Hlúpy Juro

Pred dávnymi a dávnymi časmi žil kdesi sedliak, ktorý mal pekný majetok, dobrú ženu a troch synov. Z dvoch starších chlapcov mal radosť, ale najmladšieho, Jura, prehliadal. Kdekto hovoril, že tento chlapec je hlupák, a otec tým rečiam veril. Nebolo divu. Juro mu nikdy neukázal, že by bol rovnako chytrý a rozumný ako jeho bratia.
Stalo sa, že v tej krajine ochorel kráľ. Rýchlo zvolali najslávnejších lekárov a učených ľudí a zháňali pomoc aj vo veľkých mestách cudzích. Radili sa lekári a mudrci, až sa uzniesli, že kráľovi nie je pomoci, že ho nechajú zomrieť. Správa sa rozniesla celou krajinou a nastal veľký smútok. Ľud toho kráľa miloval ako otca, pretože vždy šťastne vyhnal Čierneho kniežaťa, ktorý občas prichádzal do kráľovstva loviť ľudí, ktorými sa živil.
Jedného dňa sa na zámku ohlásila vetchá babička.
„Som slabá,“ povedala kráľovnej, „sama nepomôžem, ale som stará a veľa som poznala, azda dobre poradím.“
Pretože bola kráľovná veľmi nešťastná, pustila aj tú babičku do zámku a hneď ju priviedla ku kráľovej posteli. Starenka sa posadila, odpočinula si, potom kráľa prezrela a povedala:
„Ďaleko odtiaľto, za horami, až pri mori je Šťastné Mesto. Tam nie sú chorí a nikto tam neumiera, kým sa mu nechce, pretože okolo kráľovského zámku je prekrásna záhrada s čarovným ovocím. Kto chce, ten si tam zájde a zje granátové jablko, ktoré zaháňa každú chorobu a vracia slabému silu a chorému zdravie. Jediné jablko zachráni aj Teba, kráľu.“
„Ale ako ho dostanem?“ pýtal sa chorý.
„Je u nás toľko dobrých chlapcov,“ povedala babička, „a Ty máš krásnu dcéru. Daj vyhlásiť, že ju vydáš za toho, kto Ti jablká prinesie, aj keby to bol chlapec z pastierskej chalupy. Ešte rok života Ti zostáva. Ak dovolíš, budem Ťa ošetrovať, kým tá pomoc neprijde.“
Bol kráľ veľmi rád a poslúchol dobrú radu. Hneď sa rozbehli poslovia do všetkých kútov kráľovstva a všade vyhlasovali, že aj pastier môže dostať kráľovskú dcéru za ženu, len keď prinesie jablká zo Šťastného Mesta. Zároveň však upozorňovali každého, kto sa o to pokúsi, aby sa nikde nezastavoval a nepil ani nehral v karty, inak že by sa iste nevrátil – starenka im to uložila.
Počuli o tom aj u sedliaka. Dvaja starší synovia sa hneď rozhodli, že sa vydajú po tie čarovné jablká. Každý z nich si vzal jedného otcovho koňa a rozdelili sa o všetky peniaze, ktoré sedliak mal. Jedného dňa vyrazili. Otec s matkou im pripomínali, aby sa nikde nezastavovali, Juro im prial šťastnú cestu a kýval za nimi, kým mu nezmizli.
Mnoho mladých chlapcov urodzených i prostých sa tak vydalo na cestu, ale uplynul pol rok a ešte sa nikto z nich nevracal.
„To Šťastné Mesto je tak ďaleko?“ pýtala sa kráľovná babičky.
Ona odpovedala:
„Je poriadne ďaleko, ale nikto tam doteraz nedošiel. Všetci si vzali na cestu veľa peňazí, koní a sluhov. Uviazli v prvom hostinci a tam všetko prehrali. Teraz nemôžu ďalej.“
„Čo si počneme?“ narekovala kráľovná. „Keď nikto neprinesie čarovné jablká, kráľ o pol roka zomrie.“
Poradila starenka, aby sa poslovia rozbehli po kráľovstve ešte raz a znova vyzvali schopných chlapcov. Hneď sa to stalo a v celej krajine sa opäť vydávalo mnoho mladých chlapcov po jablká, ktoré vracajú zdravie. Počul o tom aj Juro a veľmi mu to vŕtalo hlavou.
Znenazdajky predstúpil pred otca a povedal:
„Keď sa nikto nevracia, vydám sa teraz ja. Iste nájdem a privediem aj svojich nešťastných bratov.“
„Veď vidíš, že už nemám koňa,“ namietal otec.
