Päť hráškov v jednom strukú

Bolo päť hrášok v jednom strukú; boli zelené a aj struk bol zelený, a tak si mysleli, že celý svet je zelený, a to bolo celkom správne! Struk rástol a hrášky rástli a zariaďovali si príbytok podľa svojho; sedeli v jednom rade.

Slnko svietilo vonku a zohrievalo struk, dážď ho robil priesvitným. Vnútri bolo vlažno a dobre, svetlo vo dne a tma v noci, tak, ako to má byť. A hrášky sa zväčšovali, a ako tu sedeli, čoraz viac premýšľali, veď niečo predsa robiť museli.

„Či tu zostanem stále?“ hovoril každý. „Len aby som z toho dlhého sedenia nestvrdol. Tak sa mi skoro zdá, akoby bolo niečo aj vonku; mám akési tušenie, že tomu tak je!“

A týždne plynuli. Hrášky žltli a struk žltol tiež.

„Celý svet žltne!“ vraveli a mali aj právo to hovoriť.

Vtedy pocítili akési myknutie v strukú; struk bol odtrhnutý, dostal sa do ľudských rúk a potom do vrecka kabáta s mnohými inými plnými strukmi.

„Teraz nás už čoskoro otvoria!“ vraveli hrášky a čakali na to.

„Len by som rád vedel, ktorý z nás sa dostane najďalej,“ povedal najmenší hrášok. „No, veď čoskoro uvidíme.“

„Nech sa stane, čo chce!“ dodal najväčší.

Prask! Struk praskol a všetkých päť hrášok sa vyvalilo na jasné slnečné svetlo. Ležali tu na detskej ruke; malý chlapec ich držal a povedal, že hrášky sa hodia do jeho pušky. A hneď sa dostal jeden hrášok do pušky a bol vystrelený.

„Teraz letím do širokého sveta! Chyť ma, ak môžeš!“ zvolal a zmizol.

„Ja,“ povedal druhý, „poletím priamo do slnka.“

„To je poriadny hrášok a znamenite sa pre mňa hodí!“ prehovorila puška a hrášok zmizol.

Ostatné sa zvalili najprv na zem, než sa dostali do pušky, ale dostali sa tam predsa

„My sa dostaneme najďalej!“

„Nech sa stane, čo chce!“ povedal posledný. Bol vystrelený do vzduchu a vyletel k starej doske pod podkrovnou izbietkou priamo do škáry, kde bol mach a mäkká zem, a mach sa zavrel okolo neho. Tam ležal ukrytý, ale nie zabudnutý od Pánaboha.

„Nech sa stane, čo chce!“ povedal.

V podkrovnej izbietke bývala chudobná žena, ktorá vo dne chodila čistiť kachle, rúbať polená a vykonávať ťažké práce, lebo mala dosť síl a bola usilovná, ale predsa bola stále chudobná. A doma v malej komôrke ležala jej polodospelá jediná dcéra; bola veľmi jemná a slabučká, celý rok ležala v posteli a zdalo sa, že nemôže ani žiť, ani zomrieť.

„Ona pôjde k svojej sestričke!“ povedala žena. „Mala som dve deti, bolo dosť ťažko starať sa o obe, a tak sa Pánboh so mnou rozdelil a vzal si jedno k sebe! Teraz by som si rada podržala druhé, ktoré mi zostalo. Ale Boh nechce, aby boli odlúčené od seba, a tak pôjde aj ona k svojej sestričke!“

Ale chorľavé dievča zostalo; ležalo trpezlivo a ticho celý deň, kým matka bola vonku, aby si niečo zarobila.

Raz na jar zavčasu ráno, práve keď matka chcela ísť za svojou prácou, svietilo slnko nádherne dnu malým okienkom na podlahu a choré dievča sa pozeralo na najspodnejšiu okennú tabuľku.

„Čo to tam zelené vykúka pri tabuľke? Hýbe sa to vetrom!“

Matka šla k oknu a otvorila ho napoly.

„Ach!“ povedala. „Veď je to malý hrášok, ktorý vyrazil zelenými lístkami. Ako sa sem dostal do škáry? Tak tu teda máš malú záhradku a môžeš sa na ňu pozerať!“

A posunula posteľ chorej bližšie k oknu, aby sa mohlo dievčatko lepšie pozerať na rastúci hrášok.

Potom šla matka za svojou prácou.

„Mamička, zdá sa mi, že sa uzdravujem!“ povedalo večer dievčatko. „Slnko mi dnes tak teplo svietilo. Hrášok tak pekne rastie, chcem aj ja tak prospievať a uzdraviť sa v slnečnej žiare!“

„Kiež by to tak bolo!“ povedala matka, ale neverila, že sa to stane. Leč vedľa zelenej bylinky, ktorá budila v dieťati veselé myšlienky, postavila paličku, aby sa nezlomila vetrom. Pripevnila motúz k doštičke a k hornému okennému rámu, aby mali úponky hrachu čoho sa zachytiť a okolo čoho sa vinúť, až vyrastie. A tie naozaj rástli, každý deň bolo vidieť, ako bylinky pribúda.

„Pozri, veď nasadzuje aj na kvet!“ povedala žena jedného rána a teraz nadobúdala aj nádej a vieru, že sa mladé choré dievča uzdraví. Zišlo jej na um, že v poslednom čase dieťa živšie rozprávalo, že minulé ráno sa samo zdvihlo v postieľke, posadilo sa a pozeralo sa žiariacimi očami na svoju malú hráškovú záhradku z jediného hrášku. O týždeň nato vstalo choré dievča prvýkrát na viac než hodinu. Šťastné sedelo v teplej slnečnej žiare; okno bolo otvorené a vonku stál plne rozvitý svetloružový hrachový kvet.

Dievčatko sklonilo hlavičku a celkom potichu pobozkalo jeho jemné lupienky. Toho dňa akoby bol sviatok.

„Pánboh tu rastlinku sám zasadil a dal jej vzrásť, aby ti dodávala nádej a radosť, moje drahé dieťa, a mne s tebou!“ povedala matka veselo a usmievala sa na kvet ako na dobrého anjela božieho.

Ale teraz k ostatným hráškom! — Áno, ten, ktorý vyletel do širokého sveta: „Chyť ma, ak môžeš,“ padol do odkvapového žľabu, odtiaľ sa dostal do holubieho volete a tam ležal ako Jonáš v bruchu veľryby. Tie dva ďalšie to doviedli tiež tak ďaleko, zjedli ich holuby, a to znamená naozaj byť slušne užitočným. Ale ten štvrtý, ktorý chcel hore k slnku — spadol do stoky a ležal tam dni a týždne v zapáchajúcej vode a poriadne napučal.

„Tak krásne tučniem!“ vravel hrášok. „Ešte tým prasknem! Ďalej to, myslím, nemôže doviesť žiadny hrášok. A ani nedoviedol. Ja som najznamenitejší zo všetkých piatich hrášok z nášho struku!“

A stoka s tým prejavila súhlas.

Ale pri podkrovnom okne stálo mladé dievča so žiariacimi očami, s leskom zdravia na lícach, a spínajúc ruky nad hrachovým kvetom, ďakovalo za neho Pánubohu.