O troch priadkach

Bola raz jedna chudobná vdova a mala len jedinú dcéru, ktorej hovorili Liduška. A keďže nemali žiadne polia, ba ani jedinú kravičku, živili sa priadzou. Liduška bola síce veľmi pekné a slušné dievča, ale mala tú chybu, že bola náramne lenivá, a kedykoľvek si mala sadnúť ku kolovratu, dala sa vždy do plaču, a keď ju matka predsa len k tomu prinútila, jej priadza nestála ani za reč. Raz to však matku omrzelo, nahnevala sa a dala jej pohlavok. Vtedy sa Liduška dala do hrozného plaču a nárekov, až to bolo vonku na tri hony počuť.
V tej chvíli išla práve okolo kráľovná, a keď započula ten hrozný plač, dala zastaviť, zliezla z voza a vošla do chalúpky, lebo sa domnievala, že sa tam stalo nejaké nešťastie. A keď videla Lidušku tak žalostne plakať, pýtala sa jej: „Čo ti je, moje zlaté dieťa?“
„Ach jaj! Mamička ma bila!“

Kráľovná sa obrátila k matke a povedala: „Prečo biješ to úbohé dievča?“
Matka sa zarazila a nevedela, čo hneď na to odpovedať, lebo sa pred kráľovnou hanbila za to, že jej dcéra je taká lenivá.
„Ach, milostivá pani kráľovná! Mám s tým dievčaťom nesmierny kríž, lebo nechce vziať do ruky nič iné než priadzu a sedela by pri kolovrate celé dni a celé noci. A dnes som sa na to už nahnevala a dala som jej pohlavok, a preto tak náramne plače.“
Kráľovnej sa to dievča veľmi zapáčilo, lebo bola veľká milovníčka priadze. A povedala matke: „Poviem vám, matka, keď vaša dcéra tak rada priadie, dajte mi ju so sebou, ja sa o ňu postarám. Mám doma na zámku dosť krásneho ľanu, a ak bude u mňa taká usilovná ako doma, sľubujem, že toho nebude ľutovať.“
Matka bola z toho srdečne rada a kráľovná hneď vzala dcéru so sebou a odviezla ju na svoj zámok.
Keď prišli na zámok, vzala kráľovná Lidušku za ruku a viedla ju do troch izieb. Tie boli plné ľanu, od podlahy až po strop, a ten bol taký krásny, že sa leskol ako striebro a zlato, a taký mäkučký ako napradený hodváb. A kráľovná povedala dievčaťu: „Buď len usilovná, moja zlatá dcérka, a keď mi všetok ten ľan upradieš, dám ti svojho syna za manžela a budeš kráľovnou.“
Potom dala kráľovná priniesť drahý, nádherný kolovrat, ten bol zo slonovej kosti a pierka na ňom boli zlaté, a k tomu obrovský kôš cievok zo žltej, voňavej trstiny, a nechala ju v jednej izbe s ľanom samu.
Keď kráľovná odišla, sadla si Liduška k oknu a dala sa do žalostného plaču, lebo aj keby sto rokov, od rána do večera a od večera zasa do rána usilovne priadla, nebolo by možné všetok ten ľan, čo ho tu bolo, upriasť. A čo ešte ona, ktorá aj bez toho tak nerada priadla! I sedela teda a plakala celú noc a druhý deň až do poludnia a nepohla ani rukou, ani nohou.
Keď bolo poludnie, prišla sa kráľovná pozrieť, či už Liduška veľa napriadla, a veľmi sa tomu čudovala, keď videla, že ľan ešte ani nebol dotknutý. Liduška sa však vyhovárala tým, že sa jej nesmierne cnelo za mamičkou a že pre plač nemohla vziať nič do rúk. Kráľovná tomu uverila, potešovala ju a povedala: „Nesmúť, moja dcérka! A buď len zajtra o to usilovnejšia, aby si dostala môjho syna a bola kráľovnou.“ Keď odišla, Liduška si zase sadla k oknu, pozerala von, vzdychala a zasa nerobila nič až do večera, a zajtra zasa nič až do poludnia.
Na poludnie prišla kráľovná a ešte viac sa začudovala a zamračila čelo, keď videla, že sa Liduška doteraz ešte ani priadze nedotkla. Liduška sa však zase vyhovorila tým, že ju po včerajšom veľkom plači náramne rozbolela hlava a že preto nemohla nič robiť. Kráľovná bola s tým síce uspokojená, ale keď odchádzala, povedala: „Už je čas, aby si, Liduška, začala pracovať, ak chceš dostať môjho syna a byť kráľovnou!“

Ten deň až do večera a druhý deň ráno bolo zasa tak ako prvýkrát a druhýkrát: Liduška si kolovrat zase ani nevšimla, ale sedela pri okne a pozerala von. Keď už bolo poludnie, otvorila kráľovná dvere, a keď videla, že Liduška zase zaháľala, veľmi sa nahnevala a povedala: „Počuješ, Liduška, dnes je to už naposledy! Ak zajtra nebude ešte nič napradené, nielenže môjho syna už nikdy nedostaneš, ale ťa dám ešte zavrieť do tmavej veže, kde je plno žiab, hadov a škorpiónov, a nechám ťa tam umrieť od hladu, aby si ma viac nepodvádzala a nezaháľala.“ Nato sa kráľovná od nej nahnevane obrátila, buchla dverami a odišla.
Tu bolo Liduške až teraz úzko! Studený pot sa jej vyrážal na čele, keď pomyslela na zajtrajšok. Čo mala robiť? Nasadila si teda kúdeľ, sadla ku kolovrátku a začala priasť. Ale ako by mohla priasť, keď bola taká náramne lenivá. Nechala teda zase priadzu, postavila sa k oknu a plakala nahlas, až jej srdce usedalo, až do samého večera.

