VEĽKÁ POLICAJNÁ ROZPRÁVKA

Tak to azda, deti, viete, že na každej policajnej strážnici čiže štaci bdie niekoľko pánov strážnikov celú noc, keby sa náhodou niečo stalo, ako napríklad že by sa niekam dobýjali zbojníci alebo keby zlí ľudia chceli niekomu urobiť škodu. Preto sú páni strážnici na strážnici až do rána hore, zatiaľ čo iní strážnici, ktorým sa hovorí patroly, chodia po uliciach a dávajú pozor na zbojníkov, zlodejíčkov, strašidlá a iné takéto neporiadky. A keď takej patrole začnú bolieť nôžky, vráti sa na strážnicu a zasa iný strážnik ide na ulicu dávať pozor. Tak to chodí celú noc; a aby im to lepšie ubehlo, fajčia tí strážnici na strážnici fajky a rozprávajú si, čo kde zvláštne videli. Tak raz tak pofajčievali a hovorili, keď sa vrátil z patroly jeden strážnik, počkajme, veď to bol pán Halaburd, a povedal: „Nazdar, chlapci! Hlásim, že ma bolia nôžky.“ „Tak si sadni,“ prikázal mu najstarší pán strážnik, „a namiesto teba pôjde strážiť tento pán Holas. A teraz nám, pán Halaburd, rozprávaj, čo je nové v tvojom rajóne a v akých prípadoch si v mene zákona zasiahol.“ „Dnes v noci toho veľa nebolo,“ povedal pán Halaburd. „V Štěpánskej ulici sa bili dve mačky; tak som ich v mene zákona rozohnal a napomenul. Potom v Žitnej ulici vypadol z hniezda mladý vrabec, bytom v čísle 23. Zavolal som staromestských hasičov, aby prišli s rebríkom a dopravili povedaného vrabca do jeho hniezda. Jeho rodičia boli napomenutí, aby lepšie dávali pozor. A keď som išiel dolu Ječnou ulicou, niečo ma potiahlo za nohavicu. Pozerám, a to je škriatok. Viete, ten fúzatý z Karlovho námestia.“ „Ktorý?“ pýtal sa najstarší pán strážnik. „Tam ich býva niekoľko: Mydlifousek, Kolbaba zvaný Dědek, Šmidrkal, Padrholec, Pumprdlík, Kváček zvaný Fajfka, Kuřinožka a Tintěra, ten, čo sa tam presťahoval od Apolináře.“ „Ten, čo ma ťahal za nohavice,“ povedal pán Halaburd, „bol Padrholec, čo býva v tej starej vŕbe.“ „Aha,“ povedal najstarší pán strážnik. „Chlapci, to je jeden veľmi dobrý škriatok, ten Padrholec. Keď niekto na Karlovom námestí niečo stratí, povedzme prsteň, loptu, merunu alebo pumlíč, tak to ten Padrholec vždy odnesie strážnikovi ako čestný nálezca. Tak ďalej.“ „A ten škriatok, ten Padrholec,“ pokračoval strážnik Halaburd, „mi vraví: ‚Pán strážnik, ja nemôžem domov, do môjho bytu na vŕbe mi vliezla veverica a nechce ma tam pustiť.‘ – Tak som vytasil šabľu, išiel som s Padrholcom k jeho vŕbe a vyzval som v mene zákona veveričku, aby opustila príbytok a nedopúšťala sa takých zločinov, previnení a priestupkov, ako je rušenie držby, rušenie verejného poriadku, násilie a zlodejina. Načo tá veverica povedala: ‚Až naprší.‘ Tu som si vyzliekol opasok a plášť a vyliezol na tú vŕbu. Keď som bol pri tej diere po vypadnutom suku, v ktorej má pán Padrholec byt, začala tá veverica plakať: ‚Pán strážnik, prosím vás, nezatýkajte ma! Ja som sa tu u pána Padrholca len schovala, lebo pršalo a do môjho kvartiera tečie.‘ – ‚Žiadne reči, panička,‘ ja na to, ‚pozbierajte svojich päť sliviek alebo bukvíc a balte sa zo súkromného príbytku pána Padrholca. A keby sa ešte raz opakovalo, že by ste násilím alebo úkladne, bez jeho súhlasu a povolenia vnikli do jeho privátu, tak zavolám posily, obkľúčime vás, zatkneme vás a dopravíme vás spútanú na policajný komisariát. Tak hybaj!‘ – A to je, ľudkovia, všetko, čo som tejto noci videl.