Popoluška

Raz bol jeden bohatý muž a tomu ochorela milovaná žena, a keď cítila, že sa blíži koniec, zavolala si k posteli svoju jedinú dcérku a povedala jej: „Milé dieťa, zostávaj dobrá a zbožná, potom bude pri tebe vždy stáť náš Pán a ja sa budem na teba pozerať z neba.“ A sotva dohovorila, zavrela oči a zomrela. A bolo to na žiaľ a bolo to na smútok. Dcérka jej chodila každý deň na hrob a usedavo tam plakala a bola stále taká dobrá a zbožná, ako by si to mamička priala. Potom prišla zima a hrob pokryla snehom ako bielou šatkou, a keď jarné slniečko stiahlo biele plátno preč, oženil sa otec s inou ženou. Nová matka priviedla do domu dve dcéry, ktoré boli krásne ako biely deň, ale zlé ako čierna noc. Teraz nastali úbohej nevlastnej dcére naozaj zlé časy. Jedného krásneho rána napadla macochu múdra myšlienka: „Prečo by mala tá hlúpa hus sedieť pri stole s nami? Kto chce jesť náš chlieb, musí si ho najprv zaslúžiť. Marš za slúžku!“ Vzala dievčaťu všetky jeho krásne šaty a hodila mu starú sivú blúzku a drevenice. „Pozrime sa na tú našu pyšnú pannu, akože je vyobliekaná!“ smiala sa a zaviedla ju do kuchyne. Tam jej pridelila tie najťažšie práce; od toho dňa mala dievčina čo robiť od skorého rána do neskorého večera. Vstávala za kikiríkania, aby nanosila vodu, založila oheň, navarila a poumývala riad. A keby sa nudila, mala svoje sestry, ktoré ju zamestnávali všelijakými zlomyseľnosťami, aké len vymysleli, aby ju trápili; vysmievali sa jej a štvali ju, hádzali jej hrach a šošovicu do popola a ona potom musela sedieť a vyberať to. Večer, keď bola od práce unavená na smrť, nečakala na ňu mäkká posteľ ako kedysi, musela si ľahnúť vedľa krbu do popola. A pretože bola stále celá zaprášená a špinavá, čoskoro všetci zabudli jej vlastné meno a začali jej hovoriť Popoluška.

Raz sa stalo, že sa otec chystal na výročný trh a opýtal sa dcér, čo im má priniesť. „Krásne šaty!“ odvetila prvá. „Perly a drahokamy!“ povedala druhá. „A tebe, Popoluško?“ opýtal sa: „Čo by si chcela ty?“ „Otče, prvú vetvičku, ktorá vám na spiatočnej ceste zavadí o klobúk, tú mi prineste.“ Otec nakúpil pre dve nevlastné dcéry krásne šaty, perly a drahokamy a vydal sa domov. Keď prechádzal hustým lesom, šľahol ho jeden lieskový prút a zhodil mu klobúk. Tak ten prút odlomil a vzal so sebou. Doma dal nevlastným dcéram, čo si priali, a Popoluške prútik z lieskového kra. Tá mu poďakovala, bežala k matkinmu hrobu a prútik zasadila do zeme. A svete div sa! Pretože ho každý deň hojne polievala slzami ľútosti a smútku, vyhnal korienky, zazelenal sa a za nejaký čas z neho bol krásny stromček. A nebol to stromček len tak hocijaký, na tomto stromčeku sedával biely holúbok, a keď Popoluška vyslovila nejaké želanie, holúbok jej to, čo si priala, daroval.

V tom čase sa kráľ tej krajiny rozhodol, že ožení syna, a tak podľa starodávneho zvyku usporiadal ples, ktorý mal trvať tri dni, a pozval naň všetky krásne dievčatá z celej ríše, aby si syn mohol vybrať. Z toho každej krásavici poskočilo srdce v tele, nie inak aj tým dvom nevlastným sestrám. Táto správa v nich vyvolala posadnutosť, zhon a chvat, zavolali Popolušku a rozkazovali jej: „Učeš nám vlasy, vykefuj nám topánky, utiahni nám pevne šnurovačky, ideme na svadbu na kráľovský zámok!“ Popoluška poslúchla, ale plakala, lebo by tiež rada išla s nimi, a prosila macochu, aby jej to dovolila. „Ty, Popoluško?“ odvetila macocha: „Veď si celá od prachu a špiny a chcela by si na svadbu? Nemáš žiadne šaty ani topánky a tancovať nevieš!“ Ale keď Popoluška neprestávala prosiť, macocha nakoniec povedala: „Nasypem ti do popola misu šošovice, a ak tú šošovicu za dve hodiny pozbieraš, tak môžeš ísť s nami.“ Vtedy Popoluška vybehla zadnými dverami do záhrady a zavolala: „Milí holúbkovia, hrdličky nežné, vtáčky spod klenby nebeskej, priletťte ku mne, pomôžte mi vyberať, dobré zrnká do misky dávať, zlé do volka hádzať!“ Tu do kuchyne prileteli oknom dva bieli holúbkovia, za nimi hrdličky a nakoniec tam štebotali a poletovali všetky vtáčky, čo ich na oblohe lieta; zniesli sa do popola. Holúbkovia pokývali hlavičkami a začali zobať zob! zob! a po nich aj ostatné vtáčky zob! zob! a všetky dobré zrnká hádzali do misky. Sotva uplynula jedna hodina, boli vtáčky s tou prácou hotové a odleteli opäť preč.

