Divé labute

Ďaleko odtiaľto, až kam odlietajú lastovičky, keď je u nás zima, býval kráľ a ten mal jedenásť synov a jednu dcéru, Elišku. Tých jedenásť bratov chodilo do školy s hviezdou na prsiach a šabľou po boku; písali na zlaté tabuľky diamantovými kamienkami, pekne čítali a učili sa naspamäť. Sestra Eliška sedávala na malej stoličke z krištáľového skla a v ruke držala obrázkovú knihu, ktorú jej kúpili za pol kráľovstva.
Ba, darilo sa tým deťom znamenite! Ale aj to malo koniec.
Ich otec, ktorý bol kráľom celej krajiny, sa druhýkrát oženil, a to so zlou kráľovnou, ktorá jeho deti ani trochu nemala rada. Hneď prvého dňa to spoznali. V celom zámku bola veľká slávnosť a deti spievali:
„Vitaj nám!“ Ale zatiaľ čo inokedy dostávali všetky koláče a pečené jablká, koľko ich tam len bolo, macocha im dala len trochu piesku na čajovej miske a povedala im, aby si mysleli, že je to niečo dobré.
O týždeň poslala kráľovná Elišku na vidiek k akejsi roľníckej rodine a čoskoro zasa nahovorila kráľovi o úbohých princoch toľko zlého, že si ich už ani nevšímal.
„Leťte do sveta a starajte sa sami o seba!“ povedala zlá kráľovná, ktorá bola čarodejnicou. „Leťte ako tie veľké vtáky, ktoré nemajú hlas!“
Chlapci sa premenili na jedenásť krásnych divých labutí a leteli s čudným krikom z okien zámku preč, cez sad a les.
Bolo ešte veľmi zavčasu ráno, keď labute leteli okolo domu, kde spala sestrička Eliška v roľníckej izbe. Krúžili nad strechou, otáčali dlhé krky a bili krídlami, ale nikto ich nepočul ani nevidel. A tak museli letieť ďalej, vysoko až k oblakom a ďaleko preč do širokého sveta, až doleteli k veľkému, čiernemu lesu, ktorý sa rozprestieral až k morskému brehu.
Úbohá malá Eliška! Stála v roľníckej izbe a hrala sa so zeleným lístkom; iné hračky nemala. Prerazila lístok, urobila doň otvor a pozerala sa ním na slnko. Vtedy sa jej zdalo, akoby videla jasné oči svojich bratov, a kedykoľvek jej teplé slnečné lúče svietili na čelo, spomínala si na všetky ich bozky.
Deň za dňom plynul, jeden ako druhý. Keď vetrík povieval veľkými ružovými kríkmi pred domom, šepkal ružiam:
„Kto by mohol byť krajší ako vy?“ Ale ruže potriasali hlávkami a hovorili:
„Eliška je krajšia!“ A keď v nedeľu večer sedávala stará roľníčka pred bránou a čítala v modlitbách, vtedy obracal vietor listy a hovoril knihe:
„Kto by mohol byť zbožnejší ako Ty?“
„Eliška je zbožnejšia,“ hovorili modlitby. Bola to svätá pravda, čo hovorili ruže a listy.
Keď mala Eliška pätnásť rokov, mala sa vrátiť domov. Keď však kráľovná videla, aká je krásna, rozhnevala sa a kruto ju znenávidela. Bola by ju rada premenila na divú labuť ako jej bratov, ale netrúfala si to urobiť hneď, lebo kráľ chcel denne vidieť svoju dcéru.
Raz zavčasu ráno išla kráľovná do svojich mramorových kúpeľov. Boli vyzdobené mäkkými podušami a najkrajšími kobercami.
Kráľovná vzala tri ropuchy, pobozkala ich a povedala jednej:
„Až sa príde Eliška okúpať, sadni jej na hlavu, aby bola lenivá ako Ty!“
„Sadni jej na čelo,“ povedala druhej, „aby bola škaredá ako ty, aby ju vlastný otec nespoznal!“
„Polož sa jej na srdce,“ pošepkala tretej, „aby bola zlá a veľa pre to trpela!“
Potom hodila ropuchy do jasnej vody, ktorá sa hneď sfarbila do zelena, zavolala Elišku, vyzliekla ju a poslala do vody. Keď sa ponorila, sadla jej jedna ropucha do vlasov, druhá na čelo a tretia na prsia, ale zdalo sa, že si to Eliška nevšíma.
Keď sa však vzpriamila, plávali po vode tri rudé makové kvety. Keby ropuchy neboli jedovaté a čarodejnica ich nebola pobozkala, boli by sa premenili na rudé ruže. Ale kvetmi sa predsa stali, lebo boli na dievčenskej hlave a pri jej srdci; Eliška bola totiž príliš zbožná a nevinná, aby mali nad ňou čary nejakú moc.
