Pilná priadka

Bola raz jedna vdova a tá vdova upiekla jedného dňa päť koláčikov. Keď ich vybrala z pece, hovorí dcére:
„Dievča, daj tie koláčiky v špajzi na policu a nechaj ich tam chvíľku, nech ešte dojdú.“
„Že dojdú?“ čudovala sa v duchu dcéra. „No, keď ešte nejaké dojdú, môžem tieto zjesť.“ A hneď za dverami všetkých päť koláčikov zjedla. Prázdny tanier postavila na policu.
Prišiel večer a matka hovorí:
„Dievča, skoč sa pozrieť, či už tie koláčiky došli.“ Dcéra bežala do špajze, ale tanier na polici bol prázdny. Vrátila sa k matke a hovorí:
„Nie, mamička, ešte nedošli.“
„Ani jeden?“ čudovala sa matka.
„Ani jeden!“ odpovedala dcéra.
„No tak nech došli alebo nie, choď a prines mi ten najlepší, už som hladná.“
„Ale ako ti ho mám priniesť, keď tam žiadny nie je?“ hovorí dcéra.
„Žiadny? A kam si ich teda dala?“ hovorí matka.
„Zjedla som ich,“ hovorí dcéra. „Veď si sama povedala, že ešte dojdú.“
„Ach, mám ja to dcéru,“ povzdychla si matka a zostala o hlade.
Keď sa zmrákalo, sadla si na prah, vzala do ruky vreteno a začala priasť a pritom si spievať:

„Moja dcéra dnes päť koláčikov zjedla,
moja dcéra dnes päť koláčikov zjedla.“

Ako tak praduje a spieva, ide popri nej po chodníku sám mocný kráľ. Keď začul vdovu spievať, zastavil koňa a hovorí:
„Čo to spievaš za pesničku, dobrá starenka?“
Vdova sa zahanbila, že tak hovorila o svojej dcére pred samým kráľom, a zaspievala:

„Moja dcéra dnes päť vretien spriadla,
moja dcéra dnes päť vretien spriadla.“

„Čože, päť vretien za deň,“ čudoval sa kráľ. „O takej pilnej priadke som ešte nepočul. Dobre, starenka, daj mi ju za ženu. Bude sa mať so mnou dobre, veď som kráľ. Jedenásť mesiacov sa bude len strojiť, hodovať a tancovať, ale dvanásty bude pre mňa priasť, každý deň päť vretien. Keď ich spradie, budem ju mať rád, keď ich nespradie, dám jej zraziť hlavu.“
Čo mohla úbohá vdova robiť? Vydala dcéru za kráľa.
„Však ona si s tým priadením už nejako pomôže,“ utešovala sa.
Dcéra odišla s kráľom na kráľovský hrad. Mala sa tam dobre, ako u kráľa. Jedenásť mesiacov sa len strojila, hodovala a tancovala. Na priadzu zabudla ako na smrť. Ale kráľ na ňu nezabudol. Keď nastal dvanásty mesiac, zaviedol ženu do prázdnej komory, kde bol len kolovrat, stolička a stôl, a hovorí:
„Tu máš ľan a jedlo na celý deň, do večera mi spriadieš päť vretien. Keď ich spradieš, budem ťa mať rád, keď ich nespradieš, dám ti zraziť hlavu.“
A potom zamkol a odišiel. Mladá kráľovná sa zľakla. Ako by mohla sama a bez pomoci uspriasť päť vretien, keď doma nespriadla nikdy ani jedno? Sadla si na stoličku a dala sa do horkého plaču. Kto vie, ako dlho tak plakala. Znenazdajky ju z náriekania vytrhlo zaklopanie na okno. Kráľovná vstala, otvorila a do komory skočil malý čierny mužíček, škriatok s chvostom ako myš.
„Prečo plačeš, krásna kráľovná?“ hovorí mužíček.
„Ach, čo by som ti to hovorila, aj tak mi nepomôžeš,“ odpovedala kráľovná.
„To nevieš,“ hovorí mužíček.
„Tak počúvaj,“ povedala kráľovná a porozprávala mu, ako to bolo s tými piatimi koláčikmi a piatimi vretenami. „A keď ich teraz nespriadiem, dá mi kráľ zraziť hlavu,“ rozplakala sa nakoniec.
„Neplač,“ povedal škriatok. „Ja ti pomôžem. Prídem každé ráno oknom ako dnes, odnesiem si tvoj ľan a večer ti prinesiem päť spriadených vretien.“
„Ale čo ti za to dám?“
„Čo mi dáš? Každý večer budeš trikrát hádať moje meno, a keď ho do konca mesiaca neuhádneš, vezmem si ťa so sebou.“
„Dobre,“ povedala mladá kráľovná a v duchu si myslela:
„To by bolo, aby som za mesiac neuhádla jeho meno.“
Mužík schmatol ľan a zmizol. Len čo sa zmrákalo, ozvalo sa za oknom klopanie. Kráľovná otvorila a do komory skočil škriatok s piatimi vretenami spriadaného ľanu.
„Tu ho máš,“ hovorí. „A teraz háda, ako sa volám?“
„Voláš sa Peter?“ hovorí kráľovná.
„Nie,“ odpovedal mužík.
„Voláš sa Pavol?“ hovorí kráľovná.
„Nie, nie,“ odpovedal mužík.
„Voláš sa Ján?“ hovorí kráľovná.
„Kdeže!“ zasmial sa mužík a zmizol.
Chvíľu nato prišiel za kráľovnou kráľ.
„Vidím, že si bola pilná,“ pochválil ju. „Tu máš ľan a jedlo na zajtra.“
Tak to išlo deň čo deň. Mužíček si chodil každé ráno po ľan a každý večer ho nosil späť krásne spriadený. Kráľ bol čoraz spokojnejší, no kráľovná bola zo dňa na deň nešťastnejšia. Ani za svet neuhádla škriatkovo meno! Prišiel predposledný deň mesiaca. Mužíček priniesol večer päť vretien spriadaného ľanu a hovorí:
„Tak už vieš, ako sa volám?“
„Voláš sa Nikodém?“ spýtala sa s úzkosťou kráľovná.
„Nie,“ odpovedal mužík.
„Voláš sa Samuel?“ spýtala sa druhýkrát kráľovná.
„Nie, nie,“ odpovedal mužíček.
„Voláš sa Metuzalem?“ spýtala sa tretíkrát kráľovná.
„Ale kdeže!“ odpovedal mužíček a oči mu zasvietili ako uhlíky.
„Zajtra sa ťa spýtam naposledy, a ak neuhádneš, budeš moja!“ zasmial sa mužík a so smiechom zmizol.
Na kráľovničku padla hrôza. Dobre vedela, že si už na žiadne nové meno do zajtra nespomenie. V tom však vošiel do komory kráľ.
„Vidím, že si bola pilná celý mesiac,“ hovorí. „Ešte jeden deň a tvoja skúška bude u konca. Musíme to osláviť. Povečeriame dnes večer spolu.“ Len čo však zasadli k bohatému stolu, kráľ si na niečo spomenul a dal sa do smiechu.
„Čo sa to tak smeješ,“ hovorí kráľovná, ktorej práve do smiechu nebolo.
„Prečo sa smejem?“ hovorí kráľ. „Ale dnes som bol na love, a keď som išiel okolo lomu, začul som z neho čudné mrmlanie. Zoskočím z koňa, idem bližšie a čo nevidím? V lome driemal akýsi čierny mužíček s chvostom ako myš a priadol, len mu prsty lietali. A pri tom priadení si spieval:

„Ja som malý Tim Tit Tot,
neuhádne nik, kto som – hot!“

Keď to mladá kráľovná počula, dala sa do smiechu, div sa od samej radosti nerozotancovala.
Nasledujúceho dňa priniesol mužíček k večeru posledných päť vretien a hneď v okne sa zlomyseľne smial od ucha k uchu.
„Tak už vieš, ako sa volám?“ hovorí mladej kráľovnej.
„Voláš sa Šalamún?“ spýtala sa kráľovná.
„Nie,“ povedal mužíček.
„Voláš sa Jeremiáš?“ spýtala sa kráľovná druhýkrát.
„Nie, nie,“ odpovedal mužíček.
„Tak sa teda voláš Tim Tit Tot!“ povedala mladá kráľovná. Len čo to mužík začul, zavrieskal, stiahol chvost medzi nohy a zmizol. Viackrát ho mladá kráľovná nevidela.
Kráľ svoj sľub splnil. Mal svoju ženu rád ..... a už ju nikdy nenechával priasť.