Oslík

Boli raz jeden kráľ a kráľovná, ktorí mali všetko, čo si len človek na tomto svete môže priať, len jedno im pánboh odoprel. Nemali žiadne dieťa a kvôli tomu sa kráľovná dňom i nocou trápila: „Som ako pole, na ktorom nič nerastie.“ Napokon Boh jej želanie splnil a ona porodila dieťatko. Nebolo to však ľudské dieťa, ale osliatko. Keď ho kráľovná uvidela, spustila krik a nárek, radšej by nemala žiadne dieťa ako toto osliatko; prikázala, aby ho hodili do vody, kde by poslúžilo ako potrava rybám. Ale kráľ povedal: „Nie, Boh nám daroval toto dieťa, preto bude mojím dedičom, po mojej smrti zasadne na kráľovský trón a ponesie na hlave kráľovskú korunu.“ Tak bol oslík vychovávaný ako princ. Bol veselej povahy, poskakoval sem a zase tam, hral sa a zo všetkého najviac miloval hudbu. Jedného dňa zašiel k jednému vychýrenému majstrovi na lutnu a povedal: „Nauč ma hrať, chcel by som vedieť hrať na lutne ako ty.“ „Milý pane,“ odvetil lutnista, „to bude pre vás dosť ťažké, vaše prsty na to nie sú uspôsobené, sú príliš veľké, bojím sa, že so strunami to nezvládnete.“ Ale oslík bol neústupný a pilný, lebo chcel vedieť hrať na lutne rovnako dobre ako jeho majster.

Raz išiel zamyslený oslík na prechádzku, až prišiel k jednej studni, pozrel sa dovnútra a tu na hladine lesklej ako zrkadlo zbadal svoju osličiu tvár. To ho veľmi zarmútilo, tak sa vydal do širokého sveta a vzal so sebou len jedného verného priateľa. Putovali tu i tam, napokon prišli do jednej ríše, kde panoval staručký kráľ, ktorý mal jedinú, no prekrásnu dcéru. Oslík povedal: „Tu sa pár dní zdržíme!“ a zabúchal na bránu a zvolal: „Otvorte, prišli hostia a žiadajú o dovolenie vstúpiť!“ Ale nikto neotvoril. Tak si oslík sadol, vzal svoju lutnu, hrabol kopýtkami do strún a ľúbezne hral. Strážny pri bráne užasnuto vyvalil oči, rozbehol sa ku kráľovi a volal: „Pán kráľ, vonku pred bránou sedí oslík a hrá na lutne ako nejaký majster.“ „Tak mi toho muzikanta priveď,“ povedal kráľ. Keď oslík vošiel, začali sa všetci smiať. Chceli ho posadiť k stolu medzi paholkov, aby sa tam najedol a napil, ale s tým bol nespokojný a povedal: „Ja nie som žiadny obyčajný osol zo stajne, som šľachtic.“ Tu mu povedali: „Ak ti to nevyhovuje, sadni si k vojakom.“ „Nie,“ odvetil oslík, „ja budem sedieť len vedľa kráľa!“ Kráľ sa tej smelej reči zasmial, a keďže bol dobre naladený, povedal: „No dobre, nech je po tvojom, oslík, poď sem vedľa mňa.“ Potom sa kráľ opýtal: „Oslík, ako sa ti páči moja dcéra?“ Ten sa otočil, dievča si poobzeral a odvetil: „Je taká krásna, že som veru krajšiu ešte nevidel.“ „Tak si môžeš sadnúť vedľa nej!“ ponúkol mu kráľ. „Áno, to je miesto pre mňa,“ súhlasil oslík a spokojne si sadol vedľa princeznej; jedol a pil a vedel si pri tom počínať veľmi vybrane a dvorne.

A tak nejaký ten čas býval oslík na kráľovskom dvore, ale potom si povedal: „Načo je mi toto všetko, musíš sa vrátiť domov.“ Smutne zvesil hlavu, predstúpil pred kráľa a žiadal od neho prepustenie z dvora. Ale kráľ si ho veľmi obľúbil, a tak povedal: „Oslík, čo je ti? Tváriš sa kyslo ako krčah plný octu. Zostaň u mňa, ja ti dám, čo si budeš priať. Chceš zlato?“ „Nie,“ povedal oslík a potriasol hlavou. „Chceš šperky a drahokamy?“ „Nie.“ „Chceš polovicu mojej ríše?“ „Ach nie.“ Tu sa kráľ opýtal: „Keby som tak vedel, s čím by si bol spokojný. Nechceš za ženu moju dcéru?“ „Áno,“ odvetil oslík, „to chcem.“ A zrazu bol veselý a dobrej mysle, lebo na princeznú dlho myslel. Tak oslávili nádhernú svadbu.

Večer, keď išli nevesta a ženích do spálne, chcel kráľ vedieť, ako sa bude oslík k jeho dcére správať, a preto prikázal jednému sluhovi, aby sa tam skryl. Keď manželia v spálni osameli, oslík zapchal kľúčovú dierku, zhodil svoju osliu kožu a stál tu ako krásny, urodzený mladík. „Teraz vidíš,“ povedal, „kto som, a tiež vidíš, že tvoj muž nie je nikto bezvýznamný!“ Z toho mala nevesta radosť, pobozkala ho a mali sa zo srdca radi.

Keď nastalo ráno, princ vyskočil, natiahol cez seba zvieraciu kožu a bol z neho zase oslík. Chvíľu na to prišiel starý kráľ. „Pozrime,“ zvolal, „aký je ten oslík veselý! Ty si iste smutná, že si za muža nedostala poriadneho človeka.“ „Nie, milý otec, ja ho veľmi milujem, akoby bol najkrajší na svete, je mi nado všetko milší.“ Kráľ sa tej reči začudoval, ale sluha mu tajomstvo tej radosti prezradil. Kráľ však neveril: „To nemôže byť pravda!“ „Tak strážte budúcu noc sám, uvidíte to na vlastné oči! A viete čo, Vaše Veličenstvo? Vezmite mu tú kožu a hoďte ju do ohňa, potom bude musieť zostať vo svojej pravej podobe.“ „Dobrá rada,“ povedal kráľ.

Večer, keď novomanželia spali, vkradol sa kráľ dovnútra, a keď prišiel k posteli, videl tam v mesačnom svetle odpočívať krásneho a statného mladíka; osličia koža ležala na zemi. Kráľ ju vzal, nechal rozložiť poriadny oheň a sám pri ňom vyčkal, kým nezhorela na prach. Keďže chcel vedieť, ako sa okradnutý zachová, zostal celú noc na stráži. Keď sa princ pri prvých slnečných lúčoch zobudil, vstal a chcel si natiahnuť kožu, nenašiel ju. Tu sa zľakol a povedal plný smútku a strachu: „Teraz musím uprchnúť!“ Keď vyšiel von, stál tam kráľ a povedal: „Môj syn, kam sa tak náhliš? Čo zamýšľaš? Zostaň tu, veď si pekný muž, nemusíš odísť. Dám ti polovicu kráľovstva a po mojej smrti budeš kráľom celej ríše.“ „Dobre! Dobrý začiatok teda vezme aj dobrý koniec, ako to má byť!“ povedal princ, „zostanem s vami.“

Tak dostal osličí princ polovicu kráľovstva, a keď starý kráľ po roku zomrel, panoval celej ríši a po smrti svojho otca k nej pripojil ešte druhé kráľovstvo a žili s princeznou spokojne a šťastne až do konca svojich dní.