Keď to zlá kráľovná uvidela, natierala Elišku orechovou šťavou, až bola temne hnedá, pomazala jej krásnu tvár zapáchajúcou masťou a úplne jej strapatila krásne vlasy. Krásna Eliška bola zmenená na nepoznanie.
Keď ju otec uvidel, veľmi sa zľakol a povedal, že to nie je jeho dcéra. Nikto ju nechcel poznať okrem strážneho psa a lastovičiek, ale to boli len úbohé zvieratá a nemohli nič povedať.
Úbohá Eliška plakala a spomínala na svojich jedenásť bratov, ktorí boli všetci ďaleko odtiaľto. Smutná sa vykradla zo zámku, išla celý deň poľom a túžila po svojich bratoch, ktorí zaiste boli vyhnaní do sveta práve tak ako ona. Chcela ich hľadať a túžila ich nájsť.
Krátko potom, ako prišla do lesa, nastala noc. Eliška úplne stratila cestu a zablúdila. Ľahla si teda na mäkký mach, pomodlila sa večernú modlitbu a oprela hlavu o peň.
Bolo tam ticho, vzduch bol príjemný a dookola žiarilo na vetvičkách, v tráve a na machu ako zelenkavé svetielka sto svätojánskych chrobáčikov. Keď sa Eliška jemne rukou dotkla vetvičky, spadli k nej svietiace chrobáčiky ako malé padajúce hviezdy.
Celú noc sa jej snívalo o bratoch. Hrali sa opäť ako deti, písali diamantovými kamienkami na zlaté tabuľky a pozerali sa do prekrásnej obrázkovej knihy. Ale na tabuľky už nepísali ako predtým len nuly a čiarky, ale najkrajšie činy, ktoré vykonali, a vôbec všetko, čo prežili a uvideli. A v obrázkovej knihe všetko ožilo, vtáci spievali a ľudia vystupovali z knihy a hovorili s Eliškou a s jej bratmi, ale keď obrátila list, hneď zasa naskákali späť do knihy, aby sa obrázky navzájom nepomiešali.
Keď sa Eliška zobudila, stálo slnko už vysoko na oblohe. Ona ho, pravdaže, nemohla vidieť, lebo vysoké stromy rozkladali konáre príliš husto, ale lúče sa na nich pohrávali, akoby na ne kládli zlatý závoj. Zeleň voňala a vtáci by boli takmer sadali Eliške na ramená. Počula šumieť vodu; bolo tu veľa veľkých prameňov a všetky vtekali do jazera, ktoré malo najkrajšie piesočnaté dno. Pravda, rástlo tu husté krovie dookola, ale na jednom mieste prerazili jelene otvor a tadiaľ šla Eliška k vode. Voda bola taká jasná, že keby vietor nehýbal vetvami a krovím, takže sa pohybovali, mohol by si si myslieť, že sú namaľované na dne. Tak verne sa tu zrkadlil každý list, ktorý bol osvetlený slnkom, aj tie, ktoré boli celkom v tieni.
Keď Eliška uvidela svoju tvár, veľmi sa zľakla, aká bola hnedá a škaredá. Ale keď si namočila ruku a potrela oči a čelo, presvitla opäť jej biela pleť. A tak odložila šaty a vstúpila do sviežej vody. Krajšie dievča, ako bola teraz ona, by si nenašiel na celom svete.
Keď sa opäť obliekla a zapletla si dlhé vlasy, išla k bublajúcemu prameňu, napila sa z ruky a putovala ďalej do lesa, sama nevediac kam. Myslela na svojich bratov a v tých spomienkach sa dostala až k stromu, ktorého konáre sa prehýbali pod ovocím. Tam sa naobedovala, podoprela konáre stromu a šla potom do najtemnejšej časti lesa.
Bolo tam také ticho, že počula vlastné kroky, počula každý zvädnutý list, ktorý sa pohol pod jej nohou. Ani vtáka nebolo vidieť, ani jediný slnečný lúč sa nemohol predrať veľkými, hustými korunami stromov. Vysoké kmene stáli tak blízko seba, že keď sa pozerala pred seba, zdalo sa jej, akoby ju obkľučoval hustý latkový plot. Tu bola samota, akú predtým nikdy nepoznala!
Noc bola veľmi tmavá. Ani jediná svätojánska mušička nežiarila z machu. Smutne si ľahla Eliška na spánok. Snívalo sa jej, že sa koruny stromov nad ňou uhýbajú nabok a malí anjelici vykúkajú medzi nimi.
Keď sa ráno prebudila, nevedela, či sa jej to snívalo, alebo či to bola skutočnosť.
Sotva popošla niekoľko krokov, stretla starenu, ktorá niesla kôš plný jahôd. Starena jej dala niekoľko jahôd a Eliška sa jej pýtala, či nevidela ísť lesom jedenásť princov.
„To nie,“ povedala starena, „ale videla som včera jedenásť labutí so zlatými korunkami na hlavách plávať tu blízko po rieke!“
Starena viedla Elišku kus cesty ku skale, pod ktorou tiekla rieka. Stromy na brehoch naťahovali k sebe dlhé, listnaté konáre, a kde na seba nemohli dosiahnuť, uvoľnili korene a viseli nad vodou s konármi do seba votkanými.
Eliška sa rozlúčila so starenou a šla popri rieke až tam, kde ústila do veľkého, otvoreného mora.
Celé krásne more ležalo teraz pred dievčaťom. Ale ani jediná plachta sa na ňom neukázala, nebolo vidieť ani jednu loďku, na ktorej by sa dostala ďalej.
Pozerala sa na nespočetné množstvo okruhliakov na brehu; voda ich všetky obrúsila, že boli celkom oblé. Sklo, železo, kamene, všetko, čo sem more naplavilo, dostalo svoj tvar od vody, ktorá predsa bola ešte oveľa mäkšia ako Eliškina jemná ruka. „Voda ich neúnavne valí, a tak sa obrusujú ich hrany; chcem byť tiež taká neúnavná. Ďakujem za Vaše naučenie, Vy jasné, dvíhajúce sa vlny! Moje srdce mi hovorí, že ma raz zanesiete k mojim drahým bratom!“
Na zelenom pobreží, vlnami umývanom, ležalo jedenásť labutích pier. Pozbierala ich a zviazala do kytice, na ktorej ešte boli kvapky vody; či to bola rosa, alebo slzy, to by nikto nemohol poznať.
Eliška bola na brehu sama, ale nebolo jej smutno; pozerala sa, ako sa more stále menilo. Keď prišiel veľký, čierny oblak, bolo to, akoby chcelo povedať: Ja tiež viem vyzerať zamračene. A keď zafúkal vietor, vlny sa rozhojdali a zbeleli penou. Keď sa však rozhoreli červánky a vietor spal, bolo more ako ružový lupeň, zelenalo sa a opäť belelo. Ale aj keď odpočívalo najpokojnejšie, predsa bolo možné pozorovať na brehu jemný pohyb. Voda sa ticho dvíhala ako hruď spiaceho dieťaťa.
Keď sa slnko blížilo k západu, uvidela Eliška letieť k pevnine jedenásť labutí so zlatými korunkami na hlavách. Leteli za sebou, takže vyzerali ako dlhá biela stuha.
A tak vystúpila Eliška na skalný útes a skryla sa za krovie. Labute sa zniesli blízko nej a bili veľkými, bielymi krídlami.
Len čo slnko zmizlo pod vodou, spadla z nich zrazu labutia podoba a stálo tu jedenásť krásnych princov, Eliškiných bratov.
Vydala hlasný výkrik. Hoci sa veľmi zmenili, predsa vedela a cítila, že to sú a musia byť oni. A tak im vletela do náručia, volala ich menami a oni boli veľmi šťastní, keď uvideli a spoznali svoju sestričku, ktorá bola teraz už veľká a krásna. Smiali sa a plakali a hneď si povedali, aká zlá k nim všetkým bola ich macocha.
„My bratia,“ povedal najstarší, „lietame ako divé labute, kým slnko stojí na oblohe. Keď zapadne, nadobudneme ľudskú podobu. Preto musíme vždy dbať, aby sme ešte pred západom slnka mali na čom spočinúť nohami. Keby sme ešte potom leteli v oblakoch, museli by sme sa ako ľudia zrútiť do hĺbky. Tu nebývame; na druhej strane mora leží práve taká krásna krajina, ako je táto, ale cesta tam je ďaleká, musíme cez veľké more a na ceste nie je žiadny ostrovček, kde by sme mohli prenocovať. Len osamelý malý útes trčí uprostred nad vodou, a ten je taký malý, že na ňom môžeme len tesne vedľa seba spočinúť. Keď je more rozbúrené, striekajú vlny vysoko nad nás. Tam prenocujeme vo svojej ľudskej podobe; bez toho útesu by sme nikdy nemohli uvidieť svoju drahú vlasť, lebo na svoj let potrebujeme dva najdlhšie dni v roku. Len raz za rok je nám dopriate navštíviť domov; jedenásť dní tu smieme zostať, vzlietnuť nad tento veľký les, odkiaľ môžeme vidieť zámok, v ktorom sme sa narodili a kde býva otec, a uvidieť vysokú vežu kostola, v ktorom je pochovaná matka. Tu sa nám zdá, že stromy a kroviny sú s nami spriaznené, tu sa preháňajú po rovinách divé kone, ako sme ich vídali v detstve. Tu spieva uhliar v lese staré piesne, podľa ktorých sme tancovávali ako deti, tu je naša vlasť, sem nás to láka a tu sme našli Teba, drahá sestrička! Dva dni tu ešte smieme zostať, potom musíme preč, cez more, do krásnej krajiny, ktorá však nie je našou rodnou krajinou. Ako Ťa vezmeme so sebou? Nemáme ani loď, ani čln!“
„Ako by som Vás mohla zachrániť?“ pýtala sa sestra.