„Nevadí, pôjdem pešo,“ odpovedal Juro.
„Ani peňazí už nemám, všetko odniesli Tvoji bratia,“ namietal sedliak ďalej.
„Neviem míňať,“ povedal hlupák, „tak žiadne nepotrebujem.“
„Ale Šťastné Mesto je ďaleko v cudzej krajine, nemôžem Ti opísať cestu,“ naposledy namietal otec a bol presvedčený, že teraz Jura iste odradí.
„Ani to mi nevadí,“ odpovedal Juro, „aspoň z nej nezídem.“ A vzal si pevné šaty a lúčil sa s rodičmi.
Vtedy sa matka zľutovala a dala mu uzol vyschnutých buchiet. Mali tú výhodu, že neplesnivejú, dali sa držať aj rok. Juro ich vzal, poďakoval za ne a išiel.
Išiel a išiel, až prišiel k hostincu, kde sa veselo pilo a hralo v karty. Vybehli mu v ústrety dvaja statní chlapi. Len čo však uzreli, že prišiel pešo, že nesie uzol suchých buchiet a prosí o nejaké chlebové kôrky, poslali ho k hostinskej a viac sa oňho nestarali. A Juro si vyprosil trochu polievky a nejaké suché kôrky, poďakoval a išiel ďalej.
A išiel a išiel a živil sa žobraním a v neobývanej krajine suchými buchtami a chlebovými kôrkami, až prišiel do krajiny, kde bolo teplo a denne čistá modrá obloha. Tak došiel k moru a popri mori sa dostal až do Šťastného Mesta.
Div sa mu hlava nezatočila, ako tam bolo krásne a veselo. Ľudia na uliciach spievali a boli pekne ružoví, ako by ich niekto namaľoval. Jura si prezerali s takou zvedavosťou, že sa až hanbil. Oni nechápali, ako môže byť na svete človek taký zúbožený.
Veľmi sa hlupákovi páčilo v Šťastnom Meste, ale uzol s tvrdými kôrkami tlačil, a tak Juro nezabúdal, prečo prišiel. Vyhľadal zázračnú jabloň, jedno jablko zjedol, aby tiež ochutnal, a tri dal do vrecka, že ich donesie kráľovi. Ani si neodpočinul a už sa vydal na spiatočnú cestu.
Išlo sa mu oveľa lepšie, lebo poznal cestu a cítil sa veľmi sviežo. Nikomu sa nepochvaľoval a opäť žobral a opäť zbieral suché kôrky, takže ho každý pokladal za úbožiaka.
Keď prišiel opäť k hostincu, kde sa veselo pilo a hralo v karty, uzrel tam na dvore svojich dvoch bratov, ako napájajú dobytok. Pristúpil k plotu a zavolal na nich a vypytoval sa ich, čo sa im to prihodilo. Vtedy obaja starší s plačom vyznali, že prepili a prehrali viac peňazí, než mali, aj kone že prehrali, a teraz musia otročiť, aby si dlh odslúžili.
Videl Juro, že z okna hostinca vyzerá hostinského dcéra. Šiel k nej a prosil ju, aby prepustila jeho bratov.
„Prečo nie?“ odpovedala. „Koľko mi zaplatíš?“
Juro zosmutnel. „Nemám peňazí, vláčim sa svetom s uzlom suchých kôrok. Len jabĺčko by som Ti za ne mohol dať.“
„Jabĺčko? Pah!“ ušklabila sa dievka. „Nestojím oň. Iste je scvrknuté.“
Juro vybral jedno jablko a ukázal jej ho. Len čo ho uzrela, dostala takú chuť, že hneď bežala po otca, nech jej ho kúpi alebo vymení za tých dvoch dlžných hráčov.
„Radšej vymením,“ povedal hostinský, „veď sa Ti leniví aj tak nevyplácajú.“
A dal Juro dievke jablko a dostal svojich bratov a veselo vykročil na cestu domov. Hneď sa im tiež zveril, ako dobre pochodil, a čakal, že sa s ním budú radovať z jeho šťastia. Ale oni sa radovali len z toho, že boli slobodní, a závideli Jurovi. V noci sa dohodli, že ho o jablká oberú a nejako sa ho zbavia.
Bola poblíž vyschnutá studňa. Tak ukradli jablká a spiaceho Jura hodili do tej studne. A aby po ňom nezostala ani stopa, hodili za ním aj jeho uzol so suchými kôrkami. Sami potom pospiechali ku kráľovi a každý mu priniesol jedno čarovné jablko.
