Čo je nad zlato

Ak máme niečo radi, nevymeníme to ani za všetky poklady sveta. Sto zlatých tiež nie je na zahodenie, mať sto priateľov je však lepšie, aspoň to hovorí ľudová múdrosť.
V jednej hlbokej a širokej rieke ďaleko pod vysokými horami mal svoje kráľovstvo starý vodník. Postavil si pod vodou zámok na úpätí čiernej skaly, ktorá sa dvíhala strmo od dna rieky až vysoko nad hladinu, akoby chcela každého varovať a postrašiť. Do zámku si vodník schovával všetky poklady, ktoré mu voda priniesla. Mal vlastne všetko bohatstvo, aké vôbec môže byť, chýbalo mu len jedno: aby sa s ním niekto nad pokladmi radoval. Bol vo svojom sídle sám. Asi preto sa často pozeral spod brehu na rodinu chudobného drevorubača, ktorý býval v malej chalúpke oproti čiernej skale. V stavení a okolo neho sa neustále niečo dialo: jeden kričal, iný pracoval, jeden sa smial, iný popľakával, jeden volal na hydinu, iný rezal drevo. Stále tu bolo veselo a živo.
Drevorubač sa činil najviac v lese alebo okolo domu a učieval pritom niektorého zo svojich synov, aby sa vedeli postaviť ku každej práci a mohli sa časom stať sami gazdami. Jeho žena sa zase starala, aby mali všetci načas jedlo, aby nosili čisté košele a aby sa im v chalúpke páčilo. Predovšetkým však dbala, aby sa tomu všetkému učili popri nej aj dcérky. Raz si po ne príde nejaký ženích, a nech sa potom vedia tiež starať a otáčať. Koľkokrát to už vodník za svoj predlhý život videl! Malí vždy dorástli, priviedli si nevesty, starí zostarli a jedného dňa ich mladí s plačom odprevadili na poslednej ceste. Mladí mali svoje deti tiež a tie opäť vyrástli a tak to išlo stále dokola. Nemali žiadne bohatstvo, a predsa vyzerali veselo a spokojne.
Jedného letného dňa sa rieka nahnevala a rozdivočela. Vodník sedel vo svojom zámku a sledoval, čo sa bude diať. Zrazu začul iný hlas ako hromové dunenie povodne narážajúcej na čiernu skalu i na okolité brehy. Pozrel sa a vidí, že sa malý chlapec z protiľahlej chalúpky topí vo vlnách, a počuje jeho žalostné volanie. Bol to malý France, ktorý tak rád chodieval k rieke: asi sa išiel pozrieť na povodeň a utrhol sa s ním breh. Vodník vyplával k hladine. Zase bude jedna dušička pod pokrievkou!
Keď sa však k topiacemu priblížil, napadlo ho niečo iné: Čo keby si chlapca nechal u seba? Mal by sa s kým baviť, mohli by si pohovoriť, chlapec by mohol obdivovať poklady vo vodnom zámku. V chalúpke majú detí ako smetí a France im možno ani nebude chýbať, až vymení svoju chudobu za vzácne poklady.
Dlho sa nerozmýšľal a vzal chlapca do svojho zámku. France sa neutopil, len hlboko spal. Vodník ho položil opatrne do postele v prvej komnate svojho zámku, tam sa mu iste bude páčiť. Podlaha bola z tvrdého dreva a lesklá ako zrkadlo, steny i strop boli vykladané voňavým drevom z ďalekých krajín, na strope si nechal vodník vyrezať rozličné výjavy zo života rakov, lastúr a všelijakej inej háveďe, ktorá žije na dne. Až sa France preberie, iste sa začuduje a zapáči sa mu myšlienka, že by tu zostal.
Po dlhom spánku otvoril malý hosť oči a užasol. Zdvihol sa a neveriacky si všetko prezeral, od jemnej páperovej periny až po vyrezávaný strop. Niektorým rezbám sa aj zasmial, ako sa mu páčili.
Vodník ho pozoroval: nechal Franceho vykuknúť sa do sýtosti a potom sa opýtal:
„Tak kde je to lepšie, tu alebo doma?“
France sa zľakol, keď vodníka uvidel, a neodpovedal. Až po chvíli sa osmelil spýtať:
„Kde som? A kto si Ty? Ako som sa sem dostal?“
„Som vodník,“ zaznelo mu v odpovedi. „Som pán tejto rieky a vladár tohto zámku, v ktorom teraz si. Neutopil som Ťa, pretože sa mi páčiš a chcel by som si Ťa nechať u seba. Plašil by si moju samotu a za to by si sa mal ako na kráľovskom dvore. Nič by si nerobil a žil by si ako princ. Tak odpovedz, kde je to lepšie, tu alebo u Vás doma?“
„Doma,“ povedal so strachom potichu France.
