Vtáčia rozprávka – Karel Čapek

Kdeže, deti, to vy neviete, čo si vtáky rozprávajú. Oni si totiž rozprávajú ľudskou rečou iba zavčasu ráno, pri východe slnka, keď vy ešte spíte; neskôr, za bieleho dňa, už nemajú čas na veľa rečí — to viete, to dá nejakú ponáhľačku, tu zobnúť zrnko, tam vyhrabať dážďovku alebo tuto schmatnúť vo vzduchu muchu. Taký vtáčí tatko, aby si uletal krídla, zatiaľ čo vtáčia mamička musí doma opatrovať deti. Preto si vtáky rozprávajú len zavčasu ráno, keď otvoria vo svojich hniezdach okná, vyložia periny na vyvetranie a varia si raňajky. „Dobré ráno,“ kričí drozd, čo má hniezdo na borovici, na suseda vrabca, čo býva v odkvape. „Už je čas.“ „Viem, viem, viem,“ vraví vrabec. „Už aby som odletel, kde by som niečo štip, štip, štip, aby bolo čo jesť, však?“ „Skutočne, skutočne,“ bručí holub na streche. „Sú s tým starosti, braček. Málo zrna, málo zrna.“ „Tak, tak,“ pritakáva vrabec vyliezajúc z postieľky. „To robia tie autá, vieš? Kým bolo koní viac, bolo všade rozsypané zrno, ale teraz? Teraz auto preletí a nenechá po sebe nič, nič, nič!“ „Len smrdí, len smrdí,“ vrká holub. „Zatratený život, brr! Radšej tresnúť tou rachotou, človeče! Čo ja sa nakrúžim a navrkám, a čo za tú prácu mám? Ani hrsť zrna. To sú hrozné pomery.“ „Myslíš, že vrabce sú na tom lepšie?“ čuchrá sa vrabec. „Ja ti poviem, keby som tu nemal rodinu, ja by som niekam odletel —“ „Ako ten vrabec z Dejvic,“ ozval sa v húštine oriešok. „Z Dejvic?“ povedal vrabec. „Tam mám jedného známeho, volá sa Filip.“

„To nie je ten,“ povedal oriešok. „Ten vrabec, čo odletel, sa volal Pepík. Tak to vám bol taký strapatý vrabček, ani sa poriadne neumýval a nečesal a len celý deň nadával: že vraj je v Dejviciach nuda a otrava, a čo iné vtáky, tie vraj letia na zimu na juh, takto na Riviéru alebo do Egypta, ako škorce a bociany a lastovičky a sláviky, len vrabec aby sa po celý život driel v Dejviciach. ‚A to ja tak nenechám,‘ pokrikoval ten vrabec, čo sa volal Pepík; ‚keď môže letieť do Egypta taká lastovička, čo býva na Růžku, prečo by som tam, ľudkovia, neletel ja? A práve tam poletím, aby ste vedeli, len čo si zbalím svoju kefku na zuby a nočnú košeľu a pálku a loptičky, aby som tam mohol hrať tenis. Počkajte, ako ja to v tenise natriem Cochetovi a Koželuhovi a Tildenovi; ja už mám na nich fortieľ a fintu, ja budem robiť, akoby som vyhadzoval loptičku, ale namiesto lopty poletím ja sám, a keď po mne plesknú raketou, tak im frnknem čiže zdúchnem, vieš? vieš? vieš? A keď ich všetkých porazím, oženim sa s bohatou Američankou a potom si kúpim Valdštejnský palác a tam si urobím na streche hniezdo, ale nie z nejakej obyčajnej slamy, ale z ryžovej slamy a marzolánu a ratafie a z morskej trávy a konských žíní a veveričích chvostíkov, hejže!‘ — Tak sa vystatoval ten vrabček a každého rána vykrikoval, že má tých Dejvic už po krk a že poletí na Riviéru.“ „A letel?“ pýtal sa z borovice drozd. „Letel,“ pokračoval v húštine oriešok. „Počkal len do dvadsiateho ôsmeho októbra, aby počul hrať vojenskú muziku — na tú si on potrpel — a hneď zavčasu ráno sa pustil na juh. Lenže vrabce nikdy na juh nelietajú, a preto nepoznajú tú pravú cestu. A ten vrabec Pepík nemal ani dosť brkov čiže peňazí, aby mohol v krčme prenocovať, to viete, vrabce sú odjakživa proletári, pretože sa po celý deň len tak preletujú po strechách. Skrátka, vrabec Pepík sa dostal len do Kardašovej Řečice a ďalej už nemohol; ešte bol rád, že mu vrabčí starosta v Kardašovej Řečici priateľsky povedal: ‚Ty tulák jeden, ty budižkničomu, ty si myslíš, že v Kardašovej Řečici máme dosť konských gúľ a hnojísk pre každého pobudu, krajana, tuláka čiže potulníka? Ak chceš, aby sme ti povolili pobyt v Kardašovej Řečici, tak nesmieš zobať na námestí ani pred krčmou ani na ceste, ako my starousadlíci, ale len za humnami; a za byt sa ti z moci úradnej vykazuje chumáč slamy v kôlni pri popisnom čísle päťdesiat sedem. Tu podpíš ten konskripčný list a bež, nech ťa už nevidím.‘ — A tak sa stalo, že vrabec Pepík z Dejvic, namiesto aby letel na Riviéru, zostal v Kardašovej Řečici.“