“ „Ja som za života žiadneho škriatka nevidel,“ ozval sa strážnik Bambas. „Ja som mal doteraz rajón v Dejviciach a tam v tých nových domčekoch žiadne takéto zjavy, bytosti, alebo ako sa tomu hovorí, nadprirodzené úkazy nie sú.“ „Tu ich je kopa,“ povedal najstarší pán strážnik. „A kedysi ich bývalo, kdeže! Napríklad pri Šítkovskom jaze sa vyskytoval vodník, čo svet svetom stojí. S ním nemala polícia nikdy nič do činenia, taký to bol riadny vodník. Libeňský vodník je starý filuta, ale Šítkovský, to bol veľmi správny človek. Veď ho vodárenský úrad mesta Prahy vymenoval za hlavného mestského vodníka a platil mu mesačnú gáž. Ten Šítkovský vodník strážil Vltavu, aby nevyschla; povodne on nerobil, tie robia vidiecki vodníci z hornej Vltavy, napríklad Vyderský, Krumlovský a Zvíkovský. Ale ten Libeňský vodník ho zo závisti popudil, aby žiadal od mesta Prahy za svoje služby titul a plat magistrátneho radcu; a keď mu na radnici povedali, že to ako nejde, lebo vraj nemá príslušné vysokoškolské vzdelanie, urazil sa ten Šítkovský vodník a odsťahoval sa z Prahy. Teraz vraj robí vodu v Drážďanoch. To sa vie, všetci labskí vodníci v Nemecku až po Hamburg sú Česi ako poleno. A od tých čias nie je pri Šítkovskom jaze žiadny vodník. Preto býva v Prahe málo vody. Potom na Karlovom námestí tancovali v noci svetielka. Ale pretože to nerobilo dobrotu a ľudia sa ich báli, uzavrela s nimi pražská obec dohodu, že sa presťahujú do Stromovky a tam ich bude rozžíhať a k ránu hasiť zriadenec od plynárne. Lenže ten zriadenec, ktorý ich rozžíhal, musel za vojny narukovať a tak sa na tie svetielka zabudlo. – Čo sa týka rusaliek, tých bývalo iba v Stromovke sedemnásť; ale z nich asi tri šli k baletu, jedna sa dala k filmu a jedna sa vydala za akéhosi železničiara zo Střešovíc. Tri rusalky sú v Kinského záhrade, dve pôsobia v Grébovke a jedna sa zdržiava v Jelenom priekope. Mestský záhradník z Riegrových sadov si chcel jednu rusalku nasadiť do svojho parku, ale akosi sa mu tam nedržala; myslím, že tam na ňu bolo príliš veterno. – Potom policajne zapísaných škriatkov, ktorí sú príslušní do verejných budov, parkov, kláštorov a knižníc, je v Prahe tristo štyridsaťšesť, nepočítajúc raráškov v súkromných domoch, ktorých nemáme v evidencii. – Strašidiel v Prahe bývalo habadej, ale teraz sú zrušené, pretože bolo vedecky dokázané, že žiadne strašidlá nie sú. Len na Malej Strane vraj ľudia tajne a nezákonne prechovávajú na povalách pár starožitných strašidiel, ako mi tuná hovoril kolega z malostranského komisariátu. A to je, pokiaľ viem, všetko.“ „Okrem tej sane čiže draka,“ povedal strážnik Kubát, „čo zabili na Žižkove v Židovských peciach.“ „Žižkov,“ povedal najstarší strážnik, „to nikdy nebol môj rajón, tak o tom draku veľa neviem.“ „Ja som pri tom bol,“ povedal strážnik Kubát, „ale celý prípad mal v práci a v referáte kolega Vokoun. To už je dosť dávno, ešte keď bol naším policajným prezidentom pán Bienert. Tak raz večer povedala tomu Vokounovi jedna stará pani, bola to pani Částková, trafikantka, ale ona je vlastne baba vedma čiže prorokyňa a sudička, aby ste vedeli, teda tá pani Částková povedala kolegovi Vokounovi, že jej vyšlo v kartách, že v Židovských peciach drží drak Huldabord v zajatí prekrásnu pannu, ktorú uniesol jej rodičom; a tá panna vraj je murciánska princezná. ‚Murciánska alebo nemurciánska,‘ povedal na to strážnik Vokoun, ‚to dievča musí drak vydať rodičom, alebo proti nemu zakročím podľa predpisov, zvaných služobný poriadok, forščrifty čiže inštrukcie.