VTÁK OHNIVÁK A LIŠKA RYŠKA

VTÁK OHNIVÁK A LIŠKA RYŠKA
Jeden kráľ mal veľkú krásnu záhradu. Bolo v nej veľa vzácnych stromov, ale najvzácnejšia bola jedna jabloň, čo stála uprostred záhrady. Mala každý deň jedno jablko, a to bolo zlaté: ráno odkvitlo, cez deň vyrástlo a do noci dozrelo, a na druhé ráno kvitlo zasa iné. Ale žiadne to zrelé jablko sa nedočkalo druhého rána, zakaždým sa v noci zo stromu stratilo a nikto nevedel kam a ako? Kráľ sa preto veľmi trápil. Raz si zavolal svojho najstaršieho syna a vraví: „Pôjdeš, synu, dnes v noci strážiť; ak vypátraš, kto mi tie jablká odnáša, nebudem šetriť svojho pokladu, aby som sa ti odmenil; a ak sa ti podarí toho zlodeja chytiť, polovicu kráľovstva ti za to dám.“
Kráľovič si prepásal k boku meč, vzal na plece samostrel, zastrčil si za opasok niekoľko kalených šípov a šiel podvečer do záhrady strážiť. Tam si sadol pod jabloň a čakal. Nesedel dlho, prišla naňho driemota, nijako sa
jej nemohol ubrániť; ruky mu klesly do trávy, oči sa zatvorili, a kráľovič, akoby ho do vody hodil, spal až do bieleho dňa. Ráno, keď sa zobudil, bolo jablko zasa tam. – „Čo,“ pýtal sa ho kráľ, „videl si zlodeja?“ – „Neprišiel žiadny,“ odpovedal kráľovič, „samo sa jablko stratilo.“ – Kráľ pokrútil hlavou, nechcel tomu veriť. „Choď dnes strážiť ty, synu môj!“ vraví mladšiemu, „a ak zlodeja vypátraš, štedro sa ti odmením.“
Druhý kráľovič sa vyzbrojil zasa tak ako prvý a šiel strážiť. Ale za nejaký čas aj on pod jabloňou zaspal ako starší brat, a keď sa zobudil, bolo zasa jablko preč. Keď sa ho potom otec ráno pýtal, kto jablko vzal, odpovedal: „Nikto; samo sa stratilo.“ – Vtedy ten najmladší kráľovič vraví: „Otče, dnes pôjdem strážiť ja, aby som vedel, či sa aj mne stratí to zlaté jablko.“ – „Milé dieťa,“ povedal mu kráľ, „ty, myslím, veľa nezmôžeš; si ešte príliš mladý a nerozumný. A keď sa starším nepodarilo zlaté jablko ustrážiť, o to menej tebe. Ale ak chceš, choď.“
Večer, keď sa už zmrákalo, šiel najmladší do záhrady strážiť. Vzal so sebou tiež meč, samostrel a niekoľko šípov, ale okrem toho aj ježiu kožu. V záhrade sa posadil pod jabloň a prestrel si tú ježiu kožu na lono, aby ho tá koža prebudila, keby naňho prichádzala driemota a ruky mu klesly. O polnoci priletel zlatý vták, sadol na strom a chcel to jablko ďobnúť. V tom okamihu cvakol kráľovičov samostrel a kalený šíp zasiahol vtáka do krídla. Vták uletel, ale jedno zlaté pero mu vypadlo z krídla na zem a jablko zostalo na strome.
„No, máš zlodeja?“ pýtal sa ho kráľ ráno.
„Nemám,“ odpovedal kráľovič, „ale čo nie je, môže ešte byť; zatiaľ mám kus jeho kabáta.“ Tu vybral zlaté pero a rozprával, čo sa mu prihodilo. Kráľ bol tomu peru veľmi rád; bolo také krásne a vydávalo od seba takú žiaru, že v noci v kráľovskej sieni nebolo treba ani svetla. Dvorania, čo tomu rozumeli, povedali, že to pero pochádza z vtáka Ohniváka, a že je drahšie než všetky kráľove poklady.