Tak spolu hovorili skoro celú noc, len na niekoľko hodín si zdriemli.
Eliška sa prebudila šumom labutích krídel, ktoré nad ňou šuchotali. Bratia boli opäť premenení a lietali vo veľkých kruhoch, až napokon odleteli ďaleko odtiaľto; len jeden z nich, najmladší, tu zostal. A táto labuť jej položila hlavu do lona a Eliška hladkala jej krídlo.
Celý deň boli spolu. K večeru sa vrátili ostatní, a keď slnko zašlo, boli bratia opäť vo svojej prirodzenej podobe.
„Zajtra odtiaľto odletíme a nesmieme sa vrátiť celý rok,“ povedal najstarší brat, „ale Teba nemôžeme takto opustiť. Máš odvahu letieť s nami? Moje rameno je dosť silné, aby som Ťa preniesol cez les, a prečo by neboli krídla nás všetkých dosť silné, aby sme s Tebou preleteli more?“
„Áno, vezmite ma so sebou!“ volala Eliška.
Celú noc trávili pletením hniezda z hebkej vŕbovej kôry a tuhej trstiny; urobili ho pekne veľké a silné. Eliška sa naň položila, a keď potom slnko vyšlo a bratia sa premenili na divé labute, chopili sa hniezda zobákmi a vyleteli vysoko k oblakom s drahou sestričkou, ktorá ešte spala. Slnečné lúče jej padali práve na čelo, preto letela jedna z labutí nad jej hlavou, aby ju svojimi krídlami zatienila.
Boli ďaleko od pevniny, keď sa Eliška prebudila. Myslela si, že ešte spí a že sa jej to sníva, tak čudné sa jej zdalo, že je nesená nad morom, vysoko vo vzduchu. Vedľa nej ležala kytička krásnych zrelých jahôd a zväzok chutných koreničkov. To nazbieral najmladší brat a položil vedľa nej. Eliška sa naň vďačne usmiala, lebo poznala, že to on letí nad jej hlavou a tieni ju krídlami.
Boli tak vysoko, že im najväčšia loď, ktorú uvideli pod sebou, pripadala ako biela čajka plávajúca po vode. Veľký oblak bol za nimi ako vysoká hora a na ňom videla Eliška svoj vlastný tieň a tiene jedenástich labutí; všetko na ňom bolo zväčšené, že vyzerali ako obri. Bol to obraz, nad ktorý ešte nevidela krajší. Keď však slnko vystúpilo vyššie a oblak zostal ďalej za nimi, zmizol aj vzdušný tieňový obraz.
Celý deň leteli dopredu ako svištiaci oštep vzduchom, ale predsa boli pomalší ako inokedy, lebo museli niesť sestru.
Nastávalo nečasie a večer sa blížil; plná úzkosti videla Eliška, ako slnko zapadá, a po osamelom skalisku v mori nebolo ešte ani stopy. Zdalo sa jej, že labute mávajú mocnejšie perutami. Ach, ona je tomu vinná, že nemôžu letieť dosť rýchlo! Keď slnko zájde, stanú sa ľuďmi, zrútia sa do mora a utopia sa.
Čierny oblak sa blížil, silný víchor ohlasoval búrku; oblaky sa kopili do jediného veľkého, zlovestného zhluku, ktorý sa valil dopredu ako olovo. Blesk stíhal blesk.
Slnko už bolo na okraji mora. Eliške tĺklo srdce. Vtedy sa rútili labute dolu tak prudko, že sa domnievala, že padajú. Ale opäť sa vznášali. Slnko bolo z polovice vo vode; vtedy len uvidela pod sebou malý útes, ktorý nevyzeral väčší ako tuleň, ktorý vystrčil hlavu nad vodu. Slnko potom rýchlo zapadalo; bolo už len ako hviezdička.