‘ To povedal, opásal sa služobnou šabľou a išiel do Židovských pecí. Ja si myslím, že by to tak urobil každý z nás.“ „To si myslím,“ povedal strážnik Bambas. „Ale ja som v Dejviciach a Střešoviciach žiadneho draka nemal. Tak ďalej.“ „Teda kolega Vokoun,“ pokračoval strážnik Kubát, „sa opásal bočnou zbraňou a išiel hneď v noci do Židovských pecí. A namojdušu, z jednej tej diery čiže jaskyne počuje halasiť hrubé hlasy. I posvietil si tam služobnou baterkou a zazrel strašného draka so siedmimi hlavami; a tie hlavy spolu hovorili, odpovedali si a niekedy sa aj pohádali a nadávali si – to viete, taký drak nemá žiadne maniere, a keď, tak len zlé. A v kúte tej jaskyne naozaj plakala prekrásna panna a zapchávala si uši, aby nepočula, ako tie dračie hlavy spolu hrubým hlasom rozprávajú. ‚Hej vy jeden,‘ zvolal kolega Vokoun na toho draka zdvorilo síce, ale so služobnou prísnosťou, ‚legitimujte sa; máte nejaké papiere, domovský list, služobnú knižku, zbrojný pas alebo iné osobné doklady?‘ Tu sa jedna z tých dračích hláv zachechtala, jedna sa rúhala, jedna kliala, jedna zlorečila, jedna hanobila, jedna nadávala a jedna vyplazovala na Vokouna jazyk. Ale kolega Vokoun sa nedal a zvolal: ‚V mene zákona, zbaľte sa a poďte so mnou šup na komisariát, vy i to dievča tam vzadu.‘ ‚To zas pr,‘ rozkričala sa jedna z tých dračích hláv. ‚Vieš ty, ty ľudské pierko, kto ja som? Ja som drak Huldabord.‘ ‚Huldabord z hôr Granadských,‘ povedala druhá hlava. ‚Zvaný tiež Veľká Saň Mulhacenská,‘ vykríkla tretia hlava. ‚A ja ťa slupnem,‘ zarevala štvrtá, ‚ako malinu.‘ ‚Roztrhám ťa na cucky, na mandžáry, na padrť, na cimprcampr a okrem toho ťa roztrhnem napoly ako slaniaka, až sa z teba budú piliny sypať,‘ zahrmela piata hlava. ‚A potom ti zakrútim krk,‘ zaburácala šiesta. ‚A bude po vtákoch,‘ dodala siedma hlava strašným hlasom. Čo myslíte, chlapci, čo teraz urobil kolega Vokoun? Povedali by ste, že sa zľakol? Kdeže! Keď videl, že to po dobrom nejde, vzal služobný obušok čiže pendrek a natrel ním jednu dračiu kotrbu po druhej, čo mal síl; a silu on má humpolácku. ‚A hľa,‘ povedala prvá hlava, ‚toto nie je zlé.‘ ‚Práve ma svrbelo temeno,‘ vravela druhá. ‚A mňa hrýzla v zátylku nejaká muška,‘ vravela tretia. ‚Miláčik,‘ povedala štvrtá, ‚podrbaj ma ešte tou paličkou!‘ ‚Ale klepni silnejšie,‘ radila piata, ‚aby to trochu puklo.‘ ‚A viac vľavo,‘ žiadala šiesta, ‚tam ma to strašne svrbí.‘ ‚Na mňa je ten tvoj prútik veľmi mäkký,‘ myslela siedma. ‚Nemáš niečo tvrdšie?‘ Tu vytasil strážnik Vokoun šabľu a sedemkrát sekol, do každej hlavy raz, až na nich šupiny zarinčali. ‚Toto už bolo trochu lepšie,‘ povedala prvá hlava drakova. ‚Aspoň si odsekol ucho jednej blche,‘ libovala si druhá hlava; ‚ja mám totiž oceľové ušká.‘ ‚A mne si vysekol ten vlas, čo ma práve svrbel,‘ povedala tretia. ‚A mne si pročesal mikádíčko,‘ pochvaľovala si štvrtá hlava. ‚Tým tvojím hrebienkom by si ma mohol drbať denne,‘ bručala piata. ‚Veď ja som to pierko ani necítila,‘ vravela šiesta. ‚Človeče zlatý,‘ povedala siedma hlava, ‚pošteklí ma ešte raz!