Od tých čias vták Ohnivák do záhrady už neprilietol a jablká sa nestrácali; ale kráľa už aj tak nič netešilo, myslel stále len na vtáka Ohniváka a veľmi sa trápil, že ho nemá, až mu z toho zármutku začalo srdce vädnúť. Jedného dňa si zavolal troch synov a vraví: „Milé deti, vidíte, že deň čo deň viac chradnem; ale viem iste, že keby som počul vtáka Ohniváka spievať, moje srdce by sa zotavilo. Kto mi z vás toho vtáka Ohniváka živého prinesie, aby spieval, tomu hneď postúpim polovicu kráľovstva a po mojej smrti bude mojím nástupcom.“
Synovia sa hneď vypravili na cestu, rozlúčili sa s otcom a išli toho vtáka Ohniváka hľadať. Nedlho išli, prišli do lesa a v lese na rázcestie. „Kadiaľ pôjdeme?“ pýta sa najstarší brat. – „Sme traja a tu pred nami tri cesty,“ odpovedal druhý, „dajme sa každý po jednej; keď sa rozídeme na tri strany, ľahšie sa na vtáka Ohniváka dopýtame.“ – „A kto ktorou stranou pôjde?“ – „Choďte si vy každý, ktorou cestou chcete,“ vraví najmladší, „ja pôjdem tou, čo mi zostane.“ – Bratia boli spokojní a každý si zvolil jednu cestu, kadiaľ pôjde. Potom vraví jeden: „Dajme si tu na tomto mieste nejaké znamenie, aby ten, kto sa skôr vráti, vedel, čo sa druhým podarilo. Zastrčme každý do zeme prútik: čí prútik porastie, bude znamenie, že vtáka Ohniváka šťastne dostal.“
Bratom sa tá rada páčila, každý si podľa svojej cesty zasadil do zeme prútik a potom sa rozišli.
Najstarší kráľovič išiel svojou cestou stále, až prišiel na akýsi vrch. Tu zoskočil z koňa, pustil ho, aby sa pásol, a sám si sadol do trávy; potom vybral, čo mal na jedenie, a začal obedovať. Vtom sa k nemu prikradla líška Ryška: „Prosím, prosím, pánko, som veľmi hladná, daj mi tiež niečo na zub.“ Ale kráľovič, hneď ako ju zbadal, vzal samostrel a poslal za ňou kalený šíp. Chybil, nechybil, líška sa mu stratila.
Druhému bratovi sa tiež tak viedlo. Keď sa na jednej širokej lúke rozložil v tráve a vybral jedlo, prišla k nemu tiež hladná líška Ryška, aby jej niečo dal; a hneď ako po nej strelil, stratila sa mu z očí.
