Zlatohlávek

Kde bolo, tam bolo, bolo to za čias, keď blchy chodievaly ku kováčovi, ten im na každú nohu pripodkoval deväťdesiatdeväť podkov, každá tá podkova vážila deväťdesiatdeväť libier a každá podkovaná blcha potom skákala deväťdesiatdeväť míľ vysoko. A raz jedna blcha vyskočila až do oblakov, a keď spadla na zem, viete, čo so sebou priniesla? No predsa rozprávku!
Kto mi to neverí, je luhár, a kto áno, je luhár ešte väčší! Žil raz v ďalekej šírej púšti starý pustovník, žil sám a sám, za susedstvo mal iba lesnú zver. Aj šelmy však v jeho blízkosti krotli a nikdy mu neublížili, pretože vycítili jeho dobrotu.
Jedného dňa zašiel pustovník k riečke, ktorá tiekla tou šírou púšťou, a tu vidí, že po vode pláva truhlička napustená smolou, a počuje, že sa z nej ozýva detský plač. Starý muž chvíľu váhal, potom vkročil do vody a suchou vetvou pritiahol truhličku k brehu. Otvoril ju a v truhličke ležalo dieťatko, chlapček ani nie dvojmesačný, a utíšil sa, hneď ako sa ocitol v ľudskom náručí. Okolo krku mal omotanú šnúrku a k nej bol priviazaný lístok. Pustovník si prečítal, čo na ňom bolo napísané, a dozvedel sa, že chlapček je nechcené dieťa z cisárskeho rodu. I rozhodol sa dieťatko vziať k sebe a tešiť sa s ním vo svojej samote.
Sotva však došiel k pustovni, už horko zaplakal, pretože nemal potuchy, čím takého maličkého robáčika nakŕmi. A ako jeho slzy dopadli na zem, prihodilo sa nevídané a nepočuté ..... pri dverách chatrče začal vyrastať ker vinnej révy a rástol tak rýchlo, že sa v okamihu pnul až po strechu. V ďalšom okamihu sa ratolesti obalili kvetmi a tie sa vzápätí menili na strapce, jedny zrelé, iné ešte zelené a niektoré celkom drobné. Odtrhol teda pustovník ťažký zlatý strapec, vytlačil z neho šťavu, podal ju chlapčekovi a ten ju spokojne vypil.
Od tej chvíle spolu žili ako otec a syn. Keď chlapec povyrástol, zbieral s pustovníkom lesné plody a neskôr s ním chodil na lov. Do piesku na brehu riečky mu starec prútikom kreslil písmenká, a tak sa chlapec naučil aj čítať a písať.
Nastal však čas, keď dobrý pustovník spoznal, že jeho dni sú zrátané. Zavolal k sebe chlapca a povedal mu:
„Zaspím a viac sa už nezobudím. Keď moje telo vychladne a stuhne, príde sem lev. Neľakaj sa, neublíži ti. Vyhrabe mi hrob, ty ma doň ulož a zasyp zemou. Nemám, čo by som ti odkázal, ale keď ma pochováš, vylez na povalu, nájdeš tam konskú ohlávku. Zatrasieš ňou a na toto tvoje zavolanie pribehne okrídlený kôň. Počúvaj vo všetkom jeho rady, nebudeš ľutovať!“
Stalo sa, ako pustovník predpovedal. Tretieho dňa pribehol lev, žalostne zareval, keď videl, že starec nežije, a vyhrabal mu hrob. Chlapec otca pochoval a tri dni a tri noci na jeho hrobe plakal. Až hlad mu pripomenul, že ešte žije. Zamieril k viniču, aby sa posilnil strapcom, no aj pustovníkov ker medzitým zaschol a zahynul.
Tu si chlapec spomenul na starcov odkaz. Vyliezol na povalu, našiel ohlávku, zniesol ju dolu, a len čo ňou zatriasol, stál pred ním okrídlený kôň.