‘ Tu vytiahol strážnik Vokoun služobný revolver a sedemkrát vystrelil, do každej dračej hlavy raz. ‚Kruciturca,‘ vyhŕkla saň, ‚nehádž na mňa tým pieskom, veď toho budem mať plné vlasy! Safra, mne ten tvoj drobček vletel do oka! A tuto mi to tvoje smetisko uviazlo medzi zúbkami! Tak, a teraz už toho mám práve dosť,‘ zareval drak, odkašľal všetkými siedmimi hrdlami a zo všetkých siedmich papúľ chrlil oheň proti kolegovi Vokounovi. Kolega Vokoun sa nezľakol; vytiahol služobné predpisy a prečítal si, čo má strážnik robiť, keď má proti sebe presilu; našiel, že v takom prípade má zavolať posilu. Potom si vyhľadal predpis, čo má robiť, keď niekde šľahá oheň, a našiel, že za týchto okolností má telefonovať po hasičov. Tak si prečítal všetko, čo má robiť, a zavolal hasičov a policajnú posilu. Na tú posilu nás pribehlo klusom šesť, kolegovia Rabas, Holas, Matas, Kudlas, Firbas a ja, a kolega Vokoun nám povedal: ‚Chlapci, tak toto máme vyslobodiť to dievča z moci toho draka. On je síce drak pancierový a na toho je každá šabľa slabá, ale ja som vypozoroval, že v zátylku je ten drak trochu mäkší, aby sa mohol ohýbať. Tak keď poviem tri, musíte ho všetci seknúť šabľou do zátylku. Ale najprv musia hasiči toho draka uhasiť, aby nám nepripálil mundúr.‘ Len čo to dopovedal, tu trára prišlo k Židovským peciam sedem motorových striekačiek so siedmimi hasičmi. ‚Hasiči, pozor,‘ zvolal udatne strážnik Vokoun, ‚keď poviem tri, začne každý z vás striekať na jednu dračiu hlavu, ale to musíte rovno do hrtana, kde má drak mandle, lebo tadiaľ ide ten oheň von. Tak pozor: raz, dva, tri!‘ A ako povedal tri, pustili hasiči sedem prúdov vody rovno do siedmich dračích papúľ, z ktorých šľahal oheň ako z autogénu. Šššš, to vám to syčalo! Drak prskal, frkal a fučal, kašľal, dusil sa a kliaľ, chrapčal, chrčal, odkašliaval a chrochtal, supel, soptil, syčal a sipel a volal mamičku a mlátil okolo seba chvostom, ale hasiči nepopustili a striekali a striekali, až sa z tých siedmich dračích hláv namiesto šľahajúceho ohňa vyvalila para ako z rušňa, že nebolo na krok vidieť. Potom tá para zredla, hasiči prestali striekať, zatrúbili a išli domov; a drak, celý zmočený a schlipnutý, len prskal a odpľuval a vytieral si vodu z očí a bručal: ‚Počkajte, chlapci, toto vám nezľavím!‘ Ale tu zvolal kolega Vokoun: ‚Pozor, chlapci: raz, dva, tri!‘ A ako povedal tri, my všetci strážnici sme majzli šabľami do siedmich dračích zátylkov a sedem hláv sa váľalo na zemi; a zo siedmich krkov vytrysla voda a striekala ako z hydrantu, čo jej do toho draka natieklo. ‚Tak poďte, slečno,‘ povedal kolega Vokoun tej murciánskej princeznej, ‚ale dajte pozor, nech vám to nepostrieka šatôčky.‘ ‚Ďakujem ti, ušľachtilý hrdino,‘ povedala tá slečna, ‚že si ma vyslobodil z moci tej sane. Ja som sa práve hrala so svojimi kamarátkami v murciánskom parku volejbal a hádzanú a diabolo a na schovávačku, keď tu priletel ten tučný starý drak a uniesol ma bez zastávky až sem.‘ ‚A kadiaľ ste to, slečno, leteli?‘ pýtal sa kolega Vokoun. ‚Cez Alžír a Maltu a Carihrad a Belehrad a Viedeň a Znojmo a Čáslav a Záběhlice a Strašnice až sem, za tridsaťdva hodín, sedemnásť minút a päť sekúnd nonstop a netto,‘ povedala murciánska princezná. ‚Tak to drak urobil rekord v lete s cestujúcimi na diaľku,‘ čudoval sa kolega Vokoun. ‚To vám, slečno, gratulujem. Ale teraz aby som zatelegrafoval vášmu pánovi otcovi, aby si po vás niekoho poslal.‘ Len čo to dopovedal, tu zahrkotalo auto a z neho vyskočil murciánsky kráľ s korunou na hlave a celý v hermelíne a brokáte a začal od radosti skákať na jednej nohe a kričať: ‚Dievča zlaté, tak ťa konečne nachádzam!