Abú Kír a Abú Sír

V jednom meste mali vedľa seba obchodíky dvaja remeselníci, farbiar látok Abú Kír a holič Abú Sír. Obom sa darilo zle. Farbiar bol povaľač, zákazníkov podvádzal a oklamával. Kto si u neho dal zafarbiť látku, viac ju už nevidel. Abú Kír ju predal, peniaze prejedol a potom sa zákazníkovi ospravedlňoval, že látku buď niekto ukradol, alebo sa pri farbení pokazila, a tak ďalej a tak ďalej, výhovoriek mal vždy dosť. Holič Abú Sír bol usilovný a zručný remeselník. Ale nebolo mu to nič platné: mal chudobný obchodík a nemohol zákazníkovi ponúknuť osviežujúci kúpeľ ako iní holiči a kúpeľníci. A k farbiarovi Abú Kírovi už tiež nikto nechodil; o jeho nepoctivosti vedelo celé mesto.
Večer sedávali pred svojimi obchodíkmi a navzájom si sťažovali na svoj osud.
„Vieš čo,“ povedal raz farbiar holičovi, „pustíme sa do sveta, tu by sme pomreli od hladu.“
Keď s tým Abú Sír súhlasil, Abú Kír ešte navrhol, aby všetko, čo zarobia, dávali do jedného mešca a spoločne sa ako dobrí priatelia živili. Dobrák holič na všetko pristúpil. Na druhý deň ráno nastúpili na loď, ktorá sa práve chystala vyplávať.
Na lodi nemali holiča, a tak sa tam Abú Sír dobre uplatnil. Holil námorníkov aj kupcov za chlieb, za syr, za figy a datle aj za peniaze. Abú Kír sa celý deň len povaľoval a čo Abú Sír zarobil na jedle, to stačil zjesť. Abú Sír však farbiarovi nič nevyčítal, bol rád, že sa druh naje, a v duchu si maľoval, ako sa im v cudzine dobre povedie, keď budú zarábať obaja.
Po troch týždňoch skončila loď plavbu a spustila kotvy v prístave veľkého mesta. Farbiar Abú Kír sa nerád lúčil s lenivým životom na lodi. Dalo to Abú Sírovi prehováranie, kým lenivého priateľa donútil, aby sa s ním vydal do ulíc neznámeho mesta. Chodili celý deň, nohy už sotva cítili, kým sa im podarilo najať chudobnú izbietku. Farbiar Abú Kír sa hneď prevalil na lôžko a zaspal. A spal ešte aj na druhý deň na poludnie, kým Abú Sír už zháňal prácu na trhoviskách a v prístave. A že nezaháľal, vrátil sa večer domov s chlebom a ovocím, a bolo toho viac než pre dvoch, ale Abú Kír to všetko stačil zjesť sám, ani pritom z lôžka nevstal. Tak to chodilo deň za dňom, Abú Sír ráno odchádzal za prácou, večer sa vracal s jedlom, niekedy aj s trochou peňazí, a Abú Kír sa len na lôžku povaľoval a často ešte priateľa hundral, že je jedla málo.
Štyridsiaty prvý deň, čo v tom cudzom meste každý po svojom žili, holič ochorel. Nemohol sa pohnúť z lôžka a čakal, že sa teraz o živobytie bude starať Abú Kír. Ale Abú Kíra ani nenapadlo vstať; vymámil od chorého priateľa peniaze a posielal si po jedlo jedného chlapca z domu.
Štvrtého dňa upadol holič do takých hlbokých mdlôb, že ho Abú Kír pokladal za mŕtveho. Vtedy sa lenivý farbiar konečne zdvihol, nikomu v dome nič nepovedal a odišiel. Na trhu si za Abú Sírove peniaze kúpil nádherné šaty a začal sa v nich prechádzať po meste.
Ako tak chodil, dostal sa k farbiarskej dielni. Začudoval sa, keď videl, že všetky látky sú zafarbené len namodro. I vošiel dovnútra, vybral z vrecka šatku a požiadal farbiara, aby mu ju zafarbil na zeleno.
„To neviem,“ pokrútil hlavou farbiar.
„Tak načerveno,“ poručil si Abú Kír.
