Biela rozprávka

Kedysi dávno-predávno bola doba, keď nebola žiadna zima. Slniečko hrialo celý rok rovnako a Záhrada stále rovnako voňala. Slniečko hrialo poctivo a rado. Denne plávalo nebom a zdalo sa mu, že to robí dobre. Až raz z tmy noci priletela hviezdna blúdnica. „Som kométa alebo vlasatica alebo blúdna hviezda!“ jačala a bláznivo sa smiala. Vyzerala ako letiaci požiar a za ňou horel veľký rudý chvost. „A teraz si na vás pekne posvietim!“ „Počkať!“ povedalo mierne Slniečko. „Sem sa necpi! Tomuto svetu predsa svietim ja!“ „O čo že nie!“ mrskla kométa chvostom. „Ja som totiž lepšia! Naschvál, naschvál: že to nevieš?“ Vtom z nej vyletel roj iskier. Slniečko od závisti trochu zbledlo. Začala ho jemne svrbieť ješitnosť.

„Takto prskať vie každý!“ oháňalo sa, hoci to nebola pravda. „Ty zasa nevieš hriať, prskavka!“ Nadýchlo sa a zohrialo nebo. Ale prskavka len lietala okolo a pomätene sa chichotala: „Kyš kyš! Kyš kyš!“ vysmievala sa. A zrazu urobila premet, až celé nebo zablyslo. To si už Slniečko nemohlo nechať páčiť! Nadýchlo sa znova a začalo žeravieť ako pekáč. Ale vlasatica švihla nebo chvostom a zasršala ako raketa. „Zhasni sa! Nech sa ti nezavarí pupok!“ pochichtávala sa. A to sa Slniečko vážne nahnevalo. „Ty vrtichvost!“ skríklo nahnevane. „Pozor, drž si chvost! Ja ti ukážem!“ A nadýchlo sa po tretí raz. Nebo sa dobiela rozžeravilo. Zem zasyčala. Skaly prasli od žiaru. Rybník vo chvíli vyschol. Blúdnica len vyvalila oči, potom pískla od hrôzy a hnala sa späť do tmy. Slniečko žiarilo ešte chvíľu, ale potom sa vysililo. Vyžiarilo teplo, ktoré malo vydržať na pol roka, a hrozne ho to zmohlo. Vychladlo a zvädlo, lúče mu ochabli a padla naň veľká únava.

„Úúú, to je zima!“ šeplo, vliezlo do hustého mraku a hneď zaspalo. A tak sa začali tuhé mrazy. Slniečko spalo a svet chladol. Záhrada zamrzla na kosť a potom z ľadového neba začal padať sneh. Svišťala metelica, záveje rástli ako hora a zimný vietor kvílil ako vlk. Konečne sa Slniečko zobudilo od zimy. Obzrelo sa okolo a strašne sa ľaklo. Po Záhrade nikde ani stopy! Dole boli iba biele pláne. Všetko zmizlo.

„No to sa mi to pekne podarilo!“ zhrozilo sa Slniečko. „To som zasa raz niečo pokazilo!“ Rýchlo dýchlo na sneh. Lenže bolo také vysilené a skrehnuté, že neroztopilo ani vločku, len sa mu zatočila hlava a chvíľu sa točila ako kolotoč. „No to sa mi to pekne podarilo!“ povedalo znova. „To je teda malér. Na toto som slabé. A čo teraz?“

Dýchlo ešte raz, ale márne. Pred očami mu vyskočili mžitky, ale sneh stále ostával a biela pláň sa ani nehla. Teraz sa už Slniečko zhrozilo naozaj. Dobre vedelo, že Záhrada mrzne. A ak naozaj zamrzne, už nikdy nevypučí tráva, nerozkvitnú kvety ani stromy a Záhrada tu jednoducho vôbec nebude. A zrazu Slniečko prišlo na to, ako veľmi ju má rado. Bez Záhrady by ho vôbec netešilo svietiť. A tak ju nikdy nesmie nechať zamrznúť, ani keby … keby čo? Keby neviemčo!

„Slniečko!“ povedalo prísne samo sebe. Nikto tu nebol a muselo si zasa dohovárať samo. „Nebuď bábovka! Si Slniečko a nie vyhorená zápalka! Tak sa podľa toho aj správaj! Nehanbíš sa nechať všetkých mrznúť? Hanbíš! No tak vidíš! Fuj!“ A keď to dopovedalo, dýchlo na svet znova. Hneď sa s ním zatočilo nebo. Od samej námahy mu zahučalo v ušiach, mžitky lietali ako divé, ibaže Slniečko nepovolilo. Dýchalo, až už nemohlo, a predsa ešte mohlo. A zrazu sa závej ľahko zachvela. V snehu sa otvorila štrbinka. Z nej čosi vystrčilo bielu hlavu a hľa! Bola to prvá snežienka!

„Hurá!“ zrevalo Slniečko ako tiger. „Hurá! Podarilo sa to!“ Od samej radosti sa rozžiarilo. A ako začalo žiariť, hora snehu rýchlo tala a spod snehu sa objavovala celá Záhrada. „Ahoj!“ povedalo Slniečko rozpačito, pretože nevedelo, ako veľmi sa kto hnevá. Ale svet sa usmial a všetci povedali: „Ahoj!“, akoby práve tri mesiace nesnežilo.

A tak vznikla zima. A tak vznikla láska (a tá je veľmi dôležitá!). A Slniečko celé šťastné hrialo, Záhrada sa zelenala a posledný cencúľ cinkol o zem ako zvonček.