‘ ‚Počkať, vaša výsosť,‘ zarazil ho kolega Vokoun. ‚Vy ste s tým vaším autom išli po ulici zakázanou rýchlosťou, rozumiete? Zaplatíte sedem korún pokuty.‘ Murciánsky kráľ sa začal hrabať po vreckách a bručal: ‚To som blázon, veď som si vzal so sebou sedemsto dublónov, piastrov a dukátov, tisíc peset, tritisíc šesťsto frankov, tristo dolárov, osemsto dvadsať mariek a tisíc dvesto šestnásť československých korún deväťdesiatpäť halierov, a teraz nemám vo vrecku ani findy ani šup ani grešle ani vindry. Asi som to všetko cestou utratil za benzín a za pokuty za nedovolenú rýchlosť. Statočný rytier, tých sedem korún pošlem po svojom vezírovi.‘ Načo murciánsky kráľ odkašľal, položil ruku na prsia a pokračoval ku kolegovi Vokounovi: ‚Vidím na tvojej uniforme, ako aj na tvojom vznešenom zjave, že si nejaký mocný bojovník, princ, alebo dokonca štátny úradník. Za to, že si vyslobodil moju dcéru a zložil strašnú saň mulhacenskú, by som ti mal ponúknuť ruku svojej dcéry, ale ty máš na ľavej ruke snubný prsteň, z čoho súdim, že si už ženatý. Máš detičky?‘ ‚Mám,‘ povedal Vokoun. ‚Mám trojročného chlapca a dievčatko v perinke.‘ ‚Gratulujem,‘ povedal murciánsky kráľ. ‚Ja mám len toto dievča. Tak počkaj, ja ti dám aspoň polovičku svojho murciánskeho kráľovstva. To robí okrúhlo sedemdesiat tisíc štyristo päťdesiatdeväť štvorcových kilometrov plošnej výmery so siedmimi tisícmi sto piatimi kilometrami železníc, dvanástimi tisícmi kilometrov ciest a dvadsiatimi dvoma miliónmi siedmimi stami päťdesiatimi tisícmi deviatimi stami jedenástimi obyvateľmi oboch pohlaví. Tak čo, plesneme si?‘ ‚Pán kráľ,‘ povedal na to kolega Vokoun, ‚to má svoje ťažkosti. Ja a tuto kamaráti sme toho draka zabili zo služobnej povinnosti, lebo neposlúchol moju úradnú výzvu a nechcel ísť so mnou na komisariát. A za služobný výkon nikto z nás nesmie prijať žiadnu odmenu, kdeže! Panečku, to my máme zakázané.‘ ‚Aha,‘ povedal kráľ. ‚Ale azda by som mohol tú polovičku murciánskeho kráľovstva s celým zariadením venovať na znak svojej kráľovskej vďačnosti celej pražskej polícii.‘ ‚To by už šlo skôr,‘ myslel kolega Vokoun, ‚ale to má, pán kráľ, svoje ťažkosti. My máme celý pražský obvod až po potravinovú čiaru, a čo už nám len tá Praha dá chodenia a strážení! Keby sme mali ešte polovičku kráľovstva murciánskeho a museli ju strážiť, tak by sme sa veľmi nabehali a bolievali by nás nôžky. Pán kráľ, my vám mnohokrát ďakujeme, ale nám stačí Praha.‘ ‚Tak aspoň,‘ povedal murciánsky kráľ, ‚vám dám, chlapci, tuto ten balíček tabaku, čo som si vzal na cestu. Je to pravý murciánsky a stačí práve na sedem fajok, keď si ich nenatlačíte plné. Tak, dcérka, šup do vozidla a ideme.‘ – A keď bol v prachu – a prachu narobil ten kráľ neuveriteľného –, my, totiž kolegovia Rabas, Holas, Matas, Kudlas, Firbas a Vokoun a ja, sme išli na strážnicu a natlačili sme si fajky tým murciánskym tabakom. Chlapci, taký tabak som za života nefajčil; nebol ani tak veľmi silný, ale voňal ako med, ako vanilka, ako čaj, ako škorica, ako kadidlo, ako klinček a ako banány, ale pretože nám veľmi smrdeli fajky, tak sme tú vôňu ani necítili. A ten drak mal prísť do múzea, ale kým si po neho prišli, zmenil sa na rôsol, pretože veľmi navlhol a nasiakol tou vodou a pokazil sa. A to je všetko, čo viem.