„A je tam dodnes?“ pýtal sa holub. „Dodnes,“ povedal oriešok. „Ja tam mám tetku, a tá mi o ňom rozprávala. Vraj sa len posmieva kardašovořečickým vrabcom a vykrikuje: to vraj je čistá nuda a otrava, byť vrabcom v Kardašovej Řečici, ani električku vraj tam nemajú ako v Dejviciach, ani toľko áut, ani ihrisko Slavie a Sparty, no, celkom nič; a že ho ani nenapadne, aby zomrel od dlhej chvíle v Kardašovej Řečici, on že má pozvanie na Riviéru a že len čaká, kým mu prídu z Dejvic peniaze. A toľko toho nahovoril o Dejviciach a Riviére, že aj v Kardašovej Řečici začali vrabce veriť, že by im bolo inde lepšie, a preto si už nehľadia svojho zobania a len čvirikajú a vykrikujú a reptajú, ako to robia vrabce všade na svete, a hovoria: ‚Všade inde lepšie, lepšie, lepšie!‘“ „Ba,“ ozvala sa sýkorka sediaca v dreňovom kri, „sú takí divní vtáci. Tuto pri Kolíne, v takom úrodnom kraji, žila jedna lastovička a tá sa dočítala v novinách, že u nás sa robí všetko zle, ale zato v Amerike, panečku, tam sú iní šibali, čo všetko dokážu, a čo ja viem čo. Tak si tá lastovička vzala do hlavy, že sa do tej Ameriky musí pozrieť. A išla tam.“ „Ako?“ spýtal sa horlivo oriešok. „To neviem,“ povedala sýkorka, „najskôr loďou. A možno aj vzducholoďou. To si mohla urobiť na bruchu vzducholode hniezdo čiže kabínu s takým okienkom, aby mohla vystrkovať hlavu a možno aj pľuvnúť dole. Skrátka, za rok sa zase vrátila a hovorila, že bola v Amerike a tam že je všetko iné ako u nás; kdeže, to vraj nie je porovnanie, aký tam je pokrok, napríklad ani žiadne škovránky vraj tam nie sú, a domy vraj sú tam tak strašne vysoké, že keby mal vrabec na streche hniezdo a z toho hniezda by mu vypadlo vajíčko, že by to vajíčko padalo tak dlho, kým by dopadlo, že by sa z neho cestou vyliahol mladý vrabec a dorástol by a oženil by sa a mal by kopu detí a zostarol by a zomrel by v požehnanom veku, takže by dolu na chodník namiesto vrabčieho vajíčka dopadol starý mŕtvy vrabec. Tak vysoké domy vraj tam sú. A tiež tá lastovička hovorila, že v Amerike sa všetko stavia z betónu a že ona sa tomu naučila; nech len vraj prídu všetky lastovičky pozrieť, že ona im ukáže, ako sa stavia lastovičie hniezdo z betónu, a nie len tak z blata, ako to tie hlúpe lastovičky robili doposiaľ. Tak sa vám zleteli lastovičky až z Mnichova Hradiště a Čáslavi a Přelouče, z Českého Brodu a z Nymburku, ba aj zo Sobotky a Čelákovíc; to bolo toľko lastovičiek, že pre ne ľudia museli napnúť sedemnásť tisíc tristoštyridsaťdeväť metrov telefónneho a telegrafného drôtu, aby tie lastovičky mali na čom sedieť. A keď boli všetky lastovičky pokope, povedala tá americká lastovička: ‚Tak dávajte, chlapci a dievčatá, pozor, ako sa v Amerike stavajú domy čiže hniezda z betónu. To sa najprv nanosí kôpka cementu. Potom sa nanosí kôpka piesku. Potom sa na to naleje voda a urobí sa z toho taká kaša, a z tej kaše sa stavia moderné hniezdo. Ale keď nemáte cement, tak si nebudete stavať hniezdo z betónu, ale len z malty. To sa urobí kaša z vápna a piesku, ale to vápno musí byť hasené. Najprv vám ukážem, ako sa hasí vápno.‘ To povedala a frnk, už letela k novostavbe, čo stavali murári, po nehasené vápno. Vzala zrnko vápna do zobáčika a frnk. Už s ním letela späť. Ale pretože v zobáčiku je vlhko, začalo sa jej to vápno v ústach hasiť a syčať a páliť. Lastovička sa zľakla, pustila to zrnko vápna a vykríkla: ‚Tak, teraz už viete, ako sa hasí vápno. Jajajaj, to páli! Kriste pane, to štípe! Do kelu jejejej šmankote ochochoch au lalala ouha krucinál jaj jemine hu safra fujtajbl propánajána jemináčku ojoj achich namojdušu ty môj Tondo uf panenka skákavá krucifagot ouvej mami ójejkote echech ľudkovia brrr krucipísek ujuj pre pánaboha sakulente óhoho ajaj krutiputi, teda takto sa hasí vápno!‘ Keď ju ostatné lastovičky počuli tak veľmi nariekať a lamentovať, ani nečakali, čo bude ďalej, zatriasli chvostíkom a leteli domov. ‚Tak to ešte chýbalo,‘ povedali si, ‚aby sme si aj my tak popálili zobák!‘ A preto si lastovičky dodnes stavajú hniezda z blata, a nie z betónu, ako ich to chcela naučiť tá lastovička z Ameriky. — Ale nedá sa nič robiť, ľudkovia, teraz musím letieť nakupovať.“