Okúsil kráľ jablko a vmig sa uzdravil, hoci mu kráľovná už šila rubáš. Hneď povedal bratom, že jednému dá princeznú a druhému pol kráľovstva. Počula to aj múdra starenka, ktorá sa práve chystala domov, a nesúhlasila s tým.
„Potrestať by si ich mal,“ povedala kráľovi, „nie odmeňovať. Oni nevideli Šťastné Mesto, ale ich brat. Títo sú zlí. Okradli najmladšieho, ktorý ich zachránil, a hodili ho do vyschnutej studne.“
Kráľ sa zľakol. „Zabili ho?“
„Nie, nezabil sa,“ pokojne vravela starenka. „Do tej studne spadol predtým lev, chlapec skĺzol ako do periny. Je tam doteraz a živí suchými kôrkami seba i leva.“
Udrel kráľ na oboch bratov, ako je to s tými jablkami a s Jurom, a oni sa po dlhom zapieraní priznali. Vraj nemohli dopustiť, aby ich zahanbil hlupák, a tiež sa báli toho, aby hlúpy Juro nedostal za ženu kráľovskú dcéru a nakoniec sa ešte nestal kráľom.
Že sa priznali, dostali milosť, ale bez princeznej a bez pol kráľovstva. Museli však ukázať, kde je tá studňa.
Hodili potom kráľovi ľudia do vyschnutej studne obrovskú sieť a vytiahli hlupáka i leva. Oboch priviedli ku kráľovi. Ten si dal všetko vyložiť, ale keď sa dozvedel, ako ľahko a bez hrdinstva získal Juro čarovné jablká, povedal:
„Vidím, že hlúpemu praje šťastie viac než chytrákom. Nezaslúžiš si princeznú.“
„Len si ju nechajte,“ mávol Juro rukou, „som rád, že ste sa uzdravili a že mám doma bratov. Ale leva mi dajte. Spriatelil som sa s ním, vezmem ho k nám na chalupu.“
„Nie, nedostaneš ho,“ rozhodol kráľ. „Azda že by si mi priviedol báječného koňa Čierneho kniežaťa, na ktorom on prichádza lúpiť do našej krajiny.“
Kráľovná sa desila a nariekala, že je to nespravodlivé, že boh kráľa potrestá, pretože nesplnil sľub, a ešte Jura zbavil leva, ktorý mu predsa patrí, lebo k nemu priľnul a od neho sa nepohne.
„Nech rozhodne naša múdra babička,“ povedal kráľ a kázal, aby mu ju priviedli. Hľadali ju a hľadali, ale nenašli. Keď sa vydala na cestu, odišla, ani na poďakovanie nečakala.
„Vidíš,“ chválil ju panovník, „tak sa slúži kráľovi, bez vďaky a bez odmeny. Povedal som. Leva Ti vydám, až mi privedieš báječného koňa, ktorý preletí v jedinom okamihu.“
Chcel Juro domov aj bez leva, ale to zviera naňho hľadelo tak žalostne, že sa neodvážil nechať ho natrvalo na zámku. Tak sa s ním rozlúčil a išiel hľadať Čierneho kniežaťa a jeho báječného koňa.
Ľudia mu ukazovali, odkiaľ Čierny prichádza, a tak Juro išiel a stále išiel, až prišiel k chalupe na druhom konci sveta. Tam býval ten zlý knieža a jeho vlastná matka ho tam obsluhovala a obchádzala, ona jediná.
Juro si dom dlho neprezeral, hneď zaklopal na dvere. Vyšla matka Čierneho a pýtala sa, čo pútnik prináša.
„Nič,“ povedal Juro, „ale som unavený a nemôžem ďalej. Iste máte v chalupe dosť miesta a dáte mi nocľah.“
Vtedy sa matka chytila za hlavu, čo to vandrovníka napadlo, žiadať nocľah u Čierneho kniežaťa? „Koho môj syn nájde,“ vysvetľovala, „toho si vykŕmi, usmaží na oleji z olív a zje.“
„Veď ma nájsť nemusí,“ povedal Juro. „Ukryte ma a on sa o tom ani nedozvie.“
„A keby predsa?“ namietla čulá starena.
„Zase by sa nič nestalo,“ mávol rukou Juro. „Som hlupák a na hlupákoch predsa nezáleží, kde a ako umierajú.“
„Nemusím sa teda trápiť, keby sa stalo najhoršie…“
„Nemusíte,“ prisvedčil Juro.
„To by šlo,“ povedala matka, aby sa už prosebníka zbavila a mohla chystať synovi večeru. „Ale to Ti vravím, ničím sa neprezraď, nech sa deje čokoľvek!“
Ukryla matka Jura, a on čakal, až príde knieža. Nič zvláštne sa nedialo. Tak dával pozor, čo bude knieža robiť a kam dá kľúče od stajne so vzácnym koňom. Len čo sa Čierny najedol, odložil kľúče a ostatné veci a išiel spať do susednej izby. Hneď ako začal chrápať a aj jeho matka zaspala, zdvihol sa hlupák, vzal kľúče a odomkol stajňu. Hneď sadol na koňa a myslel si, aby bol pri svojom kráľovi. A naozaj. Ani nedomyslel a už bol, kde chcel.
Kráľ krútil hlavou, ale povedal, že dobre. Jenže to vraj nie je všetko. Čierny má ešte vtáka, ktorý hvízda lepšie ako celá kapela. Ten ho bude teraz utešovať, keď knieža bude chodiť pešo. Toho čarovného speváka musí hlupák priniesť, aby kráľ a celá krajina s ním mali istotu, že Čierny je načisto zdrvený a že sa teraz už ničoho neodváži.
Opäť sa hlupák potešil s levom a potom sa vydal na cestu. Nešiel rád, vôbec už nestál o princeznú, ale lev naňho opäť tak smutne hľadel, že sa Juro nemohol odhodlať k tomu, aby ho ponechal kráľovi.
Teraz mu cesta netrvala ani tak dlho ako prvýkrát. Keď prišiel k starene, prosil ju znova o nocľah.
„Ale nie,“ odmietla bez váhania, „už tu bol jeden, ktorého môj syn nezavraždil, pretože som ho ukryla, ten potom v noci ukradol najlepšieho koňa, aký sa kedy na svete vyskytol. Ak chceš, zostaň si tu, ale budeš usmažený, len čo sa syn vráti. On teraz už nikoho nepustí.“
Ale hlupák sa nedal odbiť, sadol si a čakal. Príde Čierny, začne kričať a hroziť usmažením na oleji z olív, ale Juro nič. Keď potom knieža na okamih ustal, chlapec prehovoril a knieža vmig zabudol na svoj hnev a načúval. Veľa hlúpostí povedal Juro od večere do polnoci, aj matka Čierneho sa pobavila. Keď tu bola polnoc, spriatelil sa knieža s hlupákom a išli spať.
Juro však nezaspal, ale dával dobrý pozor. Hneď ako Čierny začal chrápať a matka hlboko oddychovala, zdvihol sa hlupák a opatrne sa kradol po vtáka, ktorý bol zatvorený nad posteľou kniežaťa. Nikde sa nič nehýbalo, už, už sa Juro tešil, že aj tentoraz všetko dobre dopadlo, ale len čo pocítil vták cudziu ruku, začal tak prenikavo hvízdať, že vmig všetkých zobudil.
Nahneval sa Čierny a zavrel Jura do prázdnej stajne. Matke prikázal, aby ho dobre kŕmila, že si ho potom usmaží na čistej olive.
Za nejaký čas sa začal hlupák v maštali nafukovať a gúľať po zemi, ako by už ani chodiť nemohol, ako je vykŕmený, a podarilo sa mu starenu oklamať. Uverila, že tak pribral. Aj Čierny sa prišiel pozrieť a tiež sa dal oklamať. Prikázal matke, aby všetko pripravila, že si v noci Jura usmaží.
Starena zašla k hlupákovi a tam nariekala a vzdychala, že je stará, ale že musí nosiť drevo a olej z olív k nočnej hostine. Hlupák sa opäť gúľal a vzdychal ešte viac ako ona, vraj by rád pomohol, jenže by sa sotva udržal na nohách.
Vtedy sa naňho starena zle rozkričala:
„Lenivec! Tak starostlivo Ťa kŕmim, a Ty ešte nemáš ani štipku uznania? Hybaj, nanos mi drevo a priprav olej!“ A vykopala Jura z dverí von.
Keď hlupák videl, aká zlá je matka Čierneho, vyskočil, omráčil ju a omráčenú uložil do postele v izbe, kde spávala. Prikryl ju a ona prešla z mdlôb do spánku a spokojne oddychovala. Vtedy vzal hlupák klietku s vtákom a utekal domov.