Tu zrazu niekto zaklopal na okno, a keď sa Liduška obzrela, videla vonku stáť tri staré škaredé babice. Tá jedna mala spodnú peru takú veľkú, že jej visela až cez bradu, druhá mala na pravej ruke taký široký palec, že jej celú dlaň zakrýval, a tretia mala zasa pravú nohu až na počudovanie tak rozšliapanú, akoby ju bol cepom rozmlátil. Keď ich Liduška takto zazrela, náramne sa ich zľakla a rýchlo od okna odskočila. Ale tie tri babičky sa na ňu priateľsky usmievali a kývali rukami, aby len okno otvorila a aby sa ich nebála.
„Dobrý večer, krásna panenka!“ povedali, „prečo tak veľmi žalostne plačeš?“
Liduška si dodala odvahy a odpovedala plačlivým hlasom: „Ach, ako by som nemala smutne plakať a nariekať, keď mám všetok ten ľan, čo ho tu v tejto izbe vidíte, a ešte dve také izby plnučké, od zeme až do stropu, upriasť!“ Tu porozprávala babičkám všetko, čo sa jej prihodilo, aj to, že jej kráľovná sľúbila, že keď všetok ten ľan upradie, dá jej svojho syna za manžela a bude kráľovnou. „Ale načo mi to je,“ dodala, „keď ho ani do smrti upriasť nemôžem.“

Babičky sa usmievali a povedali: „Vieš čo, panenka, ak nám sľúbiš, že nás pozveš na svadbu a že nás pri stole posadíš vedľa seba a že sa pred hosťami za nás nebudeš hanbiť, tak ti všetok ten ľan upradieme, skôr ako sa nazdáš.“
„Och, všetko, všetko vám urobím, čo len chcete,“ odpovedala Liduška radostne, „len sa do toho hneď dajte.“
Tu vliezli tie tri babice oknom do izby, poslali Lidušku spať a dali sa do toho milého ľanu. Tá so širokým palcom ťahala vlákno, tá s dlhou perou ho oblizovala a hladila a tá s plochou nohou šliapala na podnožku a točila kolesom, a išlo im to ako po masle. A keď ráno začalo svitať a Liduška vstala, videla obrovskú kopu krásnej, rovnej a tenučkej priadze na cievkach, až sa srdce smialo, a v ľane už takú dieru, že sa do nej pohodlne mohla schovať. Tu sa babičky s Liduškou rozlúčili, prisľúbili jej, že navečer zase prídu, a potichu odišli oknom.
Na poludnie prišla kráľovná pozrieť, či Liduška zase nezaháľala. A keď zazrela tú kopu nádhernej priadze, veľmi sa čudovala, čelo sa jej vyjasnilo a pochválila Lidušku za jej usilovnosť.
Ako sa večer začalo zmrákať, stáli už babičky zase pri okne a dievča im s radosťou otvorilo. A tak to bolo každú noc: večer prišli a ráno zase odišli, a kým Liduška spala, ubúdalo v izbe ľanu stále viac a viac, až bola nakoniec tá jedna izba celkom prázdna. A zakaždým, keď sa kráľovná na poludnie prišla pozrieť, koľko zase Liduška napriadla, nemohla sa dosť vynadívať na tú krásnu priadzu a Lidušku nachváliť za jej usilovnosť, a často hovorievala: „Moje zlaté dieťa! Ako som ti krivdila!“
Už sa babičky pustili aj do druhej izby, a už bola pomaly vyprázdnená aj táto, vtedy začala kráľovná robiť prípravy na svadbu. A keď už bolo aj v tretej izbe ľanu málo, ďakovala Liduška babičkám zo srdca, že jej tak pomohli, a babičky jej povedali: „Len nezabudni, panenka, na to, čo si nám sľúbila, a uvidíš, že budeš rada.“
A keď už bol všetok ten ľan zo všetkých troch izieb až do posledného vlákna upradený, bolo už aj všetko na svadbu pripravené a mladý kráľ mal veľké potešenie zo svojej mladej, krásnej a usilovnej nevesty a povedal jej: „Žiadaj odo mňa, čo chceš, a všetko dostaneš.“
Tu si Liduška spomenula na tie tri babičky a povedala: „Mám doma tri staré tetušky, sú síce veľmi chudobné, ale urobili mi veľa dobrého, dovoľ, aby som ich pozvala na svadbu.“ A mladý kráľ i kráľovná dali na to svoje povolenie.
A keď už bol svadobný deň a hostia sa chceli posadiť za stoly, tu sa zrazu otvorili dvere a tie tri babičky, po starodávnom až na počudovanie smiešne oblečené, sa vovalili do izby. Len čo ich nevesta zazrela, hneď im bežala v ústrety a radostne ich privítala: „Vítam vás, moje milé tetušky! Vítam vás! Poďte a posaďte sa tu za stôl vedľa mňa.“
Hostia hľadeli jeden na druhého a boli by sa radi dali do hlasného smiechu, keby sa nebáli kráľa, a kráľ i kráľovná sa začervenali ako pivonka, ale nesmeli Liduške nič povedať, lebo jej na to dali svoje povolenie.
Keď bol obed, kládla Liduška sama babičkám jedlo na taniere, nalievala im pitie a nabádala ich: „Jedzte a pite, moje milé tetušky! Vy ste mi urobili veľmi veľa dobrého.“
A keď už bolo po obