Mesiac a Lucinka

Lucinka ležala vo svojej postieľke s medvedíkom v náručí a nijako nevedela zaspať. Za oknom sa na ňu usmieval Mesiac v splne. Spln sa hovorí Mesiacu, keď žiari na oblohe ako nedeľný koláč od babičky. Lucinke sa zdalo, že na ňu Mesiac žmurká a niečo jej chce povedať. Vstala z postieľky a išla k oknu.

„Čo by si mi rád povedal, Mesiačik?“ spýtala sa potichučky.

„Chcem ťa pozvať na výlet sem ku mne hore. Pôjdeš?“ Mesiac zvedavo nazeral do izby, či nejde mamička a nezaženie Lucinku späť pod perinku.

„To vieš, že chcem! Ešte nikdy som na takom dobrodružnom výlete nebola,“ povedala Lucka.
„Vezmem si so sebou medvedíka, smiem?“ spýtala sa Mesiaca.

„To vieš, že smieš. Rád vás uvítam vo svojom panstve oboch. Pošlem po vás, priprav sa!“ A Lucinka sa pozerala, ako sa od jednej hviezdy začal odvíjať lúč podobný motúzku, začal sa spúšťať dole a zrazu ležal pred ňou na okne. Vzala ho do dlane a pritiahla. Po oblohe sa rozbehol malý vozíček poskladaný z hviezd a o chvíľu zaparkoval u Lucinky v izbe.

„Nastúp si, ideme,“ zavelil Mesiačik a skôr než by si povedal „švec“, vystupovali hore. Vozíček sa vrátil na svoje miesto na oblohe a Lucka s medvedíkom si podávala ruku s Mesiacom.

„Tak poď, ukážem ti svoje panstvo.“ A o chvíľu už plávali oblohou a Mesiac upozorňoval Lucku na rôzne zaujímavosti. Ukázal jej svoju zoologickú záhradu. Mal v nej Malého medveďa a Veľkú medvedicu, Delfína, Labuť, Hada, Škorpióna a ešte mnoho ďalších zvierat, vtákov i čudesných tvorov. Napríklad Draka a Jednorožca. Zoznámil ju s Vozatajom aj Hadonosičom a dokonca si smela vyskúšať aj Korunu a pročesať Berenikine vlasy.

„Všetky tie súhvezdia patria k môjmu rozľahlému panstvu, ktoré sa končí tam, kde sa začína brieždiť. Ďalej už je Slnečné kráľovstvo, tam moja moc nesiaha. Slnečný kráľ je silnejší ako ja. Vďaka jeho lúčom slabnem a ubúdam. Keď ma zbaví síl celkom, nechá ma na pokoji a ja sa znovu pozbieram, a len čo sa v plnom lesku zadívam k jeho ríši, znovu ma premáha. Je to tak odjakživa a ja som proti tomu bezmocný. Ale tým sa netrap! Už som si zvykol.

Poď, ešte sa povozíme po Mliečnej ceste vo Veľkom voze. Potom sa už budeš musieť vrátiť, aby si sa dobre vyspala. Ráno môžeš deťom v škôlke rozprávať, čo si tu dnes večer videla a zažila.“ Nasadli do zlatom žiariaceho voza a fičali hmlistou dráhou z jedného konca nočnej oblohy na druhý. Bolo to podobné ako na horskej dráhe na púti. Len cesta bola dlhšia.

Nakoniec Lucinku posadil na Pegasa, zamával jej a okrídlený kôň ju preniesol do postieľky. Lucka ospalo poďakovala a vzápätí zaspala. Snívali sa jej nádherné, hviezdne sny.