O troch malých námorníkoch

Malý Lukáško už odmalička chodieval každý rok cez prázdniny s rodičmi k moru. More mal veľmi rád a zakaždým si odtiaľ doviezol domov plno pekných zážitkov, zaujímavostí aj nezabudnuteľných spomienok. More mu skrátka prirástlo k srdcu a nechcel nič iné, len sa v dospelosti stať námorníkom.

Raz dostal od oteckа k narodeninám tri lodičky s figúrkami námorníkov na hranie, ktoré si Lukáško s obľubou púšťal každý večer v kúpeľni pri kúpaní vo vani a rád sa s nimi hrával. Lenže práve týmto námorníkom sa plavba vo vani v obyčajnej troške vody s penou do kúpeľa vôbec nepáčila. Boli to predsa námorníci a tí patrili nepochybne na more, do slanej vody a len tam im mohlo byť dobre. „Ach jaj, keby sme tak mohli na more, to by bolo úžasné! Vidieť tak veľké vlnobitie, ktoré by nás unášalo po mori stále ďalej a ďalej, naše lodky by sa hompáľali na vlnách a všetci traja by sme mohli zažívať tie najrozmanitejšie dobrodružstvá.“ snívali deň čo deň títo malí námorníci.

Neboli to totiž len tak obyčajní námorníci! Volali sa Pepan, Fanda a Roman a len oni vedeli, že v sebe majú ukrytú čarovnú moc. Vždy za splnu, keď jasný mesiac svietil viac než najostrejšia pouličná lampa, dokázali ožiť, ale o tom Lukáško ani najmenej netušil. A tak sa raz stalo, že svoju čarovnú moc plne využili a Lukáškovi utiekli. Schmatli svoje malé lodičky, dali si ich na chrbát a už s nimi uháňali k rieke, hurá po prúde vpred! Pádlovali, akoby im azda išlo o život, a už zase snívali o tom, ako plávajú po mori. Preplávali všetky rieky, tiesňavy aj jazerá, až sa časom k moru skutočne dostali a až teraz sa konečne zaradovali. Morská belasosť ich priam oslnila a hneď ochutnávali, či je voda v mori naozaj slaná. „No áno, naozaj je slaná!“ vykríkol radostne Pepan, ktorý sa práve presvedčil, že morská voda je skutočne slaná, a všetci traja sa len blažene uškŕňali.

Cestou stretávali iné lodičky, výletné lode, člny, plachetnice aj parníky a každému div že nevypadli oči z jamiek, keď zazrel tie čudné malé lodičky so smiešnymi drobnými námorníkmi, ktorých na mori ešte nikdy nikto nevidel. Išlo však o skutočných námorníkov, ktorí nielenže sami chodili, ale vedeli dokonca aj rozprávať ľudskou rečou, a to hneď v siedmich najznámejších jazykoch.

Tým, že sa takto sami dostali až do skutočného mora, zostali takto oživnutí už navždy, bez ohľadu na to, či bol mesiac v splne, alebo nie. Ostatní námorníci na nich mohli oči nechať. Boli takí smiešni, maličkí, akoby azda ani skutoční neboli, ale predsa z nich boli skutoční živí tvorovia, ktorí hrdo plávali medzi ostatnými a hľadali si miesta v prístave na zakotvenie svojich malých lodičiek.

Hneď na druhý deň zavčas rána sa vybrali po mori vpred za poznaním. Dúfali, že konečne zažijú poriadne a skutočné vlnobitie, ktoré si doteraz len predstavovali vo svojich snoch. Toho dňa však bolo more celkom pokojné a tiché, iba popri nich prechádzajúce lode vodu trochu rozvlnili a lodičky Pepana, Fandu aj Romana trochu pohompáľali, a tak sa na obrovské vlny títo malí námorníci tešili márne. Pepan stále určoval smer, ktorým popoplávajú ďalej, Fanda lovil ryby a Roman sa kochal krásou krajiny naokolo a študoval všetky mapy.

O niekoľko dní okružnej plavby sa veľkého vlnobitia konečne dočkali. Prišla veľká búrka a silný vietor hladinu mora poriadne rozdivočil a rozbúril, div že vlny malých námorníkov nezmietli a neprevrátili im ich ľahké lodičky. Spočiatku sa všetci traja šťastne smiali, ale keď búrka zosilnela ešte viac, dostali skutočný strach a báli sa o život. „Ja sa bojím, veď naše lodičky sú už plné vody a vietor nás unáša úplne inam!“ vyhlásil vystrašene Roman, ktorý sa s lodičkou už dvakrát celý prevrátil, lodička mu odplávala a len-len že sa dostal k Pepanovi. Lapal po dychu, lebo sa už za chvíľu takmer utopil. Našťastie však Fanda zazrel opodiaľ vyčnievať malý ostrovček. Snažili sa všetci traja doplávať až k nemu, kde chceli túto búrlivú smršť prečkať. Lenže ich lodičky ich vôbec nepočúvali a unášali ich opačným smerom. Vtom sa im zdalo, akoby sa ostrovček blížil sám k nim, a naozaj!

Lenže to nebol žiadny ostrovček, ale chrbát veľryby,
ktorá ich hneď nato pohltila všetkých troch aj s lodičkami, ako malinu!

A tak úbohí námorníci donámorničili ešte skôr, než si to stihli poriadne užiť, a žiadne ďalšie dobrodružstvo na mori sa už nekonalo. Len čo ich veľryba pohltila, v tej chvíli sa opäť stali obyčajnými panáčikmi námorníkov v lodičkách na hranie, akými bývali kedysi, a žiadne kúzlo na oživenie už u nich nikdy nezabralo. Roman sedel spoločne s Pepanom v jeho červenej lodičke, len Fanda zostal sám vo svojej žltej lodičke a už sa nikto z nich ani nepohol, ani neprehovoril.

Po čase zaťažili veľrybu v jej bruchu, a tak ich všetkých troch zase vypľula. Roman s Pepanom sa hneď prevrátili dnom nahor, ale napriek tomu všetci traja krátko nato doplávali pomaly až k móle, kde ich našla malá Veruška, ktorá si ich z vody vytiahla a nechala si ich na hranie. Priviezla si ich od mora domov, kde sa s nimi hrala na záhrade v bazéne, vonku v potoku, ale aj doma vo vani rovnako ako vtedy Lukáško. Teraz to však už bolo námorníkom úplne jedno, lebo už navždy prestali byť čarovnými a žiadne more ich už nikdy nelákalo. Lukáško sa dodnes nikdy nedozvedel, kam sa mu tí jeho traja námorníci vtedy z ničoho nič stratili, a ani Veruška netuší, ako to s nimi vtedy všetko vlastne bolo.

Hlavné však je, že sa námorníkom ich vrúcne želanie vtedy aspoň na chviľočku splnilo a sú hrdí na to, že sa tým dostali až do rozprávky, kde zostanú ako hrdinovia už navždy.