Najmladší brat išiel stále, až prišiel k akémusi potoku. Bol unavený a hladný; i zoskočil z koňa a posadil sa na brehu do trávy, aby sa posilnil. Keď začal jesť, videl tiež líšku Ryšku; približovala sa stále bližšie a bližšie a potom neďaleko od neho zostala stáť: „Prosím, prosím, mladý pánko, som veľmi hladná, daj mi tiež do niečoho zahryznúť.“ – Kráľovič jej hodil kúsok údeniny a vraví: „Poď sem, nič sa ma neboj, líška Ryška! Vidím, že máš väčší hlad ako ja, a na dnešok budeme mať obaja dosť.“ Potom rozdelil svoje jedlo na dva diely: sebe jeden, líške jeden. Líška Ryška sa najedla do sýta a potom vraví: „Dobre si ma nakŕmil, dobre ti poslúžim. Vysadni na svojho koňa a choď za mnou. Keď urobíš, ako ti poradím, vták Ohnivák bude tvoj.“ Potom bežala popredu a huňatým chvostom mu robila cestu: zmetala hory, plnila doly a cez vody brody stavala mosty. Kráľovič na koni za ňou klusom, až sa znenazdania ocitol pri medenom zámku. „Vtáka Ohniváka máš v tomto zámku,“ povedala líška Ryška, „choď tam presne napoludnie, to budú strážni spať, a nikde sa nezdržiavaj. V prvej sieni nájdeš dvanásť čiernych vtákov v zlatých klietkach, v druhej uvidíš dvanásť zlatých vtákov v drevených klietkach, a v tretej sieni bude ten vták Ohnivák sedieť na bidielku. Vedľa neho uvidíš dve klietky, zlatú a drevenú: nedávaj ho však do zlatej, daj ho do drevenej, inak zle pochodíš.“
Kráľovič išiel do medeného zámku a našiel všetko tak, ako povedala líška Ryška. V tretej sieni sedel vták Ohnivák na bidielku, akoby spal. Bol taký krásny, že kráľovičovi srdce nad ním plesalo. Vzal ho a dal ho do drevenej klietky, potom sa rozmyslel a vraví: „Akože sa to k sebe hodí, taký krásny vták a taká biedna klietka? Vták Ohnivák patrí do zlatej klietky!“ Nato ho z drevenej klietky vzal a dal do zlatej. Ale len čo ho tam zavrel, vták Ohnivák sa prebudil a zapískal, a hneď sa strhlo v tých dvoch prvých sieňach také pískanie a krákanie od všetkých vtákov, že sa ľudia v bráne na stráži od toho prebudili. Tí hneď pribehli, milého kráľoviča chytili a priviedli pred kráľa.
Kráľ bol veľmi nahnevaný a povedal: „Kto si, zlodej, že si sa opovážil prejsť cez mnohé stráže, aby si mi ukradol môjho vtáka Ohniváka?“ –
„Nie som žiadny zlodej,“ odpovedal kráľovič, „ale prišiel som po zlodeja, ktorého ty prechovávaš. Mám doma v našej kráľovskej záhrade jabloň, nesie zlaté jablká: len jedno za deň vykvitlo, vyrástlo a dozrelo, a tvoj vták
Ohnivák ho zakaždým v noci odniesol. A kráľ, môj otec, ťažko ochorel, vädne mu srdce, a neuzdraví sa, kým nepočuje tvojho vtáka Ohniváka spievať. A preto ťa prosím, daj mi ho.“ – „Môžeš ho mať,“ povedal na to kráľ, „ak mi zaň privedieš koňa Zlatohriváka.“
„Prečo si ma nepočúval a bral zlatú klietku?“ hnevala sa líška Ryška. – „Veru, pochybil som,“ povedal kráľovič, „ale už sa pre to nehnevaj, čo sa stalo, a povedz mi, vieš o koni Zlatohrivákovi?“ – „Viem,“ odpovedala líška Ryška, „a ešte ti k nemu pomôžem. Vysadni na svojho koňa a choď za mnou.“ Potom zasa bežala popredu a huňatým chvostom mu robila cestu. Kráľovič za ňou klusom, až sa znenazdania ocitol pri striebornom zámku. „Tuto v tomto zámku je kôň Zlatohrivák,“ vraví líška Ryška. „Choď tam presne napoludnie, keď budú strážni spať, a nikde sa nezdržiavaj. V prvej stajni nájdeš dvanásť vraných koní so zlatými uzdami, v druhej dvanásť bielych koní s čiernymi uzdami a v tretej stajni stojí kôň Zlatohrivák pri svojom žľabe. Vedľa neho na stene uvidíš dve uzdy, zlatú a koženú, ale maj sa na pozore: tú zlatú uzdu nechaj visieť a daj mu len koženú, inak zle pochodíš!“
Kráľovič išiel do toho zámku a našiel zasa všetko tak, ako povedala líška Ryška. V tretej stajni stál kôň Zlatohrivák pri striebornom koryte a žral z neho živý oheň. Bol taký krásny, že sa naň kráľovič ani dosť nemohol vynadívať. Potom vzal zo steny koženú ohlávku s čiernou koženou uzdou a dal ju tomu koňovi Zlatohrivákovi. Kôň stál ako baránok. A hľa, vidí tu vedľa na stene visieť aj prekrásnu zlatú ohlávku, so zlatou, drahými kameňmi vykladanou uzdou, a veľmi sa mu zapáčila: „Akože sa to k sebe hodí: taký krásny kôň a taká biedna uzda?“ vraví si sám; „koňovi Zlatohrivákovi patrí zlatá uzda!“ – Nato mu tú koženú uzdu zasa zložil a dal mu zlatú. Ale len čo kôň ucítil, že má zlatú uzdu, začal sa vzpínať a silno zarehotal; a hneď aj začali všetky kone v tých prvých dvoch stajniach skákať a ržať, ľudia na stráži sa prebudili, pribehli, kráľoviča chytili a priviedli pred kráľa.