“ Keď strážnik Kubát na strážnici dopovedal rozprávku o drakovi na Židovských peciach, všetci strážnici po nejaký čas mlčky pofajčievali; to asi mysleli na ten murciánsky tabak. Potom sa ozval strážnik Choděra: „Keď tuto kolega Kubát rozprával o žižkovskom drakovi, tak ja vám napríklad poviem o tej sani z Vojtěšskej ulice. Raz som mal obchôdzku po Vojtěšskej ulici a zrazu vám vidím v tom kúte pri kostole obrovské vajce. Bolo také veľké, že by sa mi nezmestilo ani do služobnej prilby, a ťažké vám bolo ako z mramoru. Preboha, povedal som si, to azda je pštrosie vajce alebo čo, ja to odnesiem na policajné riaditeľstvo, na oddelenie strát a nálezov; azda sa o také vajce jeho majiteľ prihlási. – Vtedy bol na tom oddelení kolega Pour a mal práve od prechladnutia v krížoch lámanie; tak si kúril v železných kachliach, že tam bolo horúco ako v rúre, ako v peci, ako v sušiarni. ‚Nazdar, Pour,‘ vravím, ‚ty tu máš teplo ako čertova babička. Tuto hlásim, že som našiel vo Vojtěšskej ulici nejaké vajce.‘ ‚Tak to niekam polož,‘ povedal kolega Pour, ‚a sadni si; a ja ti budem hlásiť, aké mám trápenie s tým lámaním v krížoch.‘ No, trochu sme sa zhovorili, ako už tak reč plynie; potom sa začalo zmrákať a zrazu počujeme v kúte niečo ako chrúmať alebo šuchotať. Tak sme zasvietili a pozeráme, a ono vám z toho vajca vylezie saň – asi sa vyliahla tým obrovským teplom. Nebola väčšia ako povedzme pudel alebo foxteriér, ale bola to saň, to sme poznali hneď, lebo mala sedem hláv; podľa toho sa totiž pozná drak. ‚Kryndapána,‘ povedal kolega Pour, ‚čo s tým tu budeme robiť? To aby som zatelefonoval po pohodného, aby to zviera odpratal?‘ ‚Vieš, Pour,‘ vravím mu ja, ‚taká saň je dosť vzácne zviera; ja si myslím, že by sme mali dať do novín inzerát, aby sa jej majiteľ prihlásil.‘ ‚No dobre,‘ povedal Pour, ‚ale čím ju zatiaľ budeme kŕmiť? Skúsim to s mliekom a nadrobenou žemľou; každému mláďaťu je mliečko najzdravšie.‘ Tak jej nadrobil sedem žemlí do siedmich litrov mlieka; a to ste mali vidieť, ako sa to dráča do toho hladne pustilo; jedna hlava odstrkovala pri miske druhú a všetky tie hlavy na seba vrčali a chlemtali mliečko, až zašpinili celú kanceláriu; potom sa jedna hlava po druhej oblizla a uložila sa na spánok. Potom kolega Pour zamkol tú saň vo svojej kancelárii, kde boli uložené všetky stratené a nájdené veci z celej Prahy, a dal do všetkých novín tento inzerát: Šteňa dračie, čerstvo vyliahnuté z vajca, bolo nájdené vo Vojtěšskej ulici. Toto je sedemhlavé, žlté a čierno pruhované. Jeho majiteľ nech sa prihlási na policajnom riaditeľstve, oddelení strát a nálezov. Keď ráno kolega Pour prišiel do svojej kancelárie, nepovedal nič viac ako: ‚Safra zatrápene zatrachtile preboha kristovho panenanebi saknaryby ránoboží uvšetkýchvšudy učerchmana ustahromov prepetran kakraholte a namojdušu, aby som neklial!‘ Ona vám tá saň cez noc zožrala všetky veci, ktoré kto v Prahe stratil alebo našiel, teda prstene a hodinky, peňaženky, taštičky a notesy, lopty a ceruzky, peračníky a držiaky a školské knihy a guľôčky na hranie a gombíky a rysovadlá a rukavice a ešte k tomu všetky úradné spisy, akty, protokoly a listiny, skrátka všetko, čo v Pourovej kancelárii bolo, dokonca aj Pourovu fajku, lopatku na uhlie a pravítko, ktorým Pour linajkoval spisy; tá saň toho zjedla toľko, že bola už raz taká veľká a niektorým jej hlavám bolo zle. ‚Teda toto nepôjde,‘ vravel kolega Pour, ‚ja si to zviera tu nechať nemôžem.