„Čo rozkazuješ, môj pane?“
„Zostal som na svete sám a je mi ťažko, koníčku,“ povedal chlapec. „Odvez ma odtiaľto, tu by som stále plakal. Postavíme si chatrč na inom mieste a budeme tam spolu žiť.“
„Nie, nie,“ odpovedal okrídlený kôň, „urobíme spolu niečo iné. Zavediem ťa niekam, kde žije veľa ľudí pokope.“
„Čo to hovoríš, koníčku,“ vykríkol udivene chlapec, „veď naozaj niekde žije veľa ľudí, ako som ja a ako bol môj úbohý otec?“
„Tak a nijako inak,“ odpovedal okrídlený kôň.
„A ak je to tak, prečo neprídu sem za nami?“
„Nemali by tu čo robiť, zato ty medzi nimi nájdeš svoje miesto. Nebude ti s ľuďmi vždy len dobre, ale si človek a patríš medzi nich.“
„Poďme teda,“ dychtivo súhlasil chlapec.
„Ešte nie,“ povedal okrídlený kôň, „najprv mi siahni do ľavého ucha.“
Chlapec poslúchol, a keď z koňovho ucha vytiahol šaty, nemohol pochopiť, čo to je a čo s tým má robiť. Kôň mu zasa poradil, chlapec sa obliekol a s vetrom o preteky vyrazili do najbližšieho mesta.
Toto ľudské mravenisko, plné vrenia a hluku, chlapca spočiatku desilo. Len čo si však zvykol, chodil potom mestom ako u vytrženia, obdivoval krásne domy, pekné a dômyselné náradie a začal chápať, že všetko má svoj zmysel a svoj poriadok.
Za niekoľko dní požiadal o službu v dome jedného kupca a okrídlený kôň mu povedal:
„Nauč sa, čo môžeš. Čím skôr sa naučíš, tým skôr ma zavoláš a pôjdeme ďalej.“
Chlapec bol ako iskra, nič mu neušlo, čo iným trvalo rok, vedel už za týždeň. Čoskoro sa naučil všetkým prácam v dome a vedel sa postarať aj o záhradu. Keď sa mu zdalo, že u kupca viac nepochytí, zavolal okrídleného koňa, a skôr než sa nazdal, verný koníček stál pred ním:
„Čo rozkazuješ, môj pane?“
„Ďalej do sveta, koníčku,“ odpovedal chlapec, „hľadať svoje miesto medzi ľuďmi.“
„Je ešte ďaleko to miesto, ktoré ti patrí, a musíš si ho svedomito zaslúžiť. Teraz vyskoč, pôjdeme najprv na panstvo víl.“
A vyrazili ako s vetrom o preteky.
„V dome troch víl poprosíš o službu,“ poradil chlapcovi kôň. „A pros, kým ich neobmäkčíš, a pracuj tak, aby nikdy nespoznali lepšieho služobníka. Nebude to nadarmo.“
Víly naozaj nechceli vziať do služby takého mladého chlapca, báli sa, že prácu u nich nezvládne. Chlapec však prosil, až ich uprosil, a víly museli onedlho priznať, že nikdy ich dom nebol upratanejší a ich záhrada nemala starostlivejšieho záhradníka. A dovolili svojmu služobníkovi vstupovať do všetkých komnát domu, len jedna sa pred ním zatvárala a do tej mu vojsť zakázali.
Okrídlený kôň svojho pána tajne navštevoval a jedného dňa mu povedal:
„V komnate, do ktorej nesmieš, je kúpeľ a stoja v nej tri truhlice. Do kúpeľa raz za mnoho rokov namiesto vody tečie zlato. Kto sa v ňom vykúpe prvý, tomu narastú zlaté vlasy. V jednej z troch truhlíc je ukrytý uzlík, víly doň ukryli troje zázračných šiat. Keď nebudú doma, dôkladne si tú komnatu prezri.“
Chlapec urobil, ako mu kôň poradil.
Uplynul rok a víly dostali pozvanie na slávnosť k iným vílam. Dlho sa rozmýšľali, či by radšej nemali odriecť, pretože tušili, že sa blíži deň, keď do kúpeľa potečie zlato. Slávnosť ich však lákala, a tak sa dohodli, že nechajú strážiť sluhu.
„Nehýb sa z domu,“ prikázali mu, „a len čo začuješ čo i len najmenší šramot, vylez na strechu a rozbi jednu škridlu. To bude znamenie, že sa máme bezodkladne vrátiť.“
Chlapec bedlivo strážil zakázanú komnatu, a keď nastal čarovný okamih, zavolal svojho koňa.
„Teraz choď a vykúpaj sa v zlatom kúpeli,“ povedal mu kôň. „Keď budeš hotový, vyhľadaj uzlík s trojími zázračnými šatami.“
Chlapec všetko vykonal, potom hbito vyskočil na okrídleného koňa a vyrazili rýchlejšie ako vietor.
„Hneď ako sa víly dozvedia, čo sa stalo, vydajú sa za nami. Neboj sa, nedoženú nás, a len čo prekročíme hranice ich panstva, nebudú mať nad tebou už nijakú moc.“
Sotva sa chlapec so svojím koňom ocitol za bránou, dom aj záhrada sa začali tak silno otriasať, že to bolo počuť na mnoho míľ naokolo a tri víly bez meškania pospiechali domov.
Na prvý pohľad spoznali, čo sa tu prihodilo. Zakázaná komnata otvorená, sluha preč a s ním uzlík s čarovnými šatami. Vyrazili s vetrom o preteky, ale keď utečencov dostihli, tí už stáli za hranicou ich panstva.
„Oklamal si nás, nevďačník,“ kričali víly jedna cez druhú, pretože hranicu prekročiť nemohli.
„Vzal som si len, čo mi patrilo,“ vyhlásil chlapec, „v čarovnom dome čarovná mzda. Samy ste museli uznať, že takého služobníka ste ešte nemali, a predsa ste mi celý rok zabúdali platiť.“
„Ukáž nám aspoň, ako vyzeráš,“ žobronila najmladšia z víl, „zlož čiapku!“
Chlapec ochotne vyhovel, a keď si rozpustil vlasy, siahali mu až po pás a boli ako ryzie zlato.
„Ach, aký si krásny!“ vydýchli víly. „Nechceš u nás zostať ešte rok?“
„Už nemám prečo,“ odpovedal chlapec.
„A čo naše čarovné šaty, ani tie nám nevrátiš?“ zaúpela najstaršia víla.
„Nech si ich v zdraví užije, keď je teraz taký krásny,“ povedala prostredná víla.
A chlapec vyskočil na koňa, zamával trom vílam a bol fuč.
Išli dlho a išli ďaleko, až stanuli pred bránami veľkého mesta.
„Skry svoje krásne vlasy, Zlatohlávku,“ poradil chlapcovi okrídlený kôň, „a požiadaj o službu na dvore Bieleho cisára.“
„Urobím, ako mi radíš, koníčku,“ odpovedal chlapec, „sľúbil som svojmu úbohému otcovi, že vo všetkom budem dbať na tvoje rady. Ale som stále na svete taký sám a zdá sa mi, že nikam nepatrím.“
„Nestrácaj trpezlivosť,“ povedal okrídlený kôň, „čoskoro sa dočkáš!“
Chlapec si zadovážil mechúr, nasadil si ho na hlavu, aby mu nikde ani vlások netrčal, a šiel poprosiť o službu cisárskeho záhradníka. Ten pomocníka príliš nepotreboval, ale dal sa obmäkčiť, pretože sa mu mládenca so škaredou lysinou na hlave nakoniec zželelo. A onedlho zistil, že neprehral, plešatec sa v práci vyznal a kvetinám v cisárskej záhrade sa pod jeho rukou darilo, že bola radosť pozrieť.
