Ako to bolo na Vianoce

AKO TO BOLO NA VIANOCE

„Heč,“ hovorila mačička psíkovi, „ja niečo viem.“ – „A čo také?“ čudoval sa psík. „Heč,“ vraví mačička, „ja viem, že pán Čapek má napísať na Vianoce nejaké rozprávanie pre tie malé deti, zase niečo o nás, o mačičke a psíkovi.“ – „Hehe,“ tešil sa psík, „ale len aby to tam o mne pekne napísal!“ – „Ba nie,“ povedala mačička, „on nemôže na nič prísť, sedí za tým stolom, stále rozmýšľa a stále nevie, čo by napísal. Sedí a sedí, a stále nič.“ – „To je chyba,“ vyhlásil psík, „potom ho možno nič správne nenapadne a napíše o nás nejaké hlúposti.“ – „No práve,“ hovorila mačička, „aj ja sa toho trochu bojím. Mali by sme mu niečo poradiť. Mne ani nejde tak o pána Čapka, ako o tie deti, čo im to budú čítať.“

„To je pravda,“ povedal psík, „akože by tie detičky k tomu prišli, aby mali na Vianoce o nás nejaké zlé rozprávanie? Poď a poradíme tomu pánovi Čapkovi niečo!“ – „Tak pôjdeme,“ rozhodla mačička, „ale zadarmo to neurobíme, sú Vianoce a my tu nemáme ani kúsok vianočky; musí nám za tú radu niečo dať.“

Tak sa psík s mačičkou zobrali a išli dať radu pánovi Čapkovi, ktorý nevedel, čo o nich na tie Vianoce deťom napísať. „Ja už viem,“ vraví psík cestou, „ja už viem, čo mu poradím! Poviem mu, aby napísal rozprávanie o tom, že ty si začarovaná princezná a ja že som začarovaný princ.“ – „Aký by si bol začarovaný princ,“ smiala sa mu mačička, „keď máš blchy! To princovia nemajú, kto by ti to veril, princovia blchy nemajú, tie majú len psi.“ – „Veď ty tiež nie si žiadna začarovaná princezná,“ povedal psík, „veď som práve nedávno videl, že si sa škrabala.“ – „Prečo by som sa neškrabala,“ povedala mačka, „keď ma to štípalo! Ale keby som chcela, mohla by som pánovi Čapkovi povedať, že ja som začarovaná princezná a tie blchy že sú začarované komorné.“ – „A ja by som mohol povedať,“ chválil sa psík, „že tie moje blchy, to že sú začarovaní rytieri, a že ich mám celé vojsko.“ – „No, vieš, psíku, toto rozprávať nebudeme,“ usúdila mačka, „ten pán Čapek by nám to ešte možno uveril, ale tie deti by to určite neverili a povedali by, že to zle napísal. Poradíme mu radšej niečo šikovnejšie, čo by nám bolo dobré, keď sa s nami detičky chcú hrať. To vieš, niekedy to býva trápenie, ako nás tie detičky ťahajú. Tak nech o tom pán Čapek deťom niečo napíše a my z toho budeme mať osoh.“ – „Ba, to je pravda,“ povedal psík, „od niektorých detí som zažil veľa, až som radšej ušiel.“

Tak si psík s mačičkou rozprávali a došli k pánovi Čapkovi.

Pán Čapek sedel za stolom, pero držal v ruke, nemohol na nič prísť a nevedel, čo písať. „Pánabeka,“ vraví si, „čo ja mám na Vianoce napísať tým deťom o psíkovi a mačičke, keď ma nič nenapadá? Keby mi tak niekto prišiel poradiť!“

Vtom niečo zaklopalo na dvere, vstúpili psík s mačičkou a povedali: „Pán Čapek, my vám ideme poradiť.“ – „Ďakujem vám,“ zvolal pán Čapek radostne, „vy ste ma vyslobodili! V krajine, ktorá sa volá Redakcia, panuje zlý obor menom Klíma, ktorý sídli za deviatimi dverami v jaskyni, čo sa volá šéfáreň. Ten mi uložil prieťažkú prácu, aby som rýchlo napísal Vianočné rozprávanie pre deti, ale ja stále neviem čo, a nič ma nemôže napadnúť. Tak si tu lámem hlavu a rozmýšľam sedem dní a sedem nocí, a stále ma nič nemôže napadnúť a stále neviem, čo by som tým deťom o psíkovi a mačičke napísal. ‚Ak nenapíšeš,‘ rozkázal mi strašným hlasom obor Klíma, ‚premením ťa na tvarohový stĺp a budeš takto pri písacom stole rozmýšľať až do konca sveta a budeme ťa ukazovať tým deťom na hanbu za vstupné päťdesiat halierov.‘ Tak tu teda, milý psíku a mačička, sedím a neviem čo, a vy ste mi prišli poradiť. Vyslobodili ste ma od toho strašného osudu, že by som sa mal stať sochou z tvarohu, a dám vám za to, čo len budete chcieť.“