‘ A zatelefonoval Spolku na ochranu zvierat, aby svrchupísaný vážený Spolok tomu dračiemu mláďaťu poskytol útulok, ako to robieva pre zatúlané psíky a mačičky. ‚Prečo nie,‘ povedal Spolok a vzal to dráča do svojho útulku. ‚Ale to by som rád vedel,‘ povedal potom ten Spolok, ‚čím sa vlastne taká saň živí. V prírodopise o tom nič nie je.‘ Tak to skúsili a kŕmili toho draka mliečkom, párkami, salámou, vajíčkami, mrkvou, kašičkou, čokoládou, husacou krvou, hrachom, senom, polievkou, zrním, extraklobásou, paradajkami, ryžou, žemľami, cukrom, zemiakmi a krížalami; to dráča to zhltlo všetko a ešte im zožralo knihy, noviny, obrazy, kľučky na dverách a vôbec všetko, čo tam mali; a rástlo tak, že už bolo väčšie ako bernardín. Ale zatiaľ došiel tomu Spolku telegram až z Bukurešti, v ktorom bolo napísané čarodejníckym písmom: To dračie šteňa je zakliaty človek. Bližšie ústne. Prídem v priebehu tristo rokov na Wilsonovu stanicu. Kúzelník Bosko Tu sa ten Spolok na ochranu zvierat poškrabal za ušami a povedal: ‚Ouha, keď tá saň je zakliaty človek, tak je to ľudská osoba, a my ju nemôžeme chovať v ochrane zvierat. To ju musíme poslať do nájdenského ústavu alebo do sirotinca.‘ Ale tie nájdenské ústavy a sirotince zasa povedali: ‚Ouha, keď je ten človek zakliaty do zvieraťa, tak už to nie je človek, ale zviera, lebo je zakliaty do zvieraťa. Ergo zakliaty človek nepatrí do referátu nám, ale ochrane zvierat.‘ A pretože sa nemohli dohodnúť na tom, či je človek zakliaty do zvieraťa viac človek, alebo viac zviera, nechceli tú saň chovať ani jedni, ani druhí a úbohá saň nevedela, čia vlastne je; to ju tak mrzelo, že prestala žrať, hlavne jej tretia, piata a siedma hlava. On bol v tom Spolku jeden malý a tenký človiečik, nepatrný a skromný ako prázdny struk, volal sa nejako na N: Nováček alebo Nerad alebo Nohejl – nie, pán Trutina sa volal; a keď ten pán Trutina videl, ako tej sani od zármutku vädne jedna hlava po druhej, povedal tomu Spolku: ‚Páni, nech je to človek, alebo zviera, ja by som si tú saň vzal domov a staral by som sa o ňu ako sa patrí.‘ Tu všetci povedali: ‚No tak sláva,‘ a pán Trutina si tú saň odviedol k sebe domov. To teda treba povedať, staral sa o ňu, ako náleží: kŕmil ju a česal ju a hladkal ju – on ten pán Trutina mal veľmi rád zvieratá; a každý večer, keď prišiel z práce domov, ju vyvádzal na prechádzku, aby sa trochu vybehala; a ona skákala za ním ako psíček a vrtela chvostom a počúvala na meno Amina. Raz večer ich stretol pán pohodný a vraví: ‚Halt, pán Trutina, čo to majú za zviera? Ak je to nejaký dravec alebo šelma čiže zviera divé, tak ho nesmiete vodiť po uliciach; ale ak je to psík, tak mu musíte kúpiť psiu známku a zavesiť mu ju na krk.‘ ‚To je taký vzácny druh psíka,‘ povedal pán Trutina, ‚takzvaný pinč drakatý čiže chrt saňový čiže pes sedemhlavý, však, Amino? Bez starosti, pán drnomajster, ja jej tú psiu známku kúpim.‘ A kúpil jej psiu známku, hoci úbožiak musel za ňu dať poslednú korunku, čo mal. A zas ich stretol pán pohodný a povedal: ‚Pán Trutina, takto to nepôjde; keď ten váš psík má sedem hláv, musí mať psiu známku na každom krku, lebo je predpis, že každý pes má mať na krku psiu známku.‘ ‚Ale, pán drnomajster,‘ bránil sa pán Trutina, ‚veď Amina má na prostrednom krku psiu známku!‘ ‚To je jedna,‘ povedal pán pohodný, ‚ale ostatných šesť hláv behá bez známky na krku a to ja nemôžem trpieť. Ja vám to vaše psisko musím zabaviť.‘ ‚Prosím vás, pán drnomajster,‘ povedal pán Trutina, ‚počkajte s tým ešte tri dni, ja Amine tie známky kúpim.