O uplakanom traktoríku

Bol raz jeden traktorík a ten bol strašne smutný. Stál sám opustený v starej stodole a nikto si ho nevšímal. Len občas na ňom nejaká sliepka vysedela vajíčko alebo mu urobila kôpku. Bolo mu veľmi ľúto, že sa s ním nikto nechce voziť, a tak len fňukal a fňukal.

Raz išiel okolo stodoly chlapec. Volal sa Ája a bol to syn miestneho farmára. Začul zo stodoly akési zvláštne kňučanie, a tak sa išiel pozrieť, čo sa tam deje. S prekvapením zistil, že je tam zaparkovaný krásny traktorík, ale že akosi čudne kvíli. Prišiel k traktoríku bližšie, poklepal naň a opýtal sa: „Čože tu robíš? Prečo nejazdíš po lúkach a nekosíš trávu?“

„Ach,“ vzdychol si traktorík, „so mnou sa nikto nechce voziť. Vraj stále len plačem a nikomu sa ten plač nechce počúvať.“

„Tak to sme na tom podobne,“ vraví Ája smutne. „So mnou sa tiež deti veľmi nechcú hrať, že vraj stále revem.“

„Vieš čo?“ napadlo Áju, „čo keby sme sa hrali spolu! Ale už bez kňučania.“

„Tak jasné, to bude bezva!“ zvolal traktorík. „A nechcel by si ma najprv umyť, aby bolo vidieť, akú mám krásnu zelenú farbu?“

Ája sa začal trochu preťahovať, ale traktorík na Áju žmurkol a sľúbil mu, že ho potom povozí.

Ája teda doniesol hadicu a začal na traktorík striekať vodu.

„Uuááááá!“ skríkol traktorík.

„Prečo zase plačeš?“ opýtal sa Ája.

„To bolo zo srandy, aby sme nezabudli, čo sme si sľúbili! Tá voda je síce studená, ale mne to neprekáža. Som veľmi rád, že sa o mňa staráš a že mám kamaráta,“ usmial sa traktorík.

Keď Ája traktorík umyl, vyšiel s ním na dvor. Tam práve stál jeho tatko a vraví: „Ty sa chceš voziť na tom uplakanom traktoríku?“

„Ale on už vôbec nie je uplakaný. A je to môj kamarát!“ odpovedal Ája.

„A nechcel by si s ním pokosiť trávu pred domom?“ opýtal sa tatko.

„Chcel.“ A tak Ája vyšiel s traktoríkom pred dom a začal tam kosiť trávu.

Ako tak Ája kosil, išli okolo deti a hovorili si: „Pozrite sa, to je ten fňukavý chlapec. A aký pekný traktorík má. Aj my by sme sa na ňom radi povozili, ale on nás naň určite nepustí!“

Ája všetko počul a bolo mu ľúto, že o ňom deti takto hovoria. Už-už sa chcel rozplakať, keď si to vtom rozmyslel a zavolal na deti:

„Ahóóój, deti, nechcete sa so mnou povoziť na mojom traktoríku?“ A deti pribehli a začali sa s Ájom a traktoríkom hrať.

A od tých čias už ani Ája, ani traktorík neplakali ani nekňučali, keď na to nemali nejaký vážny dôvod. Keď im niečo vadilo, tak si to jednoducho povedali a snažili sa si pomôcť.