„Urobíme vám to, pán Čapek, lacno,“ vraví na to mačka, „hoci teraz na Vianoce všetko zdraželo. Tak ja vám radím, aby ste napísali, že mačka má chvost.“ – „To viem,“ čudoval sa pán Čapek, „ale čo s tým?“ – „Ó, pánko, s tým je veľa,“ povedala mačka, „mačací chvost je pre mačku tá najväčšia ozdoba. Ako by to na svete vyzeralo, keby mačka mala chvost kravský alebo koňský a kôň alebo krava mali chvost mačací? Ale ono je to na svete prekvapivo všetko tak správne zariadené, že mačka má chvost mačací a žiadny iný, a preto si ho váži a je naň hrdá. Keď si mačka sadne alebo ľahne, uloží si ho pekne okolo seba, keď mačka kráča, nesie ho tak vznešene za sebou, že sa každý obzrie, ako jej to krásne pristane. A keď sa mačka hnevá, tak tým svojím chvostom tak prísne máva, že sa každý zľakne. Na toto všetko, pane, má mačka svoj chvost.“

„To tiež viem,“ vraví pán Čapek, „veď vám, mačkám, ten váš chvost nikto neberie. Aspoň som nič také v novinách nečítal, a čítam ich predsa denne.“

„Akože neberie?“ povedala mačka, „malé deti nás za neho berú! Nedávno sa chcelo jedno dievčatko so mnou hrať a chytilo ma za chvost, ako keby to bolo držadlo od panvice na lievance. Nepýtajte sa, ako som sa o ten chvost bála a ako to bolelo! Tak ma za neho ťahalo, že som naozaj myslela, že mi ho utrhne. Ja som vám najprv plakala, potom som vrčala, nato kňučala a nakoniec syčala, a keď som už nevedela rady, tak som ho labkou švacla. Len trochu, ale to svet nevidel, aký krik to dievča narobilo! Tak by ste mali, pán Čapek, do tých vianočných novín napísať, aby deti neťahali nás mačky za chvost, lebo sa s nimi nikdy nebudeme hrať.“ „Máme to my zvieratká s deťmi vôbec niekedy trápenie,“ pripojil sa psík. „Nás, psíkov, zasa ťahajú za uši, a to vás bolí tak, že sa to ani vypovedať nedá. Pes má uši na stráženie, stále len počúva, kde sa čo ozve, aby to tak nebol zlodej alebo lupič; pes má, pánko, uši nejako citlivé! A teraz si predstavte, že príde taký chlapec, sám má uši možno neumyté, a teraz vás ťahá za uši a smýka nimi, ako keby to bola nejaká handra. A ešte vám pritom možno stúpi na nohu, a to vykvikne. To potom, pane, ako som dobrák do kostí (ja najradšej takto tie mäkšie, z hydiny alebo teľacie), to potom prestávajú všetky špásy a vrhnem sa na chlapca a zareviem naňho: ‚Choď, strať sa, strať, lebo ťa rafnem!‘ – no a potom chlapec uteká a revie, že pes bol na neho zlý.

Tak to by ste mali, pán Čapek, do tých vianočných novín napísať, aby deti neťahali psov za uši a nestúpali im na labky.“

„A tam zároveň napíšte, aby aj mačkám nestúpali na labky a neťahali ich za uši,“ pripojila sa mačka, „nás to tiež bolí, presne tak ako psov.“ – „A psíkov tiež neťahajú za chvost, to my tiež nemáme radi,“ povedal pes. „Tak teraz to všetko napíšte a dajte nám niečo za dobrú radu.“

Tak teda pán Čapek dal mačičke za dobrú radu kus vianočky a – pretože sú Vianoce – k tomu rybí mechúr. Psovi – ten figy, datle ani pomaranče nejedáva – dal poriadny koniec salámy, tri syrčeky a niekoľko kociek cukru. „Tak vidíte, vaša milosť, dali sme vám tú radu lacno,“ povedali pes s mačičkou, „práve sme si niečo také na zub priali. Tak vám ďakujeme, naša úcta a veselé Vianoce! A nech je to v tých novinách napísané všetko tak, ako sme to povedali!“

Odišli spokojne domov a pán Čapek sadol za stôl a všetko to teraz začal písať, ako to bolo, a to všetko napísal, ako mu to mačička a psík povedali.

Napísal on to tak dobre, ako mu to mačička a psík povedali? Či to nenapísal inak, ako to bolo? My to dobre vieme, ako mu to ten psík s mačičkou všetko povedali! hovoria deti. Či to akurát tak nenapísal, až je z neho stĺp z tvarohu a my sa naňho budeme chodiť pozerať za päťdesiat halierov. – No tak, deti, keď viete, ako to bolo, a pán Čapek to teraz práve dopísal, tak si to musíte prečítať znova, aby ste sa presvedčili, či to napísal práve tak, ako to viete, ako to bolo s pánom Čapkom, psíkom a mačičkou.