„To tiež nedokážem,“ povedal farbiar, „u nás vieme farbiť len namodro.“
To chcel Abú Kír počuť. Obrátil sa a z dielne zamieril rovno ku kráľovskému palácu. Ohlásil sa u kráľa ako zázračný umelec z ďalekej krajiny za morom a žiadal kráľa, aby mu dovolil usadiť sa v meste a zriadiť si farbiarsku dielňu. Rozprával kráľovi, aké skvelé purpurové farbivo vie pripraviť z morských slimákov, opisoval mu krásu šafránovej farby a šarlátu a iných podivuhodných farieb. Kráľ sa dal zlákať tými zázrakmi, zahrnul Abú Kíra peniazmi, daroval mu krásny dom plný služobníctva a rozkázal, aby sa hneď pustili do stavby veľkej farbiarskej dielne.
Medzitým Abú Kír objednal v cudzích krajinách všetko, čo na remeslo potreboval, a keď dielňa stála, dal sa do práce. Najal si pomocníkov, a keď ich zaučil do svojho remesla, sám prestal pracovať, len si hovel a poroučal, samé dobroty a lahodné vody pil. Zákazky sa len hrnuli, najprv od kráľa a jeho dvora, potom od veľmožov z celej krajiny a všetci sa Abú Kírovmu umeniu obdivovali; chodila o ňom všade samá chvála. Ostatní farbiari v meste čoskoro prišli o prácu a nezostalo im nič iné, než aby pracovali v dielni Abú Kírovej ako poslední pomocníci.
Teraz si povieme, čo sa medzitým dialo s holičom Abú Sírom. Keď sa úbohý Abú Sír prebral z mdlôb, prekvapilo ho, že je v izbietke sám. Nemohol sa pohnúť, i nariekal a volal, až ho započul vrátnik toho domu. Pribehol a Abú Sír ho prosil, aby mu priniesol niečo na jedenie a hlavne piť že chce, že od smädu umiera a že mu zaplatí, len čo sa jeho priateľ vráti. Tak sa vrátnik staral o Abú Síra týždeň, dva týždne, nosil mu jesť a piť, ale Abú Kír sa nevracal. Teraz už mal Abú Sír istotu, že ho priateľ okradol a opustil. Vrátnik ho však tešil, aby si z toho nič nerobil, že ho bude ošetrovať ďalej, kým sa neuzdraví. Abú Sír mu poďakoval a sľúbil mu, že mu všetko odplatí, len čo bude zdravý.
Ale trvalo to dva mesiace, kým sa uzdravil. Keď cítil, že sa len trochu udrží na nohách, vybral sa do mesta a zháňal prácu. Prišiel na trhovisko a tu zočí skvelý dom, pri ňom veľkú dielňu, ktorá tu predtým nestála, a pri dielni šum a hukot, ľudia sa tam tlačia jeden cez druhého a z toho húfu sa ozývajú výkriky obdivu a chvály.
I spýtal sa, čo je to za novinku, a dozvedel sa, že tu má farbiarsku dielňu akýsi Abú Kír, priateľ kráľov, umelec nad umelcov, a ten že vie farbiť látky nevídanými farbami.
Abú Sír sa zaradoval z toho, čo počul; prial svojmu druhovi úspech a bohatstvo a v duchu mu odpustil, že ho nechal chorého v núdzi a ešte aj peniaze že mu ukradol.
Vošiel do dielne a tam zbadal skvele oblečeného Abú Kíra, ako sedí na bohatých vankúšoch, obklopený otrokmi, maškrtí sladkosti z drahocenných misiek a robotníkom, ktorých sa tu točí plno, len poroučá: „Urob to tak, urob to onak!“
Ale toho, čo ho čakalo, sa Abú Sír nenazdal. Keď ho Abú Kír zbadal, vykríkol:
„Pomoc, je tu zlodej!“ A ukázal na Abú Síra.
Hneď sa na úbohého holiča vrhli Abú Kírovi drábi, zbili ho a vyhodili von.