V tom sa dotkla jej noha pevnej pôdy. Slnko zhaslo ako posledný plameň horiaceho papiera. Ruka v ruke stáli teraz bratia okolo nej; ale viac miesta ako práve pre ňu a bratov tu vôbec nebolo. More bilo do skaliska a prelievalo sa cez neho ako záplava.
Nebo žiarilo akoby v plameňoch večného ohňa, rana za ranou znela z blížiacej sa búrky. Ale sestra a bratia sa držali za ruky, spievali si a tým si dodávali odvahy a dobrej mysle.
Za svitania bol vzduch čistý a pokojný. Len čo slnko vyšlo, odleteli labute s Eliškou z ostrova; more sa ešte silno dvíhalo, a keď sa na ne pozerali z veľkej výšky, vyzerala biela pena na tmavozelenom mori ako milióny plávajúcich labutí.
Keď slnko vystúpilo vyššie, uvidela Eliška pred sebou akoby vo vzduchu napoly sa vznášajúcu hornatú krajinu so žiariacimi skupinami ľadovcov na skalách. Uprostred krajiny sa rozkladal určite na míľu dlhý zámok s odvážne postaveným stĺporadím v niekoľkých radoch nad sebou. Dolu sa vlnili palmové lesy a nádherné kvety veľké ako mlynské kolesá.
Eliška sa pýtala bratov, či je to tá krajina, ku ktorej letia, ale labute potriasali hlavami, lebo to, čo videli, bol krásny, stále sa meniaci oblačný prelud, do ktorého sa nesmel dostať žiadny človek.
Eliška sa naň zadívala. Ale zrazu sa zrútili hory, lesy aj zámok a stálo tu dvadsať hrdých kostolov, jeden ako druhý, s vysokými vežami a špicatými oknami. Zdalo sa jej, že počuje zvuk organov, ale to počula len more. Už boli kostoly celkom nablízku, ale vtedy sa premenili na celé loďstvo, ktoré pod ňou plulo. Pozrela sa dolu a poznala, že je to len hmla, ktorá sa vznášala nad morom.
Áno, bola to večná zmena. Teraz však uvidela aj skutočnú krajinu, ku ktorej smerovali. Tam sa dvíhali krásne modré hory s cédrovými lesmi, mestami a zámkami. Ešte pred západom slnka sedela potom Eliška na poli pred veľkou jaskyňou, ktorá bola zarastená jemnými popínavými rastlinami, takže vyzerala ako vyšívaný koberec.
„Tak sa pozrieme, čo sa Ti dnes v noci u nás bude snívať,“ povedal najstarší brat a ukázal jej jej spálňu.
„Kiež by sa mi snívalo, ako by som Vás vyslobodila!“ riekla Eliška. Myslela na to neprestajne.
Snívalo sa jej, že letí vysoko do vzduchu k zámku onoho preludu v oblakoch a že jej prichádza v ústrety víla, veľmi krásna a žiariaca, ale predsa úplne podobná starej žene, ktorá jej dala v lese jahody a rozprávala jej o labutiach so zlatými korunkami.
„Tvojich bratov je možné vyslobodiť,“ povedala. „Ale máš na to odvahu a vytrvalosť? More je mäkšie ako Tvoje jemné ruky, a predsa obrúsi tvrdé kamene. Ale ono nepociťuje bolesti, aké budú znášať Tvoje ruky. Nemá srdce, netrpí úzkosťou a bolesťou, Ty však musíš všetko vydržať. Vidíš túto žihľavu v mojej ruke? Takých rastie veľa okolo jaskyne, v ktorej spíš. Len tie môžeš použiť a potom žihľavy, ktoré rastú na cintoríne, pamätaj si to! Natrhaj ich, hoci by Ťa pálila koža a naskakovali Ti na nej pľuzgiere. Potom žihľavy bosými nohami rozšliapaj a dostaneš ľan. Z neho potom utkaj a uši jedenásť pancierových košieľ s dlhými rukávmi. Keď hodíš košele na jedenásť labutí, budú vyslobodené. Ale pamätaj si dobre, že od okamihu, keď začneš túto prácu, až do tej doby, keď ju úplne dokončíš, nesmieš prehovoriť, aj keby medzitým uplynuli roky. Prvé slovo, ktoré vyslovíš, prejde ako smrtiaca dýka srdcom Tvojich bratov. Na Tvojom jazyku závisí ich život. Pamätaj si to všetko!“
Potom sa starena dotkla jej ruky žihľavou, akoby žeravým železom, až sa tým Eliška prebudila. Bol jasný deň a blízko miesta, kde spala, ležala žihľava, práve taká, akú uvidela vo sne. A tak vyšla von z jaskyne, aby sa dala do práce.