„Kmotra sýkorka,“ ozvala sa pani drozdová, „keď už poletíte na trh, kúpte mi tam kilo dážďoviek, ale pekných dlhých; ja na to dnes nemám čas, lebo musím učiť lietať svoje deti.“ „To vám, susedka, rada urobím,“ povedala sýkorka. „To ja, moja zlatá, viem, koľko to dá práce, naučiť deti slušne lietať.“ „A že neviete,“ povedal škorec na briezke, „kto naučil nás vtákov lietať? Tak ja vám to poviem; ja to mám od karlštejnského havrana, čo sem vtedy priletel, keď boli tie veľké mrazy. Ten havran je už sto rokov starý a počul to od svojho starého otca, ktorému to hovoril jeho prastarý otec, ktorý to mal od prastrýka svojej babičky z mamičkinej strany, takže je to svätosvätá pravda. Teda ako viete, niekedy v noci je vidieť, ako padá hviezda. Ale niektorá tá padajúca hviezda nie je žiadna hviezda; je to zlaté anjelské vajce. A pretože to vajce padá až z neba, rozžeraví sa tým veľkým pádom a svieti ako oheň. A to je svätosvätá pravda, pretože mi to hovoril ten karlštejnský havran. Len ľudia tým anjelským vajciam hovoria akosi inak, nejako ako meter alebo montér, mentor alebo motor či ako.“ „Meteory,“ povedal drozd. „Tak,“ súhlasil škorec. „A vtedy ešte vtáky nevedeli lietať, ale behali po zemi ako sliepky. A keď videli padať z neba také anjelské vajce, povedali si, že by ho chceli vysedieť, aby videli, čo sa z neho vyliahne za vtáka. A to je poriadna pravda, pretože to tak hovoril ten havran. Raz podvečer práve o tom hovorili, keď celkom blízko za lesom bums! spadlo z neba zlaté a žiarivé vajce, len to svišťalo. Tu sa tam všetci rozbehli, najviac vpredu bocian, pretože má najdlhšie nohy. A bocian to zlaté vajce našiel a vzal ho do rúk; ale ono bolo tým pádom celé žeravé, takže si bocian popálil obe ručičky, ale predsa len doniesol to žeravé vajíčko medzi vtáky. Potom honem hups! skočil do vody, aby si ochladil popálené ručičky. Preto sa odvtedy bociany brodia vo vode, aby si chladili pazúriky. To mi hovoril ten havran.“

„A čo hovoril ďalej?“ pýtal sa oriešok. „Potom,“ pokračoval škorec, „sa prikolísala divá hus, aby to horúce vajce vysedela. Ale to vajce bolo ešte celé žeravé, takže si hus popálila bruško a musela skočiť do rybníka, aby si to bruško ochladila. Preto husi dodnes plávajú bruškom na vode. A potom prišiel jeden vtáčik za druhým a sadol si na to anjelské vajce, aby ho vysedel.“ „Oriešok tiež?“ pýtal sa oriešok. „Tiež,“ povedal škorec. „Všetky vtáky na svete na tom vajci sedeli, aby ho vysedeli. Len keď povedali sliepke, že je na nej rad, aby išla sedieť, hovorila sliepka: ‚Ako? Ako? Čo, čo, čo, mám na to čas? Ja musím zobať. Kdeže, kdeže! To to to tak! To by som bola hlupák.‘ A nešla vysedieť anjelské vajce. A keď sa všetky vtáky na tom zlatom vajci vystriedali, vyliahol sa z neho boží anjel. A keď sa vyliahol, nezačal zobať ani pípať ako iné vtáky, ale letel rovno k nebu a spieval Aleluja, Hosana. Potom povedal: ‚Vtáčikovia, čo vám mám za vašu lásku dať, že ste ma vysedeli? Za to budete odo dneška lietať ako anjeli. Pozrite, to musíte takto zamávať krídlami a šups, už to letí. Tak pozor: raz, dva, tri!‘ A keď povedal ‚tri‘, začali všetky vtáky lietať a lietajú až dodnes. Len sliepka nevie lietať, pretože nechcela sedieť na anjelskom vajci. A to všetko je svätá pravda, pretože to tak hovoril karlštejnský havran.“ „Tak pozor,“ povedal drozd. „Raz, dva, tri!“ A tu všetky vtáčiky potriasli chvostíkom, mávli krídlami a vzlietli, každý za svojím spevom a svojou obživou, ako ich to naučil boží anjel.