„Kto si, zlodej,“ osopil sa naň kráľ, „že si sa opovážil prejsť cez mnohé stráže, aby si mi ukradol môjho koňa Zlatohriváka?“ – „Nie som žiadny zlodej,“ odpovedal kráľovič, „nerád som po tvojho koňa išiel, ale musel som.“ A potom rozprával, ako sa to všetko stalo a že mu kráľ medeného zámku toho vtáka Ohniváka nechce vydať, kým mu nepriženie koňa Zlatohriváka; i prosil, aby mu toho koňa dal. – „Môžeš ho mať,“ povedal na to kráľ strieborného zámku, „ak mi zaň privedieš pannu Zlatovlásku zo zlatého zámku v čiernom mori.“
Líška Ryška vonku v lese na kráľoviča čakala, a keď videla, že prichádza bez koňa, veľmi sa naňho nahnevala: „Či som ti nepovedala, aby si tú zlatú uzdu nechal na stene a vzal koženú? Márna je s tebou práca; komu nie je rady, tomu nie je pomoci.“ – „Nehnevaj sa, líška Ryška,“ prosil kráľovič, „veru, pochybil som, a len teraz mi ešte pomôž.“ – „Ešte raz a naposledy ti pomôžem,“ povedala líška Ryška, „a keď ma poslúchneš, môžeš ešte napraviť, čo si nemúdro pokazil. Vysadni na svojho koňa a choď za mnou.“ Potom bežala popredu a robila kráľovičovi cestu, až prišiel k zlatému zámku v čiernom mori. „V tom zámku,“ vraví líška Ryška, „panuje morská kráľovná; má tri dcéry a najmladšia z nich je Zlatovláska. Choď tam a pros ju, aby ti dala jednu dcéru za manželku; a keď ti povie, aby si si vybral, vezmi tú, ktorá bude najjednoduchšie oblečená.“
Morská kráľovná kráľoviča láskavo privítala, a keď jej povedal, prečo prišiel, zaviedla ho do izby, kde jej tri dcéry sedeli a priadli. Boli jedna ku druhej také podobné, že by ich nikto na svete nerozoznal, a také krásne, že sa kráľovičovi tajil dych, keď im pozrel do očí. Každá mala hlavu šatkou ovinutú, aby nebolo vidieť, aké má ktorá vlasy, a každá bola aj inak oblečená. Jedna mala šatku a šaty zlatom pretkávané a priadla zlatým vretenom; druhá mala šatku a šaty vyšívané striebrom a strieborné vreteno v ruke; a tretia mala len čistú bielu šatku na hlave a biele šaty a priadla obyčajným vretenom. – „Vyber si, ktorú chceš,“ povedala mu kráľovná, a kráľovič ukázal na tú bielo oblečenú pannu: „Túto mi daj!“ – „Hohó!“ začudovala sa kráľovná, „to ty sám zo seba nemáš; počkaj ešte do zajtra.“
Kráľovič nemohol od starostí spať, ako sa mu zajtra povedie, a len čo sa ráno na východe rozvidnilo, vyšiel si do zámockej záhrady. Len čo tam