„Však Ty si zvykneš,“ vyhlásil prekvapený zámocký pán, „len počkaj, až tu všetko spoznáš.“
Pozval potom Franceho na jedlo. Hostina to bola naozaj kráľovská a chlapec mohol nechať oči hlavne na podivných rybách, ktoré ich pri tabuli obsluhovali, najviac sa mu páčil starý rak, ktorý na všetkých sluhov dozeral. Keď sa mu niečo nezdalo, strihal hneď veľkým klepetom, kým sa to nenapravilo. Tiež sa mu zapáčili zvláštne drevené príbory a riad. Po jedle sa France chvíľu mohol pohrať s drevenými hračkami a potom musel zase ísť spať. Jednak si musel odpočinúť, jednak a to hlavne, dúfal vodník, že si to chlapec do nasledujúceho dňa rozmyslí. Kdovie čo mu sen ukáže, dieťa si ľahko zvyká na zmenu.
France zaspal skoro, šumenie vody bolo ako zvláštna hudba, ktorá ho uspávala a sľubovala mu aj sladký sen. Vodník hneď spiaceho chlapca vzal a preniesol ho do druhej komnaty. Bola to izba úplne iná ako tá prvá. To bude zase divenia!
A bolo. Chlapček len otvoril oči a už sa nestačil čudovať. Vidí izbu celú zo striebra: spí na striebornej posteli, pri posteli je strieborný stolík so striebornými hračkami pre hosťa, na strieborných doskách podlahy čakajú strieborné papučky, pri striebornom stole pozývajú na posedenie strieborné stoličky a na to všetko zhliadajú zo strieborných stien strieborné leštené zrkadlá v ťažkých rámoch.
„Dobré ráno Ti prajem,“ usmieva sa vodník. „Máš hlad?“
„Nie, nemám,“ bráni sa France, „veď som nedávno jedol.“
„Ako chceš,“ hovorí vodník, „môžeš sa zatiaľ aj hrať. Všetko je tu pre Teba. Len nesmieš nosiť nič von, tu všetko patrí len do striebornej komnaty.“
A odišiel.
France sa chvíľu obzeral. Potom si vzal niekoľko hračiek do postele. Chcel sa pohrať. Byť však pri hre sám, to dlho nebaví. Odložil teda strieborných spoločníkov, smutne si ľahol a zavrel oči.
„Čo je? Prečo sa nehráš? Na čo myslíš?“ vyzvedal prekvapený zámocký pán. „Či tu nie je lepšie ako doma?“
France si opäť sadol, mal však sklonenú hlavu a mlčal. Až po dlhom čase odpovedal:
„Hrať sa sám, to nebaví. Keby som tak bol so svojimi bratmi a sestrami, to by bolo iné.“
Vodník sa zasmušil. Čudoval sa, že aj striebro je malému hosťovi máločo. Zamyslel sa na chvíľu a potom hovorí:
„Uvidíme ešte v tretej komnate. Zatiaľ ležaj a na nič nemysli. Zajtra sa Ti u mňa určite už zapáči. Zlato si vždy svojho zlatníka nájde.“
A odišiel.
France ležal a ležal, tej reči o zlate veľmi nerozumel. Nakoniec opäť zaspal. Uspala ho lahodná vodná hudba pripomínajúca zlaté rolničky. Na to vodník čakal. Vzal spáča a preniesol ho do tretej komnaty. Bola to zlatá izba so zlatou posteľou, všade zlatý nábytok i všetko ostatné zariadenie. Všetko v komnate sa lesklo, až oči prechádzali. Všade boli po strope i na stenách obrazy skladané z perál a drahých kameňov a nad posteľou viseli na zlatých niťach a trepotali sa hviezdičky z ryzieho zlata a za nimi sa matne leskol zlatý mesiačik. Jedna stena bola priehľadná, za ňou sa pnuli rozmanité vodné rastliny, preháňali sa ryby, po stene sa plazila všelijaká vodná háveď a nakúkala do zámockej zlatej komnaty. Vodník vedel, že zlato síce nehovorí, zato však vie veľa zapôsobiť. Veď čo je na svete nad zlato? Až France otvorí oči, musí sa mu predsa v zámku zapáčiť, a on potom povolí vo svojej tvrdohlavosti.
Každý deň, a tiež každý spánok, nech je dobrý alebo horší, raz skončí. France sa prebudil. Otvoril oči a užasnuto pozerá. Počíta hviezdičky, pozoruje mesiac, hlas zlatých rolničiek mu jemne vplýva do uší. Keď však uvidel zlatý stôl a ostatný nábytok, uvedomil si, kde je, a opäť si ľahol a zavrel oči.