Biely cisár mal tri dcéry, pre samé starosti s panovaním však zabudol, že sú už na vydaj a že by sa im mal postarať o ženíchov. A tak sa princezné rozhodli pripomenúť otcovi jeho povinnosť. Jedného dňa každá z nich vybrala jeden melón a na zlatej mise ich po obede mlčky podali cisárovi.
Biely cisár nad týmto zvláštnym počínaním princezien krútil hlavou. Zavolal svojich bojarov a najmúdrejší z nich mu navrhol, aby melóny rozrezal. Ukázalo sa, že prvý melón je trochu prezretý, druhý pekne zrelý a tretí práve dozrieval. Múdry bojar povedal:
„Milostivý cisár, sám to vidíš, nadišiel čas, aby si svoje dcéry vydal.“
Dal teda cisár ihneď rozhlásiť, že hľadá pre princezné ženíchov. A už na druhý deň sa začali do cisárskeho zámku zblízka i zďaleka schádzať nápadníci, aby skúsili svoje šťastie.
Prvá bola na rade najstaršia princezná. Vybrala si princa, ktorý sa jej zo všetkých najviac zapáčil, a chystala sa veľká svadba. Keď veselie skončilo, odobral sa cisár vyprevadiť dcéru na hranice svojej ríše, a kto z cisárskeho dvora mohol, pripojil sa k jeho sprievodu, doma zostala iba najmladšia princezná.
A práve toho večera sa mladému záhradníkovi s plešatou hlavou strašne zasmútilo za niekým blízkym. I zatriasol ohlávkou a zavolal si svojho priateľa, verného koníčka. Aby sa potešil a trochu povyrazil, rozviazal aj uzlík, ktorý si zaslúžil u troch víl, a obliekol si šaty, čo ležali hneď navrchu, podobali sa lúke v plnom kvete. Z hlavy si zložil škaredý mechúr, vyskočil do sedla a na okrídlenom koni s vetrom o preteky sa začal preháňať po cisárskej záhrade. V tej chvíli najmladšia princezná vyzrela z okna a srdce sa jej rozbúchalo nad tým, čo zazrela v mesačnej noci.
Starý záhradník sa ráno zhrozil, cisársku záhradu našiel celú spustošenú konskými kopytami. Zobudil pomocníka, ktorý spal v záhradnom domčeku, akoby sa nič nedialo, a mal sto chutí ho zbiť, že v noci tak zle strážil. V tom však po neho odkázali zo zámku, aby najmladšej princeznej doniesol do vázy kyticu. Záhradník s námahou našiel pár kvetiniek, ktoré pohrome unikli, a zbledlý od strachu s nimi pospiechal do princezninej komnaty.
Cisárska dcérka vložila kvety do vázy a na záhradníkov údiv tým najláskavejším hlasom povedala:
„Tu je pre teba hrsť zlatiek. A sľúb mi, že budeš mlčať a že tomu chlapcovi neublížiš.“
Po návrate zastihol záhradník pomocníka už v usilovnej práci, a tak bez slova priložil aj on ruku k dielu.
Do troch týždňov bola záhrada krajšia ako kedykoľvek predtým a na zámku sa chystala ďalšia svadba. Aj tentoraz sprevádzal Biely cisár svoju dcéru k hraniciam ríše a najmladšia princezná zostala doma.
Tej noci si zlatovlasý mladík obliekol šaty podobné hviezdnej oblohe, a keď vyskočil na okrídleného koňa, najmladšia princezná vyzerala z okna svojej komnaty.
Nazajtra zostal starý záhradník ako soľný stĺp, cisárska záhrada bola jedna spúšť. Nestihol sa ešte spamätať a volali ho k princeznej. Odtrhol dve úbohé kytičky v kúte záhrady a nevedel si v hlave urovnať, prečo dostal dve hrste zlatiek, len aby toho plešatého mládenca zasa za nič netrestal.