Dotĺčený Abú Sír si nevedel v hlave usporiadať, prečo s ním jeho druh tak zle naložil. Šomral od bolesti po tom výprasku, hlava mu hučala a motal sa v tlačenici ľudí na trhovisku ako omámený. Vtedy ho napadlo, že by sa mu uľavilo v kúpeľoch, tam že by si rany a pomliaždeniny schladil. I pýtal sa, kadiaľ sa dostane ku kúpeľom. Ten, koho sa pýtal, mu neodpovedal, len oči na Abú Síra vyvalil a išiel ďalej svojou cestou.
„Aké kúpele?“ zvolal ten druhý, keď ho Abú Sír zastavil. „Čo je to?“
„To je to najlepšie, čo môže na svete byť,“ povedal Abú Sír a začal vysvetľovať, čo sú to kúpele.
„Nič také tu nemáme,“ povedal ten druhý, „ale poradím Ti. Choď ku kráľovi a vylož mu, čo si rozprával mne, iste urobíš šťastie.“
Abú Sír poslúchol, dal sa ohlásiť u kráľa, a keď mu audienciu povolili, povedal:
„Jasný kráľu, dozvedel som sa, že tu nemáte kúpele. Ako môže byť také krásne mesto bez kúpeľov?“ A vylíčil kráľovi výhody, ktoré kúpele majú, ako v nich po kúpeli človek omladne, ako zlé choroby z tela vyjdú a ako sa myseľ rozjasní a srdce rozveselí.
Kráľ sa žiadnym novotám neuzatváral, hneď dal Abú Síra obliecť do skvostných šiat, zahrnul ho peniazmi a dovolil mu, aby v meste zriadil kúpele, kde sa mu zapáči.
Abú Sír vyhľadal vhodné miesto a dal postaviť kúpele, aké inde na svete neboli. Dokola dal vysadiť cyprusy a ružové kríky, medzi ne dal umiestniť fontány s voňavou vodou a pavilóniky s hudobníčkami, a keď to všetko stálo, voňalo a šumelo, pozval do kúpeľov kráľa.
Kráľ si tú novinku nemohol vynachváliť, div že sa do kúpeľov s celým dvorom nepresťahoval. Celé mesto sa chodilo na kúpele pozerať a kto kúpeľ okúsil, znova a znova sa sem vracal. Tak Abú Sír zbohatol, kúpele rozširoval, aby sa dostalo na všetkých, nové veci do nich zavádzal a kráľ u neho bol denne hosťom.
Keď sa farbiar Abú Kír dozvedel o tom zázraku, povedal si, že musí tiež okúsiť všetky pôžitky, ktoré kúpele telu i mysli dávajú, a vybral sa tam. Ostal, akoby doňho hrom udrel, keď ho na prahu kúpeľov vítal jeho druh Abú Sír, nádherne oblečený, obklopený veľmožmi od dvora, ktorí sa uchádzali o jeho priazeň. Ale hneď sa spamätal a zvolal:
„To si si ešte nespomenul na starého dobrého priateľa, Abú Sír? Ako to, že si ma doteraz nepozval? Už som to od clivoty nemohol vydržať a prišiel som bez pozvania sám.“
„Dal si ma zbiť a vyhodiť z dverí,“ povedal udivený Abú Sír, „práve keď som bol v najväčšej núdzi.“
A tu sa Abú Kír začal dušovať, kdeže on by tak naložil so svojím najmilším druhom, áno, že dal kedysi vyhodiť akéhosi zlodeja, ale teraz vidí, že to bol omyl, že ten zlodej sa podobal Abú Sírovi ako vajce vajcu.
„Ako by ma mohlo napadnúť, že si to Ty,“ volal Abú Kír, „pokladal som Ťa za mŕtveho.“ A klamal, ako sa mu za priateľom cnelo, čo sa preňho naplakal, a dobrák Abú Sír mu na slovo uveril. Hneď ho pozýval ďalej, dal mu prednosť pred najvyššími veľmožmi, hostil ho a radoval sa, že ich oboch stretlo také šťastie, že sú kráľovými priateľmi a radcami.
Zlomyseľný Abú Kír však počúval, ako sa Abú Sír rozplýva, len na pol ucha. Už rozmýšľal, ako by priateľa o kráľovu priazeň pripravil a navždy sa ho zbavil.
