Drakobijca

Býval raz jeden kráľ a ten mal troch synov. Keď povyrastali, dal im zhotoviť skvostné odevy, každému dal k opasku krásne zdobenú dýku, dobrý meč do ruky a povedal:
„Teraz choďte do sveta, dobre sa v ňom poobzerajte a vyskúšajte svoje šťastie!“
Bratia boli hneď hotoví, rozlúčili sa so starým otcom a vyšli bránou von. Keď prešli kus cesty, prišli k veľkej jedli, tam sa rozhodli, že sa rozlúčia.
„Zapichneme svoje dýky do tejto jedle,“ povedal najstarší, „ak jeden z nás po čase opäť príde na toto miesto, môže podľa nich spoznať, či ešte žijeme, alebo sme mŕtvi, a toto bude to znamenie: koho dýka bude pokrytá hrdzou, ten je mŕtvy a vlasť svojich otcov už nikdy neuvidí.“
Tak zapichli žiariace čepele do stromu a potom šiel jeden doprava, druhý doľava a ten najmladší, Fabián, ťahal rovno za nosom, až prišiel do veľkého, hlbokého lesa. Keď tak celkom sám kráčal medzi tmavými jedľami, tu mu zrazu prišiel do cesty medveď. Bez dlhého rozmýšľania naňho zaútočil mečom a chcel mu stiahnuť kožuch. Ale medveď zvolal:
„Nezabíjaj ma, prinesiem Ti šťastie!“
A priateľsky a krotko sa kolísal bližšie k Fabiánovi a potom ho lesom sprevádzal. Keď tak spolu kus cesty vandrovali, vyskočil na nich nečakane obrovský, divý vlk. V ďalšom okamihu už Fabián vytasil meč, postavil sa vlkovi do cesty a chcel ho zabiť. Ale vlk zvolal:
„Nezabíjaj ma, prinesiem Ti šťastie!“
Tak nechal Fabián žiť aj jeho a ťahal lesom s vlkom a medveďom v pätách. Netrvalo to dlho, tu pred nimi stál, akoby zo zeme vyrástol, mocný lev a cenil na nich zuby. Fabiánovi spočiatku zdreveneli údy od úľaku, ale potom vytasil meč rýchlosťou blesku a postavil sa mu na odvetu. Ale keďže lev povedal:
„Nezabíjaj ma, prinesiem Ti šťastie!“ daroval život aj jemu.
A tak ťahal lesom s medveďom, vlkom a levom za chrbtom a tie tri zvieratá sa už od neho neodlúčily. Dlhý čas spoločne putovali lesom bez toho, aby stretli živú dušu. Nakoniec uvidel Fabián v diaľke mesto. Tak veselo vykročil a čoskoro dorazil aj so svojimi zvieratami k mestskej bráne. Vnútri to však bolo čudné. Všetky domy boli potiahnuté čiernym súknom, ľudia chodili tichí a smutní po uliciach. Tak sa Fabián pýtal, čo sa v tom meste prihodilo.
„Ach!“ rozprávali mu títo ľudia:
„Tam na tej hore, kde stojí kaplnka, býva sedemhlavý drak. Tomu musíme každý deň priviesť na jedlo jednu pannu, inak by sme neboli istí svojím životom. Dnes však musí byť obetovaná jediná dcéra nášho kráľa, a preto je mesto v hlbokom smútku.“
„To chápem,“ povedal princ:
„ale čo, nie je možná žiadna záchrana?“
„Áno, to sa pýtame aj my, milý pane,“ povedali:
„kráľ dal už pred časom po celej krajine rozhlásiť, že drakobijca dostane za ženu krásnu princeznú, ale dodnes sa nenašiel nikto, kto by chcel podstúpiť súboj s tou beštiou.“
Fabián to počúval a pomyslel si:
„Keby si toho draka zničil, zaslúžil by si si krásnu kráľovskú dcéru. Možno by Ti verné zvieratá pomohli.“
A rozhodol sa, že tú bitku s drakom vyskúša.
Na druhé ráno, keď vyšlo slnko, opásal si meč a vystúpil na Dračiu horu, kam ho jeho verné zvieratá sprevádzaly. Keď prišiel ku kaplnke, práve vchádzala princezná dovnútra, aby sa tam pomodlila. Bola taká mladá a krásna, že zostal stáť ako očarený a hľadel na ňu.