Svojimi jemnými rukami sa zaborila do ohyzdných žihľav, ktoré pálili ako oheň. Na rukách a na pleciach jej naskákali veľké pľuzgiere, ale znášala to rada, len keď vyslobodí drahých bratov. Každú žihľavu rozšliapala bosými nohami a priadla zelený ľan.
Keď slnko zašlo, prišli bratia a zľakli sa, že je sestra nemá. Mysleli si, že je to nové kúzlo zlej macochy. Ale keď uvideli Eliškine ruky, pochopili, čo pre nich urobila. Najmladší brat sa dal do plaču, a kam dopadli slzy na jej telo, necítila už bolesť a pálivé pľuzgiere zmizli.
Eliška pracovala celú noc, lebo nemala pokoja, kým nevyslobodí drahých bratov. Celý nasledujúci deň, zatiaľ čo labute boli preč, sedela osamelá, ale nikdy jej čas tak rýchlo neubiehal. Jedna pancierová košeľa bola už úplne hotová, a tak začala pracovať na druhej.
Náhle zaznel medzi horami lesný roh. Veľmi sa zľakla. Zvuk sa blížil, už počula štekať psov. Splašená sa vkradla do jaskyne a zviazala do otepi žihľavy, ktoré nazbierala a vyčesala.
V tom vybehol z krovia veľký pes a hneď za ním druhý a potom ešte jeden. Štekali hlasno, behali k nej a zase späť. Za niekoľko minút stáli lovci pred jaskyňou. Najkrajší medzi nimi bol kráľ tej krajiny. Pristúpil k Eliške; nikdy nevidel krajšie dievča.
„Ako si sa sem dostala, spanilé dievča?“ pýtal sa jej.
Eliška potriasla hlavou; nesmela hovoriť, lebo na tom záviselo zachránenie jej bratov. A tak skryla ruky pod zásteru, aby kráľ nevidel, čo musí vytrpieť.
„Poď so mnou,“ nahováral jej kráľ, „tu nesmieš zostať! Ak si taká dobrá, ako si krásna, budem Ťa obliekať do hodvábu a zamatu, postavím Ti na hlavu zlatú korunu a budeš bývať v mojom najnádhernejšom zámku!“
Vysadil ju k sebe na koňa. Eliška plakala a lámala rukami, ale kráľ povedal:
„Chcem len Tvoje šťastie. Raz mi budeš ďakovať.“
Cválal vpred medzi horami, držiac ju pred sebou na koni, a lovci leteli za ním.
Keď slnko zašlo, ležalo pred nimi nádherné kráľovské mesto s kostolmi a kupolami. Kráľ ju viedol do zámku, kde vo vysokých mramorových sálach šplechotali veľké vodotrysky, kde steny a stropy boli vyzdobené maľbami. Ale Eliška na to nedbala, plakala a bola smutná. Nechávala sa od žien obliekať do kráľovských šiat, vplietať si perly do vlasov a navliekať jemné rukavičky cez spálené prsty.
Keď stála v plnej nádhere, bola taká krásna, že sa dvorstvo pred ňou klaňalo ešte hlbšie. Kráľ ju vyvolil za svoju nevestu, hoci arcibiskup potriasal hlavou a šepkal, že tá krásna lesná dievčina je zaiste čarodejnica, ktorá oslepila ich zrak a omámila kráľovo srdce.
Ale kráľ ho nepočúval. Kázal hudbe, aby hrala, dal nosiť na stôl najdrahocennejšie jedlá a najspanilejším dievčatám kázal tancovať okolo Elišky. Potom ju viedli voňavými záhradami do nádherných sálov. Ale ani jediný úsmev jej neprešiel cez pery, ani nezažiaril v očiach; mala v duši hlboký smútok.
Vtedy otvoril kráľ malú izbičku tesne vedľa jej spálne; bola vyzdobená drahocennými zelenými kobercami a podobala sa úplne jaskyni, v ktorej Eliška bývala. Na podlahe ležala otep ľanu, ktorý načesala zo žihľavy, a pri strope visela pancierová košeľa, ktorú upletla. To všetko vzal so sebou jeden z lovcov ako čosi zvláštne.
„Tu si môžeš snívať o svojom predošlom domove,“ povedal kráľ. „Tu je práca, ktorou si sa zaoberala. Bude Ťa asi uprostred všetkej nádhery tešiť spomínanie na minulé časy.“
Keď Eliška uvidela to všetko, čo bolo jej srdcu také blízke, zahral jej úsmev okolo úst a krv sa vrátila do líc. Myslela na vyslobodenie svojich bratov, bozkávala kráľovu ruku a kráľ ju tlačil k srdcu a dal zvoniť všetkými zvonmi na slávnosť zasnúbenia. Krásne nemé dievča bolo kráľovnou krajiny.