Záhradník to tentoraz celkom nezamlčal, a kým sa pustili do práce, pomocníkovi nahnevane povedal:
„Máš šťastie, že nad tebou nevedno prečo princezná drží ruku, inak by som ťa už dávno vyhodil.“
O štyri týždne bola záhrada opäť v plnej kráse a práve vtedy usporiadal Biely cisár veľký hon. Unikol pri ňom o vlások smrti a na mieste, kde sa to prihodilo, dal postaviť lovecký zámoček. Aby oslávil svoje zachránenie, usporiadal tam hostinu, na ktorú pozval celý dvor. Najmladšia dcéra sa však vyhovorila na chorobu a zostala toho dňa doma.
Plešatý záhradníkov pomocník vybral večer z uzlíka svoje najkrajšie šaty so zlatým slnkom na prsiach, strieborným mesiacom na chrbte a s ranými hviezdami na oboch ramenách. Keď si zložil z hlavy mechúr a vyšvihol sa na okrídleného koňa, pozrel sa hore do okna princezninej komnaty a cisárska dcérka poznala, že jej srdce chorie naozaj.
Na druhý deň ráno nezostala v záhrade ani kvetinka, ale napriek tomu záhradník dostal od princeznej celé tri hrste zlatiek. A až za šesť týždňov usilovnej práce z tej divočiny urobili niečo, čo sa znova podobalo cisárskej záhrade.
Čas plynul a Biely cisár začal mať o princeznú obavy. Bola stále chorľavá, sedávala pri okne s rukami v lone a zamračene hľadela do prázdna.
Cisár rozhodol, že aj najmladšiu dcérku musí konečne vydať, nápadníci sa schádzali, ale princezná nechcela o žiadnom ani počuť. I zvolal Biely cisár na poradu bojarov. Premýšľali, uvažovali a dohodli sa na tom, aby cisár dal na nádvorí postaviť vežu s bránou; všetci uchádzači touto bránou budú musieť prejsť, a po ktorom z nich princezná hodí z veže zlaté jablko, za toho nech sa vydá.
Biely cisár návrh cisárskej rady prijal a prikázal ho vyhlásiť. Prišli ženíchovia z rôznych krajov ríše a z najrozličnejších strán sveta, mladí aj starší, pekní aj škaredí, múdri aj hlúpi, jenže princezná po nikom jablko nehodila.
Bojarská rada opäť zasadla a uzniesla sa, že bránou musia prejsť všetci slobodní muži z celého cisárstva. I chodili a prechádzali, trvalo to dni a týždne, ale zlaté jablko neopúšťalo princezninu dlaň.
Cisár si z toho už skoro zúfal, a tu mu jeho najmúdrejší bojar poradil, aby bránou prešli aj všetci muži z cisárskeho dvora. A tak šli zbrojnoši a komorníci, sluhovia a kuchári, ba aj toho starého záhradníka tam dotlačili, ale nič naplat.
Cisár sa rozhneval, poslal stráže prehľadať na zámku i vo dvore každú škáročku a boli mu predvedení poslední dvaja ..... jeden staručký a napoly slepý pisár, ktorý úbohý nevedel, čo sa to vôbec deje, a plešatý záhradníkov pomocník, ktorý si pamätal, že má byť trpezlivý.
„Nech prejdú aj oni,“ mávol Biely cisár nespokojne rukou, „je to môj príkaz a nikto sa mu nesmie protiviť!“
A vidíte, jablko z princezninej dlane zrazu samo vyskočilo.
„To nie je možné,“ vykríkol cisár, „nech všetci prejdú ešte raz!“
I podstúpili všetci muži zo zámku i z dvora tú skúšku nanovo a zlaté jablko zasa vyskočilo z princezninej ruky, práve keď bránou prechádzal plešatý záhradník, a vyskočilo aj po tretí raz, pretože cisárovi to dvakrát nestačilo.