„Všetko tu máš, ako sa patrí,“ povedal mu, keď sa spolu lúčili, „ale predsa tu ešte niečo chýba.“
„Čo by tu chýbalo?“ pýtal sa Abú Sír.
„Nikde tu nevidím kúpeľ s penivou vodou,“ povedal Abú Kír.
„Máš pravdu,“ prikývol Abú Sír, „hneď ho dám zriadiť.“
Rozlúčili sa a sľúbili si navždy verné priateľstvo.
Farbiar Abú Kír však nešiel domov, odobral sa rovno ku kráľovi a povedal mu:
„Šťastie pre Teba, jasný kráľu, že som sa dnes zastavil v kúpeľoch. Ten muž, čo kúpele zriadil, vydáva sa za Tvojho priateľa, ale vedz, že sa Ťa chystá zavraždiť.“
A zo svojho zlého a závistlivého srdca nalhal kráľovi, že sa s Abú Sírom spriatelil na lodi a že sa mu Abú Sír zveril, že je sem poslaný od zámorských kniežat, že má za úlohu kráľa zabiť a potom že sa vraj tie kniežatá zmocnia celej kráľovskej ríše. Abú Kír vraj chcel Abú Síra, hneď ako vystúpili na breh, odovzdať strážam; ale Abú Sír sa mu v tom hemžení ľudí stratil a on, Abú Kír, vraj od tej chvíle nespal od starostí o kráľov život; až teraz že sa mu uľavilo, keď konečne Abú Síra našiel.
Kráľ spočiatku Abú Kírovi neveril. Ale Abú Kír povedal:
„Kráľu, vydaj sa zajtra do kúpeľov. Uvidíš, že Ťa Abú Sír bude pozývať do penivého kúpeľa. Ale Ty sa nedaj zlákať. Je to kúpeľ žieravý, keby si doň vstúpil, ani kostička by z Teba nezostala.“
Kráľ sa na druhý deň vydal do kúpeľov. Abú Sír kráľa privítal a kráľ sa hneď chcel, ako mal vo zvyku, vykúpať v ružovej vode. Abú Sír sa však usmial a povedal:
„Dnes mám pre Teba, kráľu, prekvapenie. Pripravil som pre Teba penivý kúpeľ s jazmínovou vôňou, ten jediný je hoden Tvojej vznešenosti, po ňom sa budeš cítiť o dvadsať rokov mladší.“
Keď to kráľ započul, oči mu zaplanuli hnevom; hneď prikázal svojim strážam, aby Abú Síra spútali a odviedli do väzenia. Potom zavolal kapitána stráže a povedal:
„Zajtra za úsvitu zašiješ toho zloducha do vreca a vyplávaš s ním na člne na more. Keď ma uvidíš v okne paláca a započuješ, ako zvolám: ‚Utop ho!‘, hodíš ho do vody!“
Kapitán stráže však bol dobrý človek a Abú Sír mu vždy zadarmo dopriaval toho najlepšieho kúpeľa a spriatelil sa s ním. A tak sa teraz chcel Abú Sírovi odmeniť. Keď nastala noc, vyviedol Abú Síra z žalára a zaviezol ho na člne na ostrov oproti kráľovskému palácu. Tam mal Abú Sír čakať, kým tadiaľ o týždeň popláva loď; kapitán ho na ňu dopraví a loď Abú Síra odvezie do ďalekej krajiny, kam už kráľova moc nesiaha. Abú Sír nestačil kapitánovi ďakovať. Usadil sa v prázdnej chyži na brehu ostrova a premýšľal a rozmýšľal, prečo sa takto zrazu kráľovi znepáčil, že div o život neprišiel.
Za úsvitu kapitán zašil do vreca veľký kameň, naložil ho na čln a vyplával na more pod okná paláca. Chvíľu čakal a tu zočil kráľa, ako sa vyklonil z okna, zdvihol ruku a zvolal:
„Utop ho!“ Kapitán zhodil do vody ťažké vrece a kráľ si spokojne pomädlil ruky, že sa navždy zbavil zločinca, ktorý mu striehol na život.