Arcibiskup šepkal kráľovi do uší zlé slová, ale tie sa nedostali k jeho srdcu. Konal sa sobáš a arcibiskup sám musel Eliške vložiť korunu na hlavu. Pretože však mal zlosť, pritisol jej tesný kruh tak silno k čelu, až to kráľovnú zabolelo.
Ale ťažší kruh zvieral jej srdce, totiž starosť o bratov, a tak nepociťovala telesnú bolesť. Jej ústa boli nemé, jediné slovo mohlo bratov zbaviť života; ale z jej očí vyzerala hlboká láska k dobrému, krásnemu kráľovi, ktorý robil všetko, aby ju rozveselil.
Milovala ho z celého srdca deň čo deň viac. Ó, keby sa mu smela aspoň zveriť, vylíčiť mu svoje utrpenie! Ale musela zostať nemá, musela mlčky vykonať svoje dielo.
Preto sa v noci od neho odkrádala do svojej komôrky, ktorá bola vyzdobená ako jaskyňa, a pletla košeľu za košeľou. Ale keď začala siedmu, nemala už žiadny ľan.
Vedela, že na cintoríne rastú žihľavy, ktoré mohla upotrebiť, ale musela ich sama natrhať; ako to len zariadiť?
Ó, čím je bolesť mojich prstov proti žiaľu, ktorým trpí moje srdce! myslela si. Pokúsim sa o to!
So srdcom stiesneným, akoby sa pokúšala o zlý čin, vykradla sa za mesačnej noci do záhrady, išla dlhými alejami a potom von opustenými ulicami k cintorínu. Tu uvidela na najširšom náhrobku sedieť spoločnosť ježibab, ohyzdných čarodejníc, ktoré vyzliekali svoje handry, akoby sa chceli kúpať, a potom hrabali svojimi dlhými chudými prstami v nových hroboch, vyberali z nich mŕtvoly a jedli ich mäso. Eliška musela ísť okolo nich a ony na ňu upierali zlé oči. Ale ona len zbierala pálivé žihľavy a odniesla ich domov do zámku.
Len jediný človek ju uvidel ..... arcibiskup. Bdel, keď ostatní spali.
Tak som predsa mal pravdu, myslel si, že to s kráľovnou nie je také, ako by malo byť. Je to čarodejnica, a preto omámila kráľa a celý národ.
Vo spovedelnici povedal kráľovi, čo uvidel a čoho sa obáva. Nad tvrdými slovami, ktoré vychádzali z jeho úst, potriasali vyrezávaní svätci v kostole hlavami, akoby chceli povedať: „To nie je pravda, Eliška je nevinná!“
Ale arcibiskup si to vykladal inak. Domnieval sa, že svedčia proti nej, že potriasajú hlavami nad jej hriechmi. Vtedy sa na kráľove líca vyronili dve slzy a on išiel domov s pochybnosťou v srdci.
Potom robil, akoby v noci spal, ale pokojný spánok sa nezniesol na jeho oči. Pozoroval, že Eliška vstala, a presvedčil sa, že to robí každú noc. Zakaždým ju totiž sledoval a uvidel, že zmizla vo svojej komôrke.
Jeho tvár sa deň čo deň viac zasmušilila. Eliška to videla, ale nechápala prečo. Predsa ju to však znepokojovalo. Čo k tomu ešte skúšala vo svojom srdci pre bratov! Na kráľovský zamat a purpur splývali jej horké slzy a spočívali tu ako diamanty.
Zatiaľ bola jej práca pri konci; chýbala jej už len jedna pancierová košeľa. Ale nemala už žiadny ľan ani jedinú žihľavu. Ešte raz, naposledy musela ísť na cintorín a natrhať niekoľko hrstí žihľavy. Pomýšľala s úzkosťou na osamelú púť a na strašlivé ježibaby; ale mala pevnú vôľu.
Eliška išla, ale kráľ s arcibiskupom išli za ňou. Videli, ako mizne za mrežovými vrátami cintorína. A keď sa priblížili k vrátam, uvideli cez ne na náhrobnom kameni sedieť ježibaby, ktoré videla aj Eliška. Kráľ odvrátil tvár, lebo sa domnieval, že je medzi nimi tá, ktorej hlava ešte toho večera spočívala na jeho hrudi.
„Nech ju súdi ľud!“ povedal.