‘ A išiel domov celý nešťastný, lebo už nemal v peniazoch ani šesták. Doma si sadol a div že neplakal, ako mu toho bolo ľúto; hovoril si, že mu jeho Aminu zoberie pán pohodný a predá ju do cirkusu alebo ju zabije. A keď sa tak trápil a vzdychal, prikradla sa k nemu tá saň a položila mu všetkých sedem hláv do lona a pozerala sa mu do očí takými krásnymi smutnými očami; také pekné a celkom ľudské oči má každé zviera, keď sa na človeka pozerá s láskou a dôverou. ‚Ja ťa, Amino, nedám,‘ povedal pán Trutina a pohladkal tú saň po všetkých siedmich hlavách; a potom vzal svoje hodinky po otcovi a sviatočné šaty a svoje najlepšie topánky a všetko to predal a ešte si nejaké peniaze požičal a za všetky tie peniaze kúpil šesť psích známok a zavesil ich svojej sani na obojky. A keď potom s ňou vyšiel na ulicu, tak všetky tie známky cinkali a zvonili, ako keď idú sane s rolničkami. Ale ešte toho večera prišiel k pánovi Trutinovi jeho pán domáci a vraví: ‚Pán Trutina, mne sa ten váš pes nechce páčiť. Ja sa síce v psoch veľmi nevyznám, ale ľudia hovoria, že je to drak; a to ja vo svojom dome nemôžem trpieť.‘ ‚Pán domáci,‘ povedal pán Trutina, ‚veď Amina nikomu neublížila!‘ ‚To mi je jedno,‘ vravel pán domáci, ‚ale do solídneho domu drak nepatrí, a basta fidli. Ak toho psa nechcete dať preč, tak vám dávam od prvého výpoveď z bytu. Sluha, pán Trutina.‘ A buchol za sebou dverami. ‚Tak vidíš, Amino,‘ zaplakal pán Trutina, ‚teraz sa ku všetkému musíme odtiaľto sťahovať; ale ja ťa nedám.‘ Tu sa k nemu tichučko pripotácala tá saň a oči jej tak prekrásne žiarili, že to pán Trutina ani vydržať nemohol. ‚Nono,‘ povedal, ‚to vieš, stará, že ťa mám rád.‘ Deň nato išiel plný starostí do svojej práce – on bol totiž v akejsi banke pisárom; a tam si ho zavolal jeho šéf. ‚Pán Trutina,‘ povedal ten pán šéf, ‚mne do vašich súkromných vecí síce nič nie je, ale tuto sú také divné reči, že vraj si doma pestujete draka. Pozrite, žiadny z našich predstavených nepestuje draka. Draka si môže dovoliť iba nejaký kráľ alebo sultán, ale pre obyčajných ľudí to nie je. Pán Trutina, vy žijete veľmi nad svoje pomery. Buď toho draka dáte preč, alebo vám dávam od prvého výpoveď.‘ ‚Pán šéf,‘ povedal Trutina potichu, ale pevne, ‚ja Aminu nedám.‘ A išiel domov tak zarmútený, že sa to ani rozprávať nedá. Doma si sadol ako telo bez ducha a z očí mu začali tiecť slzy. ‚Teraz je so mnou koniec,‘ povedal si a plakal. A tu cítil, ako mu tá saň položila jednu hlavu na kolená; nevidel na ňu pre slzy, ale hladkal ju a šepkal: ‚Neboj sa, Amino, ja ťa nedám.‘ A ako ju tak hladká, začalo sa mu zdať, že je tá hlava nejaká mäkká a kučeravá; i utrel si oči a pozrel sa – a ona namiesto sane kľačí pred ním krásna panna, opiera sa mu bradou o kolená a pozerá sa mu sladko do očí. ‚Preboha,‘ vykríkol pán Trutina, ‚kde je Amina?‘ ‚Ja som princezná Amina,‘ povedala tá panna, ‚až do tejto chvíle zakliata do sane, lebo som bývala taká pyšná a zlostná. Ale teraz už, pán Trutina, budem dobrá ako ovečka.‘ ‚Amen,‘ ozvalo sa vo dverách a tam stál kúzelník Bosko. ‚Vy ste ju vyslobodili, pán Trutina. Každá láska vyslobodzuje ľudí i zvieratá z ich zakliatia. Jemináčik, deti, to to dobre dopadlo! Pán Trutina, odkazuje vám otec tejto slečny, že máte ísť do jeho kráľovstva nastúpiť na trón. Tak ale, nech nezmeškáme vlak.‘ A to je koniec toho prípadu so saňou z Vojtěšskej ulice,“ dodal strážnik Choděra. „Keby ste tomu nechceli veriť, spýtajte sa kolegu Poura.“