Legenda o Mariazelli

Neďaleko známeho pútnického miesta Mariazell stojí na vysoko týčiacej sa Sigmundovej skale malý kostolík, ktorému ľudovo hovoria jednoducho „Počiatok“. Už stáročia tamojší ľud verí, že milostivý Mariazell vďačí za svoj vznik práve tomuto skalnému kostolíku.

V roku 1157 sa opát kláštora Sv. Lambrechta rozhodol získať pomocou jedného z riadnych apoštolov kresťanskej viery severnú Štajerskú marku. Vyslal teda do tohto lesnatého pohraničného územia jedného zo svojich najodvážnejších mníchov, ktorý si okrem sluhu a koňa nevzal nič iné než drevenú vyrezávanú sošku Panny Márie, ktorá mu bola veľmi drahá. Magnus, ako sa onen rehoľník volal, poslušný opátovho nariadenia ťahal stále severným smerom priamo cez hornaté doliny a hlboké lesy, pretože ciest či chodníkov bolo vtedy na tomto území poskromne. Celé dni nestretli ani živú dušu a zbožný páter sa začal strachovať, lebo ich zásoby, ktoré si mladý sluha vzal so sebou, sa pomaly míňali.

Napokon uvidel mních jedného večera v diaľke svetlo a radostne ho ukázal svojmu sprievodcovi, ktorý viedol koňa. Strmým kamenistým chodníkom obaja po veľkej námahe dorazili k polozrúcanému hradu, v ktorom vtedy sídlil zbojnícky rytier. Dobrý mních vďačne odpovedal na priateľský pozdrav pána a konečne sa po dlhom čase cítil v pokoji a bezpečí. Ale napriek tomu nedovolil, aby soška Panny Márie, ktorú mal zabalenú pod plášťom, prišla hostiteľovi na oči, a rukou ju stále pridržiaval. To však zbojnícky rytier zbadal a pomyslel si, že v tej nepatrnej schránke musí byť ukrytý drahocenný poklad. Rozhodol sa teda, že tých dvoch cudzích pútnikov zabije. Šiel teda takto pevne rozhodnutý ku skrini, vytiahol odtiaľ ostro nabrúsenú dýku a prikázal mníchovi: „Daj mi bez vytáčok svoj poklad, inak si synom smrti!“

Vtedy Magnus pochopil, do čích rúk padol. Ale čoskoro sa spamätal, pozrel sa na toho zlotrilého rytiera bez strachu, rozovrel plášť a zdvihol sošku chamtivému lupičovi pred tvár. Rytier vykríkol zklamane a predsa s neskrývanou úctou: „Panna Mária!“ Potom na chvíľu v tej desivej hradnej komnate zavládlo ticho, napokon zbojnícky rytier povedal: „Vidím, kto si a čo tu u nás chceš. Si pod mojou ochranou a ja ti viac neublížim. Ale okamžite opusti hrad, aby ťa tu nenašli moji druhovia.“ Magnus a jeho sluha túto ponuku radi využili. Rýchlo zostúpili späť dolu, kde našli koňa, ktorého tam predtým priviazali k stromu. Tu sa tiež rozhodli prečkať noc. Uložili sa na mäkký mach a hneď blažene zaspali.

Okolo polnoci však mních začul ľúbezný ženský hlas, ktorý naňho naliehavo hovoril: „Magnuse! Magnuse! Vstávaj, vstávaj, ale rýchlo!“ Prebudil sa a otvoril oči, aby sa pozrel na volajúcu ženu. Pred ním sa však vznášala Panna Mária s dieťaťom v náručí, sedela na mesačnom kosáčiku a bola obklopená ľúbeznými anjelikmi. Madona bola taká prekrásna, že sa na ňu pozeral len chvíľu a už zabudol na celý svet. Mária však povedala dôrazne: „Rýchlo! Rýchlo! Vezmi moju sošku a choď!“ S týmito slovami Matka Božia nad vrcholcami stromov zmizla. Mních zobudil sluhu, to sa už pomaly rozodnievalo, keď náhlivo dorazili na úpätie tej hory s hradom.

Ale dolu mali rytierovi kumpáni jaskyňu, a keď jeden z lupičov zazrel dvoch pútnikov, zobudil ostatných a pustili sa za nimi. Mních so sluhom mali síce pekný náskok, ale vtom sa pred nimi zničoho nič zjavila majestátna skalná stena, cez ktorú nebolo možné nijako prejsť. Vtedy zúfalý Magnus pozdvihol sošku Matky Božej a prehovoril vrúcnu modlitbu. Ozval sa treskot a praskot a v kameni sa objavila trhlina taká široká, aby ňou pútnici mohli prejsť.

Dorazili do širokej doliny, chránenej horami s nepriechodnými lesmi, v ktorej čoskoro natrafili na drevorubačov. Medzi nimi sa Magnus čoskoro cítil ako doma, a tak sa rozhodol, že práve na tomto území zostane. Na jeho prosby obyvatelia doliny postavili jednoduchý prístrešok, v ktorom na drevenom stĺpiku spočinula zázrakmi naplnená soška Panny Márie.

A v ten deň sa začal beh života požehnaného Mariazellu.