Popoluška bežala s misou k matke a tešila sa a verila, že bude môcť ísť na ples. Ale macochy majú čudné zvyky! Táto povedala: „Nie, Popoluško, nemáš žiadne šaty a nevieš tancovať, bola by si len na smiech.“ A keď Popoluška plakala, tak jej povedala: „Keď vyberieš z popola za jednu hodinu dve misy šošovice, môžeš ísť s nami!“ a myslela si: „Veď aj tak nikam nepôjdeš!“ A keď šošovicu vysypala do popola, Popoluška vybehla zadnými dverami do záhrady a zavolala: „Milí holúbkovia, hrdličky nežné, vtáčky spod klenby nebeskej, priletťte ku mne, pomôžte mi vyberať, dobré zrnká do misky dávať, zlé do volka hádzať!“ Tu do kuchyne prileteli oknom dva bieli holúbkovia, za nimi hrdličky a nakoniec tam štebotali a poletovali všetky vtáčky, čo ich na oblohe lieta; zniesli sa do popola. Holúbkovia pokývali hlavičkami a začali zobať zob! zob! a po nich aj ostatné vtáčky zob! zob! a všetky dobré zrnká hádzali do misky. Sotva uplynula polhodina, boli vtáčky s prácou hotové a odleteli opäť preč. Vtedy zaniesla Popoluška misu matke, tešila sa a verila, že bude môcť ísť na ples. Ale macocha povedala: „Nič ti nepomôže, s nami nepôjdeš, nemáš šaty a nevieš tancovať, nebudeme kvôli tebe na posmech!“ A s týmito slovami sa k Popoluške obrátila chrbtom a pospiechala so svojimi pyšnými dcérami preč. A bolo po všetkom!

Popoluška zostala doma sama, a tak bežala k matkinmu hrobu pod lieskovým krom a volala: „Stromček, trasuj sa a chvej, zlatom, striebrom ma odej!“ A holúbok nelenil a hodil jej dolu šaty ozdobené zlatom a striebrom a hodvábne črievičky vyšívané striebrom. V okamihu sa Popoluška obliekla a šla na ples. Jej macocha ani sestry ju nespoznali, pomysleli si, že to musí byť nejaká cudzia princezná, tak krásne vyzerala. Kdeže Popoluška, tá predsa sedí doma v špine a prehrabáva sa v popole! A už bol pri nej princ, vzal ju za ruky a tancoval len s ňou, a keď si po Popolušku prišli aj iní tanečníci, povedal im: „To je moja tanečnica!“ Tak tancovali, kým nebol večer a Popoluška chcela ísť domov, ale princ jej povedal: „Pôjdem s tebou a odprevadím ťa!“ Rád by totiž vedel, odkiaľ tá krásna dievčina pochádza. Ale Popoluška mu cestou ušla a schovala sa do holubníka. Tak tam princ čakal, kým neprišiel Popolušin otec, tomu potom povedal, že sa mu tam schovala cudzia princezná. Vtedy si starec pomyslel: „To by musela byť Popoluška.“ A dal si doniesť sekeru a holubník podsekol, ale vo vnútri nikto nebol. A keď prišiel otec domov, ležala Popoluška vo svojich špinavých šatách v popole, lebo z holubníka dávno zoskočila a bežala k lieskovému kru, tam si vyzliekla šaty a položila ich na hrob, holúbok ich zasa odniesol a ona si obliekla svoj sivý kabátik a ľahla si do popola v kuchyni.

A bol tu druhý deň plesu, keď sa sestry s macochou odobrali na zámok, bežala Popoluška k lieskovému kru a zvolala: „Stromček, trasuj sa a chvej, zlatom, striebrom ma odej!“ A holúbok mal zasa šaty a ešte krajšie ako včera. Keď sa v nich objavila na plese, boli všetci celí ohromení. Princ na Popolušku už čakal, hneď ju schmatol za ruku a tancoval zasa len s ňou. Keď po ňu prišiel iný tanečník, povedal: „To je moja tanečnica!“ A keď bol večer a chcela ísť domov, išiel princ zasa s ňou, lebo chcel vedieť, z ktorého domu pochádza, ale Popoluška mu cestou zasa ušla a vbehla do záhrady za domom. Tam stála krásna hruška, vyšplhala na ňu rýchlo ako veverička hore a princ netušil, kam sa podela. Počkal, kým neprišiel jej otec, a povedal mu: „Tá krásna dievčina mi zasa zmizla a ja si myslím, že je na tejto hruške.“ Otec si pomyslel: „To by musela byť Popoluška.“ Dal si doniesť sekeru a strom podsekol, ale nikto na ňom nebol. A keď prišiel domov, našiel Popolušku ležať v popole; ako by aj nie, keď na druhej strane z toho stromu zoskočila, krásne šaty zaniesla holúbkovi k lieskovému kru a zasa si obliekla svoju špinavú blúzku.