Kapitán si v tej chvíli všimol, že sa niečo zablyslo a spadlo do vody. Keby bol vedel, čo to je, bol by si počínal inak; nebol by, keď s člnom priplával k brehu, išiel do paláca so sklonenou hlavou, čo si zase kráľ spomenie a či nepríde na to, že Abú Sír je živý.
A kráľ v tej chvíli už nebol vo svojej koži. Strašná vec sa mu stala, práve keď si tak spokojne mädlil ruky. Odstúpil od okna a triasol sa na celom tele. Spadol mu totiž do mora zlatý prsteň. A nebol to obyčajný prsteň, mal v sebe také mocné kúzlo, že bez neho kráľ už nebol kráľom. Keď na niekoho totiž ukázal prstom, na ktorom ten prsteň bol, hneď nešťastníkovi spadla hlava. Tak kráľ s pomocou prsteňa ovládal svoje stráže, vojsko a celú krajinu, všetci sa prsteňa báli a kráľa poslúchali.
Kráľ nikomu nepovedal ani slovo a tŕpol strachom, aby nikto neprišiel na to, že prsteň nemá; vedel, že by ho zavraždili a našli by si nového kráľa.
Medzitým Abú Sír sedel na brehu ostrova a sieťou, ktorú mu tam kapitán nechal, lovil ryby. Hneď na prvý záťah mal sieť plnú rýb. Vybral si tú najväčšiu, rozrezal ju a dal sa do čistenia. Tu sa vo vnútornostiach ryby čosi zatrblietalo, hneď bolo vidieť, že to tam nepatrí, a ukázalo sa, že je to veľký zlatý prsteň. Abú Sír si ho v údive obzeral, potom si ho navliekol na prst a ďalej sa zaoberal rybou, v myšlienkach však bol stále pri tom prsteni, ako sa mohol do ryby dostať a či ho radšej nemá zahodiť, aby sa kvôli nemu nedostal azda do nešťastia.
Vtedy išli okolo dve staré ženy a divili sa, čo je to za kopu krásnych rýb. Abú Sír na ne pokynul, nech si idú vziať, ak majú chuť. Ale zostal ako prikovaný: ženám zrazu spadli hlavy z krku. Ale nikde ďaleko-široko nie je ani človiečika, to mohol dokázať len neviditeľný meč. Abú Sír sa roztriasol strachom, prešla mu chuť na rybie mäso, zaliezol do chyže a bál sa vystrčiť hlavu, aby o ňu neprišiel.
Sedel dlho v kútiku chyže a tu započul, že ho niekto volá, a spoznal kapitánov hlas. Kapitán mu prišiel povedať, že o chvíľu pôjde okolo loď a že Abú Síra vezme so sebou. Abú Sír sa odvážil z chyže von a zočil, ako kapitán stojí v údive nad bezhlavými ženami. Abú Sír už-už dvíhal ruky, aby kapitána privítal, plný radosti, že sa z toho začarovaného miesta dostane, keď tu kapitán zazrel na jeho ruke prsteň a vykríkol:
„Nehýb sa, daj ruky dolu, lebo ma zabiješ!“
A hneď sa udiveného Abú Síra pýtal, odkiaľ má ten prsteň. Spoznal v ňom kráľov majetok, a keď mu Abú Sír povedal, že ho našiel v rybích vnútornostiach, milý kapitán si spomenul, ako ho videl letieť do mora, práve keď sa kráľ nakláňal z okna. Povedal Abú Sírovi o kúzle toho prsteňa, povedal mu, že tým dvom ženám nechtiac zrazil hlavy on, Abú Sír, a pýtal sa, čo teraz bude robiť, keď je takým mocným pánom.
„Zavez ma ku kráľovi,“ povedal Abú Sír.
Kapitán povedal, že áno, že ku kráľovi Abú Síra privezie, aj keď kráľ uvidí, že nesplnil jeho rozkaz. Už sa kráľa nebál, kráľ bez prsteňa nebol pre neho kráľom.
Došli k palácu, vystúpili a vzali sa rovno ku kráľovi. Kráľ sedel bledý uprostred radcov a stráží, stále skrýval ruku, aby si nikto nevšimol, že už nemá prsteň, a triasol sa strachom, čo bude, keď na to prídu.