Svoje slovo chtiac-nechtiac potom Biely cisár musel dodržať. Svadba sa odbila v tichosti a rovnako v tichosti sa panovník dcéry i zaťa zriekol. Dovolil im bývať v domčeku v záhrade, ale na oči mu prísť nesmeli a počuť o nich nechcel. Plešatý pomocník pracoval ako predtým, jeho mladá žena sama hospodárila a nikto z dvora sa neodvážil si ich všímať.
Kto by bol predsa len nazrel do ich domčeka, nebol by veril svojim očiam. To keď Zlatohlávek, vo večeroch tak nepodobný plešatému záhradníkovi, vítal s princeznou verného priateľa, okrídleného koňa. A kto by bol tých troch počúval, nebol by veril svojim ušiam.
Koníček jedného večera Zlatohlávkovi prezradil, ako vo vysmolenej truhličke priplával po vode k dobrému pustovníkovi, ktorý sa ho ujal ako vlastný otec.
„Si z cisárskeho rodu,“ povedal, „a na cisársky stolec raz zasadneš.“
Zatiaľ sa stala zlá vec. Po svete sa rozniesla zvesť, komu najmladšia princezná dala prednosť, a zhrdení nápadníci na čele s Čiernym cisárom, ktorý chcel splatiť urážku svojho syna, sťahovali vojská k hraniciam Bieleho cisárstva.
Schyľovalo sa k hroznej seči a obaja urodzení zaťovia zdvihli svoje oddiely Bielemu cisárovi na pomoc. Tu ho požiadal aj tretí zať,
záhradnícky pomocník, aby sa k nim smel pripojiť, princovia však jeho ponuku s pohŕdaním odmietli. Poslal teda svoju ženu, aby mu vyprosila súhlas u cisárskeho otca.
Cisár sa na princeznú oboril:
„Sama si všetko zavinila, nezdarnica! A o svojom podarenom manželovi mi ani nehovor!“
Princezná prosila a prosila, ale nevyprosila viac než to, že jej muž smie vojakom nosiť vodu.
Keď to bolo tak, navliekol záhradnícky pomocník svoje obnosené šaty, z cisárskej stajne si vybral najstaršiu krivú kobylku a vyšiel s ňou ďaleko pred vojská. Dostihli ho cestou a videli, že s koňom uviazol v močiari, ťahal herku von za hlavu i za chvost, ale z blata ju vytiahnuť nemohol. Všetci sa tomu nemotornému plešatcovi smiali, až sa za brucho chytali, zasmial sa aj cisár s oboma zaťmi a išli ďalej.
Len čo boli z dohľadu, zavolal Zlatohlávek okrídleného koňa, zložil z hlavy mechúr, obliekol si zázračné šaty podobné rozkvitnutej lúke a rýchlejšie ako vietor vyrazil k bojisku. Z blízkeho pahorku sa rozhliadol dookola a potom ako víchrica vtrhol rovno tam, kde vojsko Čierneho cisára malo najväčšiu silu.
Nemusel ani zdvihnúť palaš ..... jeho nečakaný vpád, žiariace vlasy, skvúci odev a okrídlený kôň spôsobili také ohromenie, že sa vojaci rozpŕchli ako splašené vrabce.
Tak Biely cisár vyhral svoju bitku, ešte než sa dal do boja, ale keď chcel neznámemu hrdinovi poďakovať, nikto mu nevedel povedať, kde sa tu vzal a kam sa odtiaľ podel.
Vojská Bieleho cisára sa veselo vracali domov, a to si pomyslite, cestou pri močiari zastihli toho plešatca, ako dosiaľ vyťahuje svoju chromú herku z blata. Cisár bol v dobrej nálade a pokynul svojej družine:
„Choďte a pomôžte tomu hlupákovi z blata!“
Doma sa cisár sotva otočil a už prišla správa, že nepriateľ sa proti nemu znovu chystá a tentoraz s presilou o dosť väčšou. Chtiac-nechtiac vytiahol teda do poľa, jeho nepodarený zať sa opäť div neutopil v blate a neznámy hrdina, tentoraz v prekrásnom odeve akoby vystrihnutom z hviezdnej oblohy, obrátil aj druhýkrát vojsko Čierneho cisára na útek.
