Čarovná fazuľa

Ani ten, kto kedysi túto rozprávku rozprával prvýkrát, si už nepamätal, prečo vlastne vtedy kráľovná vložila svoje novorodenca do zlatej kolísky a hodila ju do mora. Nebožiatko však nezahynulo, plávalo si po vode ako na perinke, až doplávalo k jednému ostrovu, kde na brehu stála akási žena, ktorá kolísku vylovila. Nebola to však obyčajná žena, pretože na tom ostrove nežili obyčajní ľudia, bývala tam ľudožravá obrica. Keď tá žena videla, že v kolíske je prekrásne dievčatko, rozhodla sa, že ho nezje, ale že ho vychová pre svojho syna, aby mal raz krásnu nevestu. Ale nebolo to len tak. Musela dieťa starostlivo strážiť pred svojím večne hladným mužom, keby dievčatko len jedným okom zazrel, bolo by s ním amen. Schovávala ho v takom veľkom hrnci pod pokrievkou.
Keď dievča vyrástlo, prišiel čas vydaja, do ktorého sa jej ani trochu nechcelo, pretože mladého ľudožrúta nemohla ani vystáť, a tak si celé dni žialila a plakala. Jedného dňa zasa sedela na morskom pobreží, keď tu, odkiaľsi sa vzal, tu sa vzal, priplával tam mladý krásny princ. A bola z toho láska na prvý pohľad, hneď sa sebe zasľúbili a už si maľovali spoločný život, keď tu sa prihnala stará ľudožrútka a z toho milovania bola hneď celá bez seba, princa schmatla svojimi obrovskými rukami a postrkom ho hnala do ľudožrútskej jaskyne:
„Len počkaj, upečiem Ťa na svadbu môjho syna!“ A bolo to!
Na spanie sa všetci uložili do jednej komory, a keď nastala noc, dostal starý ľudožravý obor chuť na ľudské mäso, a tak zahrmel na ženu:
„Ženo, nebudem čakať až do svadby, daj mi to princiatko hneď!“ Toto napomínanie počulo aj dievča, čulo vstalo z postele a jednému z ľudožravých detí zobralo z hlavy zlatú korunu, aby ju nasadilo princovi. Veď bol najvyšší čas! Tmou sa opatrne prikradla stará ľudožrútka a hmatala po hlavách, kým nenašla tú, na ktorej nebola koruna, tú hbito odrezala a telo odniesla mužovi, aby si pochutnal. Jenže dievča vedelo, že táto lož má nohy dlhé len do svitania, a tak vstalo, vzalo z kúta sedemmíľové čižmy, z kredenca čarovný prútik a zo zásuvky čarovnú fazuľu, zobudilo princa a dali sa na útek.
Keď prebehli pekný kus cesty, veď mali sedemmíľové čižmy, spýtali sa čarovnej fazule, ktorá poznala odpoveď na každú otázku:
„Fazuľa, si tu?“
„Áno,“ odpovedala fazuľa „som tu! Ale Vy si pospešte! Ľudožrútka si obula sedemmíľové čižmy a o chvíľu Vás má!“ Dievča mávlo čarovným prútikom a premenilo sa na labuť a princa na rybník, na ktorom labuť plávala. Prišla ľudožrútka a sladkými slovami lákala labuť na breh, ale to sa jej nepodarilo, a tak išla s nepochodenou domov a milenci pospiechali preč. Za nejaký čas sa opäť spýtali:
„Fazuľa, si tu?“
„Áno,“ povedala fazuľa „som tu! Ale starena o chvíľu tiež, lebo ľudožrút jej vynadal, že sa nechala oklamať.“ Tak vzalo dievča čarovný prútik a premenilo seba aj princa na oblak prachu, v ktorom ľudožrútka blúdila, až sa nakoniec obrátila s nepochodenou domov a tí dvaja pospiechali ďalej. Za nejaký čas tu boli opäť s otázkou:
„Fazuľa, si tu?“
„Áno,“ povedala fazuľa „som tu! Ale ľudožrútka tiež a čo krok, to sedem míľ!“ Dievča vzalo čarovný prútik do tretice a premenilo sa na ružu a princa na včelu. Keď prišla starena, premenu nespoznala a odtiahla späť domov. A tak boli zachránení!
Ale ouha! Pri tejto premene dievča odhodilo čarovný prútik príliš ďaleko, takže sa nemohli vrátiť do svojej ľudskej podoby. Na úteku sa ocitli v nejakej záhrade a pánboh tomu chcel, aby tá záhrada patrila matke toho dievčaťa. Tak sedela včela celé dni na ruži, a keď chcel kvet niekto odtrhnúť, tak ho bodla.
Jedného dňa sa stalo, že sama kráľovná išla do záhrady, a keď tú prekrásnu kvetinu videla, chcela si ju odtrhnúť. Ale priletela včielka a bodla ju do ruky tak silno, že ju hneď pustila, ale predsa ju trochu nalomila. Tu videla, že z rany tečie krv, a tak hneď zavolala jednu vílu, aby tú ružu odčarovala. A tak kráľovná nakoniec spoznala svoju dcéru a bola zo srdca rada. Vystrojili tým dvom veľkú svadbu, na ktorú pozvali mnoho hostí; tí prišli odetí v nádherných šatách, vo svadobnej sieni svietili tisíce svetiel a tancovali až do bieleho rána.
Bol si aj ty na tej svadbe? No veď áno. Čiapku z masla, šaty na mieru, no boli z papiera, fešák ako neviem kto, cesta viedla tŕním, topánky zo skla, cink a brink, potkol som sa o kameň a bolo po všetkom, amen!