Tu ho vydesil náhly strašný rev a syčanie a z jaskyne sa naňho prudko vyrútil sedemhlavý drak. Medveď, vlk a lev sa na netvora divoko vrhli a trhali ho, kým mu každý neodtrhol dve hlavy. Tá siedma hlava, najstrašnejšia a najnebezpečnejšia zo všetkých, padla pod úderom Fabiánovho ostrého meča do piesku. Mŕtvy drak tu ležal natiahnutý do dĺžky vo svojej vlastnej krvi.
Tu vyšla princezná z kaplnky, aby svojmu záchrancovi poďakovala. Zložila zlatú retiazku, ktorú nosila na krku, rozdelila ju a každému zvieraťu časť zavesila na krk.
Fabiánovi však povedala:
„Zo srdca Ti ďakujem, statočný muž! Zachránil si ma pred smrťou a za to Ti chcem celý svoj život patriť ako Tvoja verná a milovaná žena. Teraz poď so mnou k môjmu otcovi.“
„To ešte nemôže byť, milá princezná,“ povedal Fabián:
„ja sa musím ešte po svete trochu poobzerať. Ale presne o rok prídem a potom môžeme oslavovať svadbu.“
S tým vyrezal z tých siedmich dračích hláv jazyky, zabalil ich do hodvábnej šatky a uložil do torny. Potom sa rozlúčil so svojou nevestou a ťahal s vernými zvieratami preč do šíreho sveta vyskúšať šťastie.
Keď Fabián zmizol princeznej v diaľke z dohľadu, nastúpila do koča, ktorý čakal na úpätí hory, aby sa dala odviezť domov. Ale kočiš sa na cestu nevydal skôr, kým všetkých sedem dračích hláv do koča nenaložil. A keď cestou prišli do temného lesa, zrazu zastavil kone a povedal princeznej:
„Tak, teraz sme sami a nie je tu nikto, kto by Ti mohol pomôcť. Povieš kráľovi, že ja som zabil toho draka! Tak prisahaj, inak tu na mieste zomrieš!“
Čo mohla princezná robiť iné ako mlčať, keď jej bol život milý? Keď prišli na zámok, ukázal kočiš kráľovi tých sedem dračích hláv, žiadal princeznú za ženu a chcel, aby sa svadba konala hneď nasledujúceho dňa. Kráľ, ktorý chcel dodržať dané slovo, s tým súhlasil, ale princezná dokázala pod rozličnými zámienkami, že svadba sa opäť a opäť odkladala.
Celý jeden rok sa jej to darilo, ale potom musela tlaku kočiša predsa len povoliť. Urobila to tiež zdanlivo ochotne, pretože dúfala, že sa pravý ženích čoskoro objaví, tak ako jej sľúbil.
A naozaj, keď sa rok pomaly končil a Fabián sa už dosť po svete poobzeral, vydal sa na cestu domov. Keď do stanovenej lehoty chýbal práve jeden jediný deň, prišiel do kráľovského mesta a bol prekvapený, aké veselé a živé tam teraz bolo. Zastavil sa v jednom hostinci a opýtal sa hostinského, či by mohol prenocovať, a len tak mimochodom poznamenal:
„Čože sa tu teraz deje? Pred rokom bolo mesto potiahnuté čiernym súknom a ľudia chodili tichí a smutní. Dnes však vidím samé rozžiarené tváre a mesto je vyzdobené ako na nejaký sviatok!“
„To ste uhádli,“ odvetil hostinský a rozprával Fabiánovi, že zajtra má princezná svadbu s kočišom, ktorý ju pred rokom zachránil z dračích pazúrov.
„Tak, tak.“ povedal princ, dopil svoj pohár a šiel hore do komory spať.
Na druhý deň, zatiaľ čo hore na zámku bola svadobná hostina v plnom prúde, sedel Fabián, oblečený ako poľovník, s hostinským v šenku. Hovorili o krásnej princeznej a drakobijcovi a tej prekrásnej svadbe a zrazu Fabián povedal:
„Pane hostinský, prineste mi krčah vína, ktoré pije nevesta na zámku!“
„To nemôžem, pane!“ odpovedal hostinský.
„Potom preň musím poslať svojho vlka.“ rozhodol Fabián a zavolal vlka a prikázal mu:
„Choď k princeznej na zámok a povedz, že Tvoj pán prosí o krčah vína, ktoré ona sama pije.“
Netrvalo to dlho a vlk sa vrátil s naplneným krčahom. Tomu sa hostinský nevedel vynadívať, len sa na cudzinca prekvapene pozeral a prikyvoval hlavou.