Zámocký pán zostal ako stuhnutý. Ani zlato nič neplatí? Zamračil sa a hovorí:
„Teraz uvidíme! To by bolo, aby si nepovolil!“
Mávol rukou a pronesol niekoľko čarodejných slov. Chvíľu mlčal a čakal. Keď sa ozvala búrlivá, temná a hrozivá hudba, zavolal mrazivým hlasom:
„Volám ryby zo všetkých vôd:
bleskurýchlo, bez škôd,
hneď, ako rozkaz začujete,
horu z perál nanesiete!“
Hrozivá hudba prestala hrať a v tú chvíľu začul France v polospánku zvláštne špliechanie a cinkanie. Otvoril oči a s údivom sa pozeral k priehľadnej stene. Hemžili sa tam nekonečné húfy drobných i obrovských rýb, každá z nich sa len mihla pred stenou, aby ich pán videl, a vypustila z huby menšiu či väčšiu perlu, potom sa otočila a robila miesto iným. Tak padala jedna perla na druhú a vŕšili sa popri čiernej skale na veľkú kopu. Keď už nebolo steny ani vidieť pre samé perly, mávol pán opäť rukou, a ryby drobné i veľké boli v malej chviličke preč. Vodník sa obrátil k udivenému chlapcovi a hovorí vážne:
„Vidíš tú perlovú horu? Tá a všetko zlato naokolo Ti budú patriť, ak zostaneš tu so mnou. Rozmysli si to dobre, aby si raz neľutoval! Pozri sa okolo seba, obzri sa po tom množstve pokladov. Sú Ti naozaj drahší tí úbožiaci u Vás doma?“
Niekedy sa človek bojí tak, že má hrdlo stiahnuté a nemôže vydať ani hlások. France sa chvíľu pozeral na zámockého pána a potom len prikývol hlavou, že áno, že sú. Nech sa stane, čo sa stať má.
Vodník sa nenahneval, len zosmutnel. Podal chlapcovi malú fľaštičku a hovorí unaveným hlasom:
„Z tej fľaštičky sa napi, ničoho sa neboj. Nič sa Ti nestane.“
France prehltol niekoľko dúškov a okamžite zaspal. Spal tak tvrdo, že ani nevnímal, čo sa s ním stalo. Vodník sa naňho ešte dlho zadíval a povzdychol si:
„Aké zvláštne je to ľudské plemeno!“
Po týchto slovách vyniesol chlapca na breh rieky a položil ho do trávy oproti chalúpke. Potom sa ešte niekoľkokrát ponoril do vody a zakaždým priniesol niečo zo svojich pokladov: zlato, perly, striebro, drahé kamene i vzácne hračky a položil všetko vedľa malého spáča.
„To je Tvoja posledná skúška,“ zahučal, „keby si len siahol po niečom z pokladu, až sa zobudíš, budeš stratený, budeš môj! A tomu neodoláš!“
Možno ho slnko zašteklilo, možno ho vietor pohladil, možno sa mu tráva o tvár obtrela, France sa po chvíli zobudil. Prekvapene sa posadil. Okolo neho kvitli a voňali kvety a šuchotala tráva vo vetre, nad ním šumel les a svietilo slniečko, tu predsa musí byť naša chalúpka! Áno! Tamto je!
A France sa ani nepozrel na poklady pri svojich nohách a bežal domov, akoby mu hlava horela. Doma sa až zľakli, keď ho videli. Už ho oplakali, že azda je niekde na dne rieky rybám za potravu. Veď ho nikde nemohli nájsť!
To bolo objímanie a vypytovanie a rozprávanie! Nikto mu nechcel uveriť ani slovo. Až keď všetkých zobral na breh rieky, kde sa zobudil, začudovali sa ešte viac a uverili. Vodník prehral. Poznal, že predsa len niečo na svete je, čo je nad jeho perly, drahé kamene a zlato. Nechal poklad na mieste a zmizol späť do vodných hlbín pod čiernou skalou.
Ak tam ešte žije, asi mu nijako veselo nie je. France už nikdy potom vodníka nevidel. Vyrástol, našiel si nevestu, mal sám svoje deti, i vnúčat sa dožil a rozprával im o vodnom zámku i o príhode s vodníkom. To už dávno bývali vo veľkom pevnom dome, ktorý si rodina postavila z vodníkovho pokladu.
A keď vnúčatá nechceli dedkovi Francemu uveriť, vzal ich na prechádzku k čiernej skale a počúvali spolu rieku. Plynula ticho, temne a nevesele.