vkročil, kde sa vzala, tu sa vzala, stála pred ním tá biela panna: „Ak ma chceš dnes spoznať, daj pozor, okolo ktorej z nás bude obletovať muška.“ A potom, ako prišla, tak zmizla. Potom po poludní viedla kráľovná kráľoviča zasa do tej izby, kde boli jej dcéry: „Ak spoznáš, ktorú si včera vyvolil, bude tvoja; ak nespoznáš, prídeš o hlavu.“ Dcéry tam stáli vedľa seba; bola jedna ako druhá, všetky draho a krásne oblečené, a všetky tri mali zlaté vlasy a tie sa tak ligotali, že kráľovičovi od blesku oči zachádzali. Potom za chvíľku, keď mu zrak otupel, spozoroval, že okolo tej jednej panny obletuje malá zlatá muška: „Táto panna mi patrí,“ povedal, „tú som si vyvolil.“ Kráľovná sa tomu začudovala, že ju spoznal, a vraví: „Tak ľahko ju predsa nedostaneš; ešte mi zajtra musíš urobiť, čo ti uložím.“ Potom ráno mu ukázala z okna veľký rybník pri lese, dala mu malé zlaté sitko a povedala: „Ak týmto sitkom ten rybník do večera vyleješ, Zlatovlásku ti dám; ak nevyleješ, prídeš o hlavu.“ Kráľovič vzal sitko a išiel smutne k rybníku. Ponoril ho do vody a nabral, ale keď sitko zasa vytiahol, vybehla z neho všetka voda do kvapky. Keď videl, že takto nič nepochodí, posadil sa na hrádzu, sitko vedľa seba, a rozmýšľal, ako si pomôže. Znenazdania, kde sa vzala, tu sa vzala, vedľa neho stála zasa tá biela panna: „Prečo si taký smutný?“ – „Ako mám byť veselý,“ povedal kráľovič, „keď vidím, že teba nedostanem; tvoja matka mi uložila vec nemožnú.“ – „Buď bez starosti,“ povedala panna, „to všetko sa dá urobiť.“ Potom vzala sitko a hodila ho do stredu rybníka. Vtedy sa začala v celom rybníku naraz voda variť a husté mraky sa valili z rybníka a kládli sa na zem, že ani na tri kroky nebolo pred seba vidieť. Vtom počuje kráľovič dupot, a keď sa obzrel, bola tu líška Ryška a za ňou jeho kôň. „Nemeškaj,“ vraví, „vezmi pannu pred seba na
1 V • f V 1 V • I cc
koňa a uháňaj!“
Kôň letel ako šíp nazad po urobenej ceste, líška Ryška ju za ním zasa rúcala: huňatým chvostom zmetala mosty, robila doly, stavala hory, všetko tak, ako bolo predtým. Kráľovič bol rád, že získal zlatovlasú pannu, ale zasa nerád, že ju má dať kráľovi strieborného zámku za koňa Zlatohriváka. Čím bližšie prichádzal k tomu zámku, tým pomalšie išiel a bol smutnejší. – „Však je ti ľúto dať svoju krásnu Zlatovlásku pannu za koňa Zlatohriváka?“ prehovorila k nemu líška Ryška; „už som ti pomohla vo všeličom, ani v tom ťa neopustím.“ Tu skočila v lese cez vývrat, urobila kotrmelec a namiesto líšky Ryšky stála tu druhá panna Zlatovláska, práve taká, ako si ju viezol kráľovič. „Nech tvoja panna zostane tu v lese, a mňa dovez kráľovi strieborného zámku, aby ti za mňa vydal koňa Zlatohriváka. A potom, až ho budeš mať, uháňaj so svojou pannou.“