Protivníci sa však nevzdali a o krátky čas musel Biely cisár do boja po tretí raz. Podľa všetkých správ mali nepriateľské šíky obrovskú prevahu, takže každý vojak bol dobrý, aj ten vysmievaný plešatec na svojej herke. Jenže smoliarsky záhradník ani po tretí raz na bojisko nedošiel.
Trubači zatrúbili, bubeníci zabubnovali a vojská sa tvrdo zrazili z troch strán. A tu sa do radov Čierneho cisára zniesol na okrídlenom koni zlatovlasý princ v zázračnom odeve, na ktorom spredu žiarilo slnko, z opačnej strany mesiac a medzi nimi plápolali dve ranné hviezdy. Hrdina zamával palašom a vyzeralo to, že hlavy nepriateľov sa začnú skladať na zem ako klasy pod kosou. Stalo sa však, čo sa už stalo dvakrát ..... to veľkolepé zjavenie stačilo Bielemu cisárovi vyhrať hneď na začiatku celú ťažkú bitku.
Cisár sa tentoraz dostal k neznámemu hrdinovi až na dosah a všimol si, že krváca na ruke. I vzal svoju vreckovku a podal mu ju, aby si ranu obviazal, princ poďakoval, a kým stihol za nesmierne väčšiu službu poďakovať sám cisár, zmizol na okrídlenom koni v oblakoch.
Čoskoro po návrate z boja Biely cisár ochorel, začal sa mu nebezpečne kaliť zrak. Nepomohli lekári a ranhojiči, nerozlúštili radu na nebi cisárski hviezdari. Jednej noci však cisár mal sen, prišiel za ním akýsi starec a povedal mu, že zrak sa mu vráti, ak si umyje oči v mlieku od červenej kamzičice.
Obaja urodzení zaťovia Bieleho cisára sa ihneď chystali do hôr hľadať červené kamzíky, ale plešatého záhradníka so sebou vziať odmietli, hoci ich o to snažne prosil.
Keď to bolo tak, zavolal Zlatohlávek verného koňa a rozletel sa s ním cez najvyššie vrcholky smrekov priamo k najvyšším vrcholkom hôr. Podarilo sa mu tam nájsť červenú kamzičicu, podojil ju a rovnakou cestou sa vrátil späť.
Doma si navliekol ovčiarsky kožuch, nasadil baranicu, vzal putňu, ale nalial do nej ovčie mlieko, a počkal si na švagrov na jednom rázcestí.
„Akéže mlieko to nesieš,“ spýtali sa ovčiaka princovia, ktorí sa vracali z hôr s prázdnou, „nie je snáď kamzičie?“
„Je,“ odpovedal ovčiak, „nesiem liečivé mlieko od červenej kamzičice.“
Princovia mu ponúkli vysokú odmenu, len nech im putňu prenechá.
„Nie je na predaj,“ vraví ovčiak. „Obstaral som kamzičie mlieko pre Bieleho cisára, mal vraj taký sen, že mu vylieči oči.“
Princovia však rokovali ďalej a sľubovali za putňu kamzičieho mlieka modré z neba. I povedal im ovčiak:
„Keď to mlieko tak chcete, dám vám ho zadarmo. Ale pod jednou podmienkou ..... necháte si odo mňa vypáliť na chrbát môj cejch.“
Obaja švagri sa nad tou hlúpou podmienkou rozmýšľali, ale potom si povedali, hlavne že budú mať kamzičie mlieko, hoci sa v horách ku kamzíkom vôbec nevyšplhali. Veď sa im nemôže nič stať, sú princovia a cisárski zaťovia a tohto chlapíka už zrejme v živote neuvidia. A keby náhodou niekde hovoril, vyhlásia ho za blázna, kto by veril nejakému ovčiakovi!