Príde Čierny a myslí, že bude po ňom. Matka si pokojne spí, ale nič nie je pripravené. Dokonca vták aj Juro sú preč? A rozhneval sa a rozzúril zlý knieža a v tej čiernej zlosti vlastnú matku rozsekal, že zle strážila a dala sa oklamať.
Juro sa šťastne dostal ku kráľovi a tešil sa so svojím levom. Ale kráľ mu uložil ešte tretiu prácu, prácu najťažšiu.
„Teraz už nepochybujem, že si znamenitý chlapec,“ povedal mu, „a rád Ti dám svoju dcéru a s ňou celé kráľovstvo. Dobre zváž, čo Ti teraz poviem. Ak máš spokojne vládnuť, musíš sa zbaviť Čierneho kniežaťa. Je teraz oslabený, ale Ty si v plnej sile. Choď a priveď ho, my si tu s ním už poradíme. Neodmietaj moju prosbu, nech šťastný zavriem oči.“
Sklonil Juro hlavu a povedal si, že teraz už naozaj nepôjde. Ale prišla prekrásna princezná a prosila, lev netruchlil, ale veselo sa lásil. A rozlúčil sa Juro s princeznou, kráľom i levom a vydal sa po Čierneho kniežaťa.
Tentoraz márne hľadal chalupu, v ktorej Čierny predtým býval, nebolo jej, knieža ju zmietol. Na ďalekom kopci však stál zámok. Tam teraz Čierny býval a namiesto starej matky ho obsluhovalo množstvo služobníctva. Knieža však nebol spokojný, pretože ani sto sluhov mu nenahradilo starostlivú a skúsenú matku.
Keď Juro prichádzal k zámku, díval sa Čierny z okna. Hneď hlupáka spoznal a rozkázal, aby ho priviedli. Vypytoval sa ho, prečo zase prišiel.
„Odpusť, Milosť,“ kvílil hlupák, „ale v našej krajine zomrel kráľ, ktorý mal čudné želanie. Na smrteľnej posteli prosil, aby ho dali do vydlabaného stromu, ale aby tam nebolo ani dierky, ani suku, ktorý vysychá a ľahko vypadne. Pretože kráľ má byť do toho zatlčený a puštený po vode, takú chcel mať truhlu a taký pohreb. No a keď som tu bol, videl som, že vo Tvojej krajine rastú najväčšie stromy asi na celom svete. Prosím Ťa o jeden.“
„Čože?“ vykríkol Čierny knieža. „Kráľ je konečne mŕtvy? To je báječná novina!“ A tak sa rozradostil, že hneď Jurovi odpustil všetky previnenia, bežal s ním do lesa a tam mu pomohol strom vybrať, zoťať i vydlabávať. Tá práca bola ťažká a zdĺhavá, ale Juro sa činil a Čierny knieža ho ešte poháňal. Keď bol kmeň vydlabaný, pozval Čierny svojho najvernejšieho sluhu a prikázal mu, aby do dutiny vliezol a pozrel sa, či niekde nie je škára. Sluha hlásil, že nikde svetlo neprenikne.
„Odpusť, Milosť,“ ospravedlňoval sa Juro, „ale mal som nášho kráľa rád. Presvedčím sa sám. Nerád by som, aby jeho posledné želanie nebolo riadne splnené.“
A vliezol Juro do dutiny a začal tam nariekať a kričať, že vidí škárou do lesa. Čierny knieža sa rozzúril, zbil svojho sluhu a poslal ho na zámok, nech sa tam dá zavrieť do najtmavšieho väzenia. Potom povedal Jurovi, že sa sám pozrie, či sa škára nedá nejako zalepiť, alebo či tam nie je viac škár.
„Som zo všetkých najmúdrejší a mám najlepšie oči,“ povedal, kým vliezol do dutiny.
Len čo tam vtiahol aj nohy, upchal Juro otvor, vzal zo zámku voz a veselo išiel ku kráľovi.
Bolo slávnostné privítanie a potom veľké prípravy na svadbu, ale aj prísny súd nad Čiernym kniežaťom. Kráľ odsúdil toho ľudožrúta na rovnakú smrť, akú on pripravoval Jurovi, lebo Čierny knieža si to za všetky zlé činy zaslúžil vrchovatou mierou a bolo to podľa spravodlivosti.
Dostal potom hlupák svojho leva, kráľovu dcéru a celú krajinu a bez nepriateľov si spokojne vládol. Nič potom už ani prostých ľudí, ani kráľa netrápilo, a preto bolo všetkým dobre. A ak ti šťastní nepomreli, majú sa iste rovnako dobre až dodnes.