Kráľ bol tej panne Zlatovláske veľmi rád a bez meškania dal za ňu kráľovičovi koňa Zlatohriváka aj s tou zlatou uzdou. Potom dal svojej krásnej zlatovlasej panne na česť vystrojiť slávnu hostinu a pozval na ňu všetku vrchnosť. Keď sa už poriadne napili a boli veselí, spýtal sa kráľ tých pánov, ako sa im páči jeho zlatovlasá nevesta? – „Krásna je,“ odpovedal jeden pán, „krajšia byť nemôže; ale zdá sa mi, akoby mala líščie oči.“ – Len čo to slovo povedal, urobila sa v okamihu z tej panny Zlatovlásky zasa líška Ryška a jedným skokom bola z dverí von a bola preč. Bežala za kráľovičom a za zlatovlasou pannou a rúcala za nimi svoju líščiu cestu: huňatým chvostom zmetala mosty, robila doly, stavala hory, všetko tak, ako bolo predtým. Keď ich dohnala, boli už blízko medeného zámku, kde bol vták Ohnivák. Tu mu vraví líška Ryška: „Krásne to sluší Zlatovláske panne na koni Zlatohrivákovi! Nie je ti, kráľovič, ľúto dať koňa Zlatohriváka za vtáka Ohniváka?“ – „Iste, je mi ľúto pre Zlatovlásku pannu,“ odpovedal kráľovič, „ale nie je mi ľúto pre môjho otca, aby bol zasa zdravý.“ – A na to líška Ryška: „Kde je Zlatovláska panna a kôň Zlatohrivák, nech je aj vták Ohnivák. Už som ti pomohla vo všeličom, a preto ti pomôžem aj v tomto.“ Tu skočila v lese cez vývrat, urobila kotrmelec a namiesto líšky Ryšky bol tu druhý kôň Zlatohrivák, celkom taký, ako ten, na ktorom sedela Zlatovláska. „Doveď ma ku kráľovi medeného zámku,“ vraví, „aby ti za mňa vydal vtáka Ohniváka. A keď ho budeš mať, uháňaj.“
Kráľ bol veľmi rád, že dostal koňa Zlatohriváka, a bez meškania dal za neho kráľovičovi vtáka Ohniváka aj s tou zlatou klietkou. Potom pozval k sebe veľa pánov, chválil sa im svojím koňom Zlatohrivákom a pýtal sa ich, ako sa im páči? – „Krásny je,“ povedal jeden pán, „krajší byť nemôže: ale zdá sa mi, akoby mal líščí chvost.“ – Len čo to slovo povedal, urobila sa v okamihu z koňa Zlatohriváka zasa líška Ryška a jedným skokom bola z brány von a bola preč. Bežala za kráľovičom a za Zlatovláskou, rúcala za nimi v behu svoju líščiu cestu a dohnala ich, keď už boli pri tom potoku, kde sa bola najprv stretla s kráľovičom. „Teraz už vtáka Ohniváka máš,“
vraví, „a máš aj viac, než si žiadal, už ma nepotrebuješ. Choď domov s pokojom, a nikde sa nezastavuj, inak zle pochodíš.“ A nato zmizla.
Kráľovič išiel potom svojou cestou ďalej, v ruke vtáka Ohniváka v zlatej klietke, vedľa seba koňa Zlatohriváka so zlatou uzdou a na ňom krásnu Zlatovlásku pannu. Keď prišiel na to rázcestie v lese, kde sa rozlúčil s bratmi, spomenul si na prútiky, čo si tu každý z nich podľa svojej cesty zasadil do zeme na znamenie. Prútiky jeho dvoch bratov boli suché, ale z jeho prútika vyrástol pri ceste krásny košatý strom. Kráľovič sa z toho veľmi potešil, a že už obaja boli dlhou cestou unavení, chcel, aby si tu pod tým stromom odpočinuli. Zoskočil z koňa a pomohol aj zlatovlasej panne z koňa Zlatohriváka; potom oboch tých koní priviazal k tomu stromu a klietku s tým vtákom Ohnivákom zavesil na konár. Netrvalo dlho, prišla na nich driemota a obaja zaspali.
