Hlásky a šidihlásky – O Terezke a Pavlíkovi, 2. príbeh

Pamätáte si, ako v minulom príbehu našli deti malú zelenú loptičku? S tou zelenou loptičkou sa im hádzalo zo všetkých lôpt najlepšie. Zobrali si ju do záhrady a skúšali, koľkokrát si dokážu prehodiť, aby im loptička nespadla. Potom zase skúšali, na akú diaľku si dokážu hádzať: ten, kto chytil loptičku, urobil zakaždým krok dozadu. Keď nechytil, musel zostať na mieste. Obom sa to veľmi dobre darilo, ustupovali stále dozadu a tak veľmi dávali pozor na loptičku, že si vôbec nevšimli, že Pavlík stojí pri skleníku. Deti boli od seba už naozaj veľmi ďaleko, Terezka hodila, Pavlík nechytil a bum, prásk, cink! Skleník bol rozbitý! Ten skleník, čo ho ocko na jar postavil! Koľko mu to len dalo práce! A čo teraz? Deti sa tak zľakli, že zostali stáť ako sochy z kameňa. Čo teraz? Kde sa vzali, tu sa vzali, opäť sa ozvali dva hlasy:

** Jeden hlások sa vľúdne usmieval: „Máte šťastie, nikto vás nevidel. Rýchlo utekajte a keď sa rodičia budú pýtať, povedzte, že ste tu vôbec neboli. Keby sa ocko dozvedel, že skleník rozbili vy, veľmi by sa hneval a iste by vám dal prísny trest. To si predsa nezaslúžite, veď ste to neurobili naschvál, tak rýchlo utekajte, kým je čas!“

*** Druhý bol prísny: „Deti, choďte hneď za ockom a po pravde mu povedzte, ako sa to stalo. Ockovi dal skleník veľa práce, tak sa nečudujte, ak sa bude hnevať. Boli ste veľmi neopatrní, zaslúžite si trest. Ale ak sa priznáte, bude všetko v poriadku.“

Tak čo, deti, ako bude príbeh pokračovať? Koho majú Pavlík s Terezkou poslúchnuť?

** Pavlík s Terezkou sa rýchlo obzreli, či ich naozaj nikto nevidel. A keď sa presvedčili, že nie, utiekli zo záhrady pred dom. Tam si kreslili na chodník kriedou a robili, akoby sa nič nestalo.

Ocko išiel o chvíľu do záhrady a hneď uvidel tú škodu. Bol veľmi smutný.

„Ako sa to mohlo stať?“ hovoril si. Ocko si skleník poriadne prezeral a vnútri, medzi hromadkou črepín, našiel zelenú loptičku. Hneď poznal, ako sa stalo, že je skleník rozbitý, a prísne zavolal deti:

„No tak?! Čo mi k tomu poviete?“

Deti robili, že sa čudujú: „Jééj, rozbitý skleník, kto to urobil?“

Ocko sa rozhneval: „Kto to urobil? Najskôr ten, kto si tu hádzal loptičkou!“

„Ale to sme neboli my, to boli asi nejaké cudzie deti.“

„Tak vy budete ešte aj luhať?“

Ani vám, deti, asi nemusím rozprávať, že ocko dal každému z nich pár na zadok. Ockovi bolo ľúto rozbitého skleníka, ale ešte viac mu bolo ľúto, ako nepekne sa deti tentokrát zachovali. Poslal ich po pokladničky, že musia škodu zaplatiť, a potom išiel ku sklenárovi po novú tabuľu skla. Nie, nechcel, aby išli deti s ním, ani nechcel, aby mu pomáhali, keď skleník opravoval.

Deti len stáli opodiaľ, smutne ocka pozorovali a vedeli, ako zle sa rozhodli. Nabudúce to urobia inak! Keby niečo vyviedli, hneď sa pôjdu rodičom priznať. A hlavne už nikdy, nikdy nebudú luhať.

*** Pavlíkovi a Terezke nebolo vôbec dobre, keď išli za ockom. Báli sa, čo ocko povie, ako ich potrestá. Ale najviac zo všetkého ich mrzelo, že to ocka bude mrzieť a že bude smutný.

„Ocko, prosím ťa, nehnevaj sa, my sme to neurobili naschvál, hádzali sme si, nedali sme pozor a rozbili sme skleník.“

Keď ocko videl, ako je to deťom úprimne ľúto a že majú blízko k plaču, nič nepovedal, vzal deti za ruky a išiel s nimi do záhrady. Obišiel s nimi skleník.

„No, nie je to také zlé, rozbili ste len malú tabuľu skla. To spoločne opravíme, áno? Ale potrestaní byť musíte, boli ste neopatrní a mohli ste spôsobiť oveľa väčšiu škodu a mohli ste sa o rozbité sklo aj poraniť. Tak aby ste si to pamätali, zaplatíte sklo, ktoré na opravu musím kúpiť, zo svojich pokladničiek,“ ocko sa usmial, „ale keďže ste sa sami priznali, tak len polovicu.“

„Jé, ocko, ty sa nehneváš?“

„Deti, radosť nemám, ale viem, že si nabudúce dáte pozor a že sa nič také už nestane. A teraz sa choďte obliecť a prineste pokladničky, pôjdeme spolu ku sklenárovi.“

Pavlík s Terezkou mali radosť, že to tak dopadlo, a vraveli si: „My máme najlepšieho ocka na svete.“

Deti, vždy je lepšie povedať pravdu, aj vtedy, keď vás čaká nejaká nepríjemnosť. Viete, že sa hovorí: „Lož má krátke nohy.“, to znamená, že sa klamaním človek ďaleko nedostane, na každú lož sa časom príde a potom je z toho nepríjemnosť oveľa, oveľa väčšia. Každému z vás sa môže stať, že niečo pokazí, poškodí, alebo že sa mu niečo nepodarí, ale keď sa hneď priznáte, budete mať napoly odpustené, rovnako ako Pavlík s Terezkou.

Inšpirácia pre hry s deťmi na motívy rozprávky

- Hádzanie v kruhu a na cieľ ako rozcvička

• Koľkokrát si Pavlík s Terezkou prehodili? A koľkokrát si prehodíme my všetci v kruhu?
• Ako ďaleko si vieme prehadzovať? Vytvoríme dvojice (najmenší s najväčšími, atď., aby sa sily dvojíc aspoň trochu vyrovnali) a začíname si prehadzovať z rovnakej vzdialenosti, kto chytí, postúpi o krok dozadu (pozor na skleníky). Kto postúpi za určitý čas najďalej? Ktorá dvojica si najviackrát prehodí?
• Hra na sochy (ako sa deti zľakli, keď rozbili skleník): deti behajú, poskakujú a na zvukový signál (zvonček) musia „skamenieť“ na dobu, kým sa pomaly napočíta do piatich.