I dostali cejch, vzali si mlieko a doniesli ho cisárovi. Ten si ním umyl oči, umyl si ich druhýkrát, umyl si ich tretíkrát, ale nič to nepomohlo.
Navečer prišla k cisárovi aj najmladšia dcéra a podala mu pohár mlieka:
„Prosím ťa, ocko, vyskúšaj toto mlieko. Priniesol ho pre teba z najvyšších vrcholkov hôr môj muž.“
Cisár na ňu zahrmel:
„Čo zasa vyviedol tvoj podarený muž, že sa to snaží napraviť? Keď mi nepomohli moji dvaja zaťovia, ktorí pri mne tak verne stáli v boji, ako by mi mohol pomôcť ten tvoj budižkničomu? A že sa opovažuješ prekročiť môj prah ..... to si zabudla, čo som ti prikázal?“
„Potrestaj ma tým najkrutejším trestom, otče, ale skús si tým mliekom umyť oči!“
Dcéra prosila tak úpenlivo, že cisár predsa len súhlasil. Umyl si oči prvýkrát a tma pred jeho očami sa začala presvetľovať, umyl si ich druhýkrát a videl svet ako v hmle, umyl si ich tretíkrát a videl všetko ako predtým.
Len čo sa uzdravil, dal vystrojiť hostinu pre celý dvor a na radu bojarov pozval aj najmladšieho zaťa, vyhradil mu však miesto až celkom na konci stola.
Zábava bola v plnom prúde, keď plešatý záhradník povstal a opýtal sa cisára:
„Povedz mi, Výsosť, smú otroci sedieť za jedným stolom so svojím pánom?“
„To sa iste nikdy nestalo,“ odpovedal cisár.
„Stalo sa to práve dnes pri tvojom stole,“ vyhlásil najmladší zať. „Ak chceš byť ku mne spravodlivý, prikáž, aby títo dvaja hostia, jeden po tvojej pravici a druhý po tvojej ľavici, vstali a odišli. Sú to moji otroci. Ak neveríš, poruč, nech odhalia chrbty a ukážu ti môj cejch.“
Obaja zaťovia videli, že je márne zapierať, a všetko priznali. Cisár sa rozhneval a nariadil, aby kým skončí hodovanie, ako otroci stáli pri dverách hodovnej siene.
Tu k nemu pristúpil najmladší zať a podal mu zakrvavenú vreckovku.
„Ako sa ti táto vreckovka dostala do rúk,“ vykríkol Biely cisár, „veď som ju v boji požičal tomu neznámemu hrdinovi!“
„Dal si ju vtedy mne, Výsosť.“
„Čo sa to tu dnes deje,“ oboril sa na plešatca cisár, „mám ti azda uveriť, že ten hrdina si ty?“
„To som, môj cisár.“
„Neklam mi do očí!“
„Ak sa chceš presvedčiť, cisár, maj chvíľu strpenia,“ povedal najmladší zať a z hodovnej siene zmizol.
Za niekoľko okamihov to nádvorím zadunelo a do hodovnej siene ako vietor vbehol okrídlený kôň so zlatovlasým hrdinom v sedle. Princove vlasy žiarili ako slnko a samo slnko s mesiacom a dvoma rannými hviezdami plápolalo aj na jeho skvúcom odeve.
I povstali všetci hostia a poklonili sa a povstal aj Biely cisár a tiež sklonil hlavu. Potom zostúpil zo svojho trónu, usadil naň Zlatohlávka a pochválil najmladšiu dcéru, že si múdro zvolila manžela.
Mladý cisár prepustil okamžite z otroctva oboch svojich švagrov a začal vládnuť tak spravodlivo, že ho ľudia po celej ríši čoskoro nazývali Zlatý, a to nielen pre zlaté vlasy, ale predovšetkým pre zlaté časy, ktoré za jeho panovania Zlatému cisárstvu nastali.
A to je rozprávky koniec, ak mi poviete, že sa mi podarila, naskočím do sedla a na svojom pešom koni pôjdem s ňou o dom ďalej.