Keď zbadal kapitána s Abú Sírom, nesmel na sebe dať znať, že je už bez moci, a rozkričal sa najhnevlivejším hlasom, aký vedel:
„Čo si si dovolil? Nielenže si toho zloducha neutopil, ale ešte mi ho vedieš na oči! Za to budete obaja zle pykať.“
Už chcel dať strážam rozkaz, aby sa ich oboch chopili, vtom však Abú Sír, aby to nikto nevidel, postúpil o krok ku kráľovi a ukázal mu prsteň na svojej ruke. Kráľ bol blízko mdlôb a len kopa vankúšov a kobercov za ním a okolo neho ho udržala, že nepadol. Prikázal strážam, aby odstúpili. Abú Sír kráľovi podal prsteň a povedal:
„Tu máš dôkaz, kráľu, že som Ti nikdy nechcel ublížiť. Kto iný teraz mal väčšiu možnosť stať sa kráľom než ja? Ale aby si videl, že som Tvoj verný priateľ, prsteň Ti vraciam.“
Kráľ už mal prsteň na prste, zo srdca mu spadol ťažký kameň. Objal Abú Síra a ďakoval mu, že mu zachránil život. Abú Sír chcel zaryto vedieť, čo proti nemu kráľa tak popudilo, a tu mu kráľ rozprával o Abú Kírovom varovaní, o tom, že vraj mu Abú Sír v penivom kúpeli chystal smrť a ako ľahkoverne kráľ tomu ohováraniu uveril.
Abú Sír konečne pochopil, že jeho druh Abú Kír je nielen povaľač nad povaľačov, ale aj zlý a podlý človek, a v duchu si vyčítal, že mal predsa vedieť hneď, že lenivosť a podlosť sú sestry: kde jedna špatnosť robí, tam sa jej druhá cez plece pozerá, a jedna druhú nezaprie.
Medzitým farbiar Abú Kír sedel vo svojom nádhernom dome a rozkazoval, jednou rukou si hlavu podopieral a druhou siahal do zlatej misy plnej sladkého pečiva, a stále jedol. Neľutoval, aký osud pripravil svojmu priateľovi Abú Sírovi; teraz mala jeho závistlivá dušička pokoj. Tu sa strhne na ulici hluk a do dielne vtrhnú žoldnieri, strhnú ho z vankúšov, zviažu, posadia ho opačne na mulu a dajú ho verejne viezť ulicami ku kráľovi.
Abú Kírovi sa to v hlave motalo, nevedel, prečo tak zrazu upadol u kráľa v nemilosť. Keď však zbadal u kráľa živého Abú Síra, vedel, koľko bije.
Márne sa za neho dobrák Abú Sír prihováral, kráľ v tejto veci Abú Síra neposlúchol, a ako mal skončiť Abú Sír, tak skončil v mori Abú Kír.
Potom sa kráľ pýtal Abú Síra, čo si praje, všetko že mu splní.
„Lepšie kúpele, než máš, už mať nemôžeš,“ povedal Abú Sír, „nič už Ti tu nie som platný. Dovoľ mi, aby som sa vrátil domov, do rodného mesta. Keď som teraz stratil svojho jediného krajana, nič by ma tu už netešilo.“
Kráľ Abú Síra prehováral, aby tu zostal, hory-doly mu sľuboval, dcéru mu ponúkal, ale Abú Sír si nedal povedať a že musí a musí domov. Nepovedal, čo si v duchu myslí, že by ho tu totiž raz aj tak nič dobré nečakalo, keď je kráľ taký ľahkoverný a keď všetka kráľovská moc je v kúsku lesklého kovu, ktorý môže odniesť straka. Kráľ dal pre Abú Síra vypraviť loď a so všetkým, čo na nej bolo, s posádkou, s obilím, s drahocennými látkami a zvieratami, ju Abú Sírovi daroval.
Abú Sír sa štyridsať dní plavil, kým sa dostal do rodného mesta. Tam si zariadil veľké, nádherné kúpele, oženil sa a žil spokojne až do smrti uprostred krásnych záhrad s cyprusmi, ružami, jazmínmi a s fontánami, z ktorých tryskala voňavá voda; nebolo tam toho málo a všetko to voňalo, šumelo a hralo.