A ľud usúdil:
„Nech je spálená rudými plameňmi!“
Z nádherných kráľovských sálov ju odvliekli do temného, vlhkého suterénu, kde vietor hvízdal cez zamrežované okno. Namiesto zamatu a hodvábu jej dali otep žihľavy, ktorú nazbierala, aby si na ňu položila hlavu. Tvrdé, pálivé pancierové košele, ktoré upletla, mali jej byť podušami a prikrývkou. Ale nemohli jej darovať nič milšie; dala sa opäť do práce. Vonku o nej uličníci spievali potupné piesne; ani jediná duša ju nepotešila láskavým slovom.
Vtedy k večeru zašumelo tesne pri mreži labutie krídlo. Bol to najmladší brat, ktorý sestru našiel. A tak zavzlykala nahlas radosťou, hoci vedela, že noc, ktorá príde, bude azda posledná v jej živote. Ale teraz bola práca tiež skoro hotová a jej bratia boli tu.
Arcibiskup prišiel, aby bol poslednú chvíľu pri Eliške; sľúbil to tak kráľovi. Ale ona potriasala hlavou, prosila pohľadom a posunkami, aby odišiel. Túto noc mala totiž ukončiť svoju prácu, inak bolo všetko márne, všetko ..... bolesti, slzy a bezsenné noci. Arcibiskup odišiel, zasypávajúc ju zlými slovami, ale úbohá Eliška vedela, že je nevinná, a pokračovala vo svojej práci.
Myšky behali po podlahe, pritiahli žihľavy až k jej nohám, aby jej trochu pomohli, a drozd si sadol na okennú mrežu a spieval celú noc tak veselo, ako len vedel, aby nestratila dobrú myseľ.
Práve sa začínalo rozodnievať, až za hodinu malo vyjsť slnko. Vtedy stálo jedenásť bratov pred bránou a žiadali, aby ich uviedli pred kráľa. Ale odpovedali im, že sa to nemôže stať, pretože je ešte noc a kráľ spí a nikto ho nesmie zobudiť. Prosili, hrozili, stráž prišla, ba sám kráľ vyšiel a pýtal sa, čo to znamená. Ale vtom vyšlo slnko a nebolo vidieť žiadnych bratov, ale nad zámkom letelo jedenásť labutí.
Z mestských brán prúdilo všetko obyvateľstvo; chceli vidieť, ako bude čarodejnica upálená. Vychudnutý koník ťahal voz, v ktorom Eliška sedela. Dali jej blúzku z hrubej vrecoviny. Jej krásne dlhé vlasy splývali jej voľne okolo krásnej hlavy, jej líca boli smrteľne bledé, jej pery sa ticho pohybovali a prsty tkali zelený ľan. Ani na ceste na smrť nezanechala začatú prácu, desať pancierových košieľ ležalo jej pri nohách, jedenástu pletla. Luza sa jej posmievala.
„Pozrite sa na čarodejnicu, ako bručí! Ani nemá v ruke modlitebnú knihu; zaoberá sa len ohavnými čarami! Vytrhnite jej to a roztrhajte na tisíc kusov!“
A všetci sa k nej tlačili a chceli to roztrhať. V tom priletelo jedenásť bielych labutí, sadli si okolo nej na voz a bili svojimi veľkými krídlami. Vtedy ustúpil zástup nabok.
„To je znamenie z neba! Je zaiste nevinná!“ šepkali mnohí, ale netrúfali si to povedať nahlas.
Vtedy ju uchopil katov pacholok za ruku. Ale ona spešne hodila tých jedenásť košieľ na labute a už tu stálo jedenásť krásnych princov. Najmladší mal jedno labutie krídlo namiesto jedného ramena, lebo chýbal rukáv na jeho pancierovej košeli, ktorú ona nedokončila.
„Teraz smiem hovoriť,“ povedala. „Som nevinná!“
A ľud, ktorý uvidel, čo sa stalo, sklonil sa pred ňou ako pred svätou. Ale ona klesla ako bez života do náručia bratov, tak ju premohli strach a bolesť.
„Áno, je nevinná!“ povedal najstarší brat, a rozprával všetko, čo sa stalo. A čo takto rozprával, šírila sa okolo vôňa ako z milióna ruží, lebo každé poleno na hranici, na ktorej mala byť upálená, zapustilo korene a vyhnalo konáre. Stálo tu voňavé krovie, veľmi vysoké a husté, plné ruží. Najvyššie bol žiarivobiely kvet, ktorý svietil ako hviezda; ten utrhol kráľ a pripevnil Eliške na prsia.
Vtedy sa prebudila z mdlôb s pokojom a radosťou v duši. A všetky kostolné zvony sa samy rozozvučali a vtáci priletovali vo veľkých húfoch. Späť do zámku sa vracal svadobný sprievod, aký ešte žiadny kráľ nevidel.