Vtom, čo tu spali, vrátili sa aj jeho bratia, jeden z jednej strany, druhý z druhej, obaja s prázdnymi rukami, a stretli sa tu zároveň. Tu videli, že ich prútiky sú suché, a že z prútika najmladšieho brata je krásny, košatý strom; videli tu aj pod tým stromom brata spať a vedľa neho krásnu zlatovlasú pannu a koňa Zlatohriváka, a nad nimi v klietke vtáka Ohniváka. Tu sa im v srdci zrodili zlé myšlienky, a povedal jeden druhému: „Náš brat dostane teraz od otca polovicu kráľovstva a po jeho smrti bude jeho nástupcom. Lepšie bude, ak ho zabijeme: zlatovlasú pannu si vezmeš ty, koňa Zlatohriváka ja a vtáka Ohniváka dáme otcovi, aby mu spieval. O kráľovstvo sa rozdelíme rovným dielom.“ – Ako si umienili, tak urobili. Telo bratovo rozsekali na mnoho kusov a zlatovlasej panne pohrozili smrťou, ak bude hovoriť pravdu. Keď prišli domov, dali koňa Zlatohriváka do mramorovej stajne, vtáka Ohniváka postavili s klietkou do izby, kde kráľ ležal, a zlatovlasej panne dali krásnu izbu a veľa panien na obsluhu. Starý chorý kráľ pozrel na vtáka Ohniváka a pýtal sa svojich synov, či nevedia niečo o najmladšom bratovi? – „Nepočuli sme o ňom nič,“ povedali bratia, „niekde azda zahynul.“ – Otec zostal zarmútený, vták Ohnivák nespieval, kôň Zlatohrivák vešal hlavu a Zlatovláska panna nehovorila ani slovo, nerozčesávala si svoje zlaté vlasy a neustále plakala.
Kým kráľovič rozsekaný na kusy ležal v lese, pribehla k nemu líška Ryška, pozbierala všetky tie kusy a poskladala ich tak, ako patrili, a rada by bola kráľoviča vzkriesila, ale nemohla. Vtedy vidí vranu s dvoma vranieťatami nad tým telom poletovať. I skryla sa pod kríkom do trávy, a keď to jedno vránie sadlo na telo, aby žralo, líška Ryška vyskočila a chytila ho za krídlo a robila, akoby ho chcela roztrhnúť. Stará vrana od strachu priletela bližšie, sadla na kroví a vraví líške Ryške: „Kra, kra! nechaj moje úbohé dieťa, veď ti ničím neublížilo; odslúžim sa ti, až ti toho bude treba.“ – „Teraz práve mi toho treba,“ povedala líška Ryška; „ak mi prinesieš z čierneho mora živú a mŕtvu vodu, pustím tvoje vránie na slobodu.“ – Vrana sľúbila, že prinesie, a odletela.
Letela tri dni a tri noci, a keď sa vrátila, priniesla so sebou dva rybie mechúriky plné vody: v jednom bola voda živá, v druhom mŕtva. Líška Ryška vzala tie mechúriky a roztrhla vránie na polovicu: potom zasa tie polovice zložila jednu k druhej, pokropila ich mŕtvou vodou, a v okamihu zrástli k sebe; potom ich pokropila živou vodou, a vránie zatrepotalo krídlami a odletelo. Potom pokropila mŕtvou vodou kráľovičovo rozsekané telo, a hneď bolo zasa celé, ani jazva na ňom nezostala, a keď ho potom živou vodou pokropila, precitol kráľovič ako zo sna, vstal a vraví: „Ach, ako som tvrdo spal!“ – „Veru, tvrdo si spal,“ povedala líška Ryška, „a keby nebolo mňa, naveky by si sa bol nezobudil! Či som ťa nevarovala, aby si sa nikde nezastavoval a išiel rovno domov?“ Potom mu rozprávala, čo sa stalo, odprevadila ho až na kraj lesa blízko kráľovského zámku jeho otca, dala mu ešte pre potrebu jednoduchý odev, rozlúčila sa s ním a zmizla.
