua gloriosi, corporis mysterium …“ Potom sa však zarazila a spýtala sa chlapcov: „Rozumiete tomu?“

Chlapci pokrútili hlavou a Jakub navrhol:

„Tak skús nájsť niečo iné. Možno to tam bude po slovensky.“

Klárka teda zalistovala v knihe a potom znova čítala:

„Stojím pred tebou, ó Bože, slabé hriešne dieťa, ktoré nie je hodné, aby sa k Tebe priblížilo, ktoré si nezaslúži byť prítomné tejto svätej obete …“

Vaško ju však po chvíli zastavil:

„Mne sa to nejako nezdá. Veď sa tam o uzdravení nič nepíše. Poďme radšej odtiaľto.“

Klárka aj Jakub s ním súhlasili a všetci potichu z kostola odišli. Pred kostolom si dali za úlohu, že každý niečo do zajtra vymyslí.

Na druhý deň sa opäť po škole stretli. Jakub prišiel s nápadom, že by mohli zájsť za jednou staršou pani, ktorá býva na konci mesta. Vídali ju na lúkach, keď zbierala liečivé byliny. Hovorila, že nimi lieči.

Došli teda k jej domu a ostýchavo zazvonili na zvonček s menom „Karafiátová“. Po chvíli sa otvorili dvere a vyzrela usmievavá žena, pozdravila a hneď sa pýtala, prečo za ňou prichádzajú?

A Vaško odpovedal:

„Ideme k Vám po radu.“

„Tak poďte ďalej,“ povedala žena a viedla ich do rozsvietenej miestnosti, kde to nádherne voňalo ako na lúke.

Deti sa posadili a začali rozprávať. Povedali, že im ochorel kamarát, ako za ním boli v nemocnici a čo sa dozvedeli od pána doktora. Potom tiež rozprávali, ako hľadali pomoc v kostole.

Pani ich vypočula, nalala im teplý čaj a začala hovoriť:

„Milé deti, to je od vás veľmi pekné, že chcete pomôcť vášmu kamarátovi. A viete, že toto vaše chcenie vás doviedlo až sem ku mne? Áno, áno, myšlienky majú veľkú silu, a čo potom, keď sa k nim pridá láska.

Vysielali ste myšlienky o pomoc a o radu s láskou ku kamarátovi. A svetlí duchovní pomocníci – niekedy sa im hovorí aj anjelici strážnici – vás doviedli sem.

Pokúsim sa vášmu kamarátovi pomôcť, ale musíte to skúsiť so mnou. Keď nás bude viac, bude pomoc silnejšia.“

Deti prikývli. Boli celé napäté, čo sa bude diať. Pani sa na deti pozrela a povedala:

„Robte to po mne a myslite na to, čo budem hovoriť, a tieto myšlienky posielajte hore do Svetla.“ Potom zopla ruky, deti tiež, a povedala:

„Prosíme o pomoc Tvojich svetlých pomocníkov, milostivý Pane, Ty, ktorý nám dávaš všetko potrebné. Prosíme, ak je to možné, nech je zoslaná svetlá sila na Zdenka, priateľa týchto detí, a nech môže byť uzdravený. Nech príde pomoc, o ktorú tu prosíme, a pre Zdenka nech je nájdený liek, ktorý mu pomôže uzdraviť sa. Vopred mnohokrát ďakujeme za túto pomoc.“

Deti prežívali každé slovo, ktoré žena s pokorou vyslovila. A po chvíli pocítili niečo zvláštne. Akoby ich obklopovalo niečo krásne. Také príjemné hrejivé svetlo. Nevideli ho, ale keď zavreli oči, tak ho cítili.

Keď potom oči otvorili, usmiali sa na seba. Bolo im zrazu tak ľahko a radostne. Už sa vôbec o Zdenka nebáli. Zrazu cítili, že všetko dobre dopadne.

Pani Karafiátovej veľmi poďakovali. A tá im ešte pred odchodom povedala pár slov:

„Pamätajte, že slová a myšlienky majú veľkú silu, ale musíte do nich vložiť cit a lásku. A modlitba doletí až hore k Bohu jedine vtedy, keď tie slová naozaj s láskou prežijete.“ Potom sa s nimi rozlúčila.

Na druhý deň, keď šli deti zo školy, Zdenkova mamička na ne už volala zo dverí:

„Mám pre vás dobrú správu! Doktori konečne určili Zdenkovi chorobu a hneď začali s liečbou. Vyzerá to, že sa bude uzdravovať. Aj teplota mu už klesla.“

Deti na seba žmurkli, ale nehovorili nič. Veď všetkým hneď bolo jasné, že ich vrúcna prosba bola vyslyšaná.

Všetko dobre dopadlo. Zdenka o niekoľko dní priviezli domov. Jeho kamaráti ho každý deň navštevovali, dodávali mu silu radostnou náladou, a Zdenko sa onedlho celkom uzdravil.

A to sa vie, že mu deti všetko porozprávali.

Pani Karafiátovej potom prišli poďakovať všetci spoločne. Aj ona mala veľkú radosť, že sa Zdenko uzdravil.