Tretieho dňa, keď boli ostatní už na plese, bežala Popoluška opäť k matkinmu hrobu a zvolala: „Stromček, trasuj sa a chvej, zlatom, striebrom ma odej!“ A tieto holúbkove šaty, to vám bola nádhera, a črievičky boli celé zo zlata. Keď prišla na ples, všetci naraz onemeli. Princ tancoval celý čas len s ňou, a keď si ju pýtal niekto iný, povedal: „To je moja tanečnica!“ Keď bol večer, chcela ísť Popoluška domov, princ ju odprevádzal, ale ona mu zasa ušla. Ale princ nastražil lesť, dal natrieť schody smolou, a keď po nich Popoluška bežala, uviazol jej v smole ľavý črievičok. Ten princ našiel, bol maličký a pôvabný a celý zo zlata.

Na druhé ráno išiel princ k domu, kde sa mu dievča vždy stratilo, a povedal Popolušinmu otcovi: „Žiadna iná sa nestane mojou nevestou než tá, ktorej padne na nohu tento zlatý črievičok.“ Vtedy sa obe sestry zaradovali, mali obe krásne malé nôžky. Tá staršia schmatla črievičok a šla do komory, aby si ho vyskúšala. Ale kvôli veľkému palcu ho neobula, črievičok jej bol malý, tak jej matka podala nôž a povedala: „Ten palec odrež, keď sa staneš kráľovnou, nebudeš chodiť pešo!“ Tak dievča palec odrezalo, natlačilo nohu do črievička, premohlo bolesť a šlo k princovi. Ten posadil nevestu na koňa a odišiel s ňou. Ale cesta viedla okolo toho hrobu, kde na lieskovom kru sedeli dva holúbkovia a volali: „Pozrite, pozrite, krv z črievička tečie, malý bol črievik, tá nevesta pravá nie je!“ Vtedy sa princ pozrel na dievčaciu nohu a uvidel krv. Obrátil koňa a zaviezol falošnú nevestu späť domov, kde im povedal, že to nie je tá pravá, že má črievičok vyskúšať iné dievča.

Tak vzala črievičok tá mladšia a šla do komory, palec do črievička vkĺzol ľahko, ale päte sa nechcelo. Matka dcére podala nôž a povedala: „Odrež si kus päty, keď budeš kráľovná, nebudeš chodiť pešo!“ Tak si dievča odrezalo kus päty a nohu natlačilo do črievička, premohlo bolesť a šlo k princovi. Ten ju posadil na koňa a odišli. Keď išli okolo hrobu, kde na lieskovom kru sedeli holúbkovia, tí volali: „Pozrite, pozrite, krv z črievička tečie, malý bol črievik, tá nevesta pravá nie je!“ Vtedy sa princ pozrel dolu na jej nohu a uvidel, ako má pančušku celú krvavú. Tak obrátil koňa a priviedol falošnú nevestu späť domov. „To nie je tá pravá!“ povedal: „Nemáte ešte inú dcéru?“ „Nie!“ odvetil otec: „Len po mojej zomrelej žene zostala maličká Popoluška, ale tá nemôže byť vašou nevestou.“ Princ mu povedal, aby po ňu poslal, ale matka odvetila: „Ale nie, tá je taká špinavá, že si vám ju vôbec nemôžem dovoliť ukázať.“ Ale princ nedal pokoj, kým Popolušku nezavolali.

Popoluška si umyla ruky a tvár, vošla dnu a pokľakla pred princa, ktorý jej podal zlatý črievičok. Posadila sa na stoličku a vyzula si drevenicu a obula si črievičok, padol jej ako uliaty. A keď sa postavila a princ uvidel jej tvár, vtedy spoznal tú krásnu dievčinu, s ktorou tancoval, a zvolal: „To je moja pravá nevesta!“ Macocha a obe sestry sa vydesili a od zlosti boli celé bez seba, ale princ posadil Popolušku na koňa a odišiel s ňou. Keď išli okolo lieskového kra, tí dvaja bieli holúbkovia zaspievali: „Pozrite, pozrite, krv v črievičku nie je, jej črievik to bol, princ si vybral dobre.“ A keď to zaspievali, zleteli z lieskového kra a sadli si Popoluške na plecia, jeden na pravé, druhý na ľavé.

Keď princ slávil s Popoluškou svadbu, prišli na ňu aj tie dve falošné sestry. Chceli sa jej vlichotiť a zabezpečiť si podiel na jej šťastí. Keď šli svadobčania do kostola, bola tá staršia sestra po jej pravici a mladšia po ľavici, vtedy holúbkovia každej z nich vyklovali oko. Keď potom vychádzali z kostola, bola tá staršia sestra po ľavici a mladšia po pravici, holúbkovia im vyklovali to zvyšné oko. A tak boli za svoju zlobu a závisť potrestané slepotou až do konca svojich dní.