Kráľovič išiel do zámku a najal sa do služby ku koňom; nikto ho nespoznal. Tu počuje dvoch pacholkov od koní spolu hovoriť: „Škoda toho krásneho koňa Zlatohriváka, zahynie nám, veší hlavu a nič nechce žrať.“ – „Dajte sem kus hrachoviny,“ vraví kráľovič, „chcem sa s vami staviť, že hneď bude žrať.“ – „Hohó!“ smiali sa mu pacholci, „takéto smeti ani naše kone od pluhu nežerú.“ – Kráľovič však išiel, vzal kus hrachoviny a dal ju tomu koňovi do mramorového žľabu, potom ho pohladil po zlatej hrive a povedal: „Čo si taký smutný, môj kôň Zlatohrivák?“ Tu poznal kôň podľa hlasu svojho pána, poskočil si, odfrkol a veselo zarehotal a hneď sa dal do hrachoviny.
Hneď sa to rozšírilo po celom zámku, až aj k chorému kráľovi to prišlo, že jeden jeho čeľadín koňa Zlatohriváka uzdravil. Kráľ si ho dal hneď zavolať a povedal mu: „Počujem, že si koňovi Zlatohrivákovi pomohol: kiež by si aj vtákovi Ohnivákovi vedel pomôcť, aby spieval! Je smutný, kloní krídla a nič nechce žrať. Ak zahynie, zahyniem aj ja.“ – „Neboj sa, jasný kráľu, nezahynie,“ povedal kráľovič; „prikáž, aby doniesli trochu jačmeňa zadiny, a iste bude žrať, rozveselí sa a hneď bude spievať.“ – „Hohó!“ smiali sa sluhovia, keď po ten jačmeň išli, „ten bude kŕmiť vtáka Ohniváka zadinou, čo ani naše husi nechcú žrať!“ Medzitým museli ten jačmeň doniesť a kráľovič ho nasypal vtákovi do zlatej klietky, potom ho pohladil po zlatom perí a povedal: „Čo si taký smutný, môj vták Ohnivák?“ Vták ho hneď podľa hlasu poznal, otriasol sa, upravil si perie, začal skákať a žrať a tak krásne zaspieval, že starému chorému kráľovi srdce hneď ožilo. A keď vták Ohnivák po druhý a po tretí raz zaspieval, bol už kráľ taký posilnený, že z postele vstal a od veľkej radosti toho neznámeho čeľadína objal. Potom vraví kráľ: „Čo si počneme s tou krásnou zlatovlasou pannou, ktorú moji synovia so sebou priviezli? Nehovorí, nerozčesáva si svoje zlaté vlasy, nič nejie a plače neustále.“ – „Dovoľ, jasný kráľu,“ povedal ten čeľadín, „prehovorím k nej slovo, azda sa rozveselí.“ – Kráľ ho k nej hneď zaviedol,
a kráľovič ju vzal za bielu ruku a povedal: „Čo si taká smutná, nevesta moja!“ – Panna ho v okamihu spoznala, od radosti vykríkla a objala ho. Kráľ sa tomu veľmi začudoval, že ju nazval svojou nevestou a že ho panna objala, a kráľovič mu povedal: „Či nepoznáš, kráľovský otče, svojho najmladšieho syna? Neboli to moji bratia, ale ja som získal vtáka Ohniváka, koňa Zlatohriváka aj túto krásnu Zlatovlásku pannu.“ A potom rozprával, ako sa všetko prihodilo, a panna dodala, že jeho bratia jej hrozili smrťou, ak prezradí, čo urobili. Bratia tam stáli, videli, že sú prezradení, a triasli sa ako osika, ani slovo nemohli prehovoriť. Kráľ sa na nich veľmi nahneval a dal oboch bez milosti popraviť. Potom si kráľovič vzal krásnu Zlatovlásku za manželku, dostal od svojho otca hneď jednu polovicu kráľovstva a po jeho smrti druhú.