„Tak teraz chcem kúsok pečene, čo má na stole nevesta.“ povedal Fabián a poslal na zámok medveďa, ktorý za malú chvíľu naozaj priniesol kúsok pečene.
„Teraz chýba už len kus chleba, ktorý má na stole nevesta.“ povedal Fabián a poslal po neho leva.
Ten prišiel čoskoro s veľkým kusom chleba v papuli.
Princezná, ktorá zatiaľ sedela pri svadobnom stole, tie zvieratá poznala a dobre vedela, kto je ich pánom. Preto im dala všetko, čo si žiadali, veľmi rada. Kráľ týchto prezvláštnych návštevníkov pozoroval s veľkým prekvapením, nakoniec si vzal princeznú nabok a opýtal sa jej:
„Teraz mi povedz, milá dcéra, čo to máš s tými zvieratami?“
Tak princezná otcovi všetko vyrozprávala, ako sa to vtedy prihodilo, a nakoniec aj to, že pravý ženích je pán tých zvierat a ona sa za iného nikdy nevydá. Tu kráľ do hostinca hneď vyslal posla a dal pána, ktorému tie divé zvieratá patria, pozvať ku kráľovskému stolu.
Keď sa svadobčania najedli a napili a spolu v dobrej nálade sedeli, tu povedal kráľ:
„Teraz prišiel čas na rozprávanie podivuhodných príbehov. A kto iný by nám mohol rozprávať než náš milý drakobijca a pán poľovník, ktorý práve dnes dorazil do nášho mesta z ďalekého sveta. Tak začni Ty, priateľu drakobijcu!“
Tu falošný drakobijca nechal tých sedem hláv položiť na stôl a začal mnohými namyslenými slovami podávať správu o tom, ako toho netvora vtedy v boji zabil. A všetci, ktorí o jeho zlomyseľných lžiach nič nevedeli a kočiša za drakobijcu pokladali, ho obdivovali a spievali naňho chválu za chválou.
Kráľ však ani brvou nepohol a len povedal:
„Teraz Vy, pane poľovník, rozprávajte nám o svojich dobrodružstvách.“
Fabián vstal, dvorne sa uklonil a najprv odhalil, že nie je žiadny poľovník, ale princ. Potom verne opísal, akým podivným spôsobom prišiel k tým verným zvieratám a ako sa stalo, že jedného sedemhlavého draka premohol a kráľovskú dcéru zachránil pred istou smrťou.
„A podivnou náhodou,“ povedal:
„je to práve dnes presne rok a bolo to neďaleko od mesta, kde sa to stalo. Aj týchto sedem hláv je mi povedomých, akoby som ich raz už videl. Teraz sa môžeme pozrieť, či majú v papuliach jazyky, ako to isto v každej dračej hlave býva.“
Tu povstal kráľ a zvolal:
„Sluhovia, otvorte dračie papule!“
A pozrime sa, v žiadnej z tých siedmich hláv nebol jazyk.
„Kde sú jazyky, kočiš?“ opýtal sa kráľ falošného drakobijcu.
„Na to sa nepýtajte jeho, pane kráľu, ale mňa!“ odvetil Fabián:
„Tu sú!“ a rozbalil hodvábnu šatku, v ktorej bolo tých sedem jazykov.
Pozri, tie jazyky sa hodili práve do tých siedmich dračích papúľ.
„A teraz vznešená princezná,“ obrátil sa Fabián na princeznú:
„možno spoznávate na krku mojich zvierat svoju zlatú retiazku?“
„Určite,“ povedala:
„poznám ju dobre. Ja sama som ju každému zvieraťu zavesila na krk, pretože pri Tebe tak verne a statočne v boji so sedemhlavým drakom stály.“
Teraz vedel kráľ celkom iste, že Fabián je pravý drakobijca a kočiš len úskočný luhár. V tej hodine bol kočiš za svoju faloš vydaný katovi.
Fabián a princezná slávili svadbu a po smrti starého kráľa žili ešte dlhé roky v šťastí a radosti ako kráľ a kráľovná.
Čo sa stalo s oboma kráľovými bratmi? Nikto nevie, či sa vrátili domov, alebo sa dodnes túlajú svetom. Keď však zájdem k tej vysokej jedli, môžem sa predsa pozrieť, či ešte žijú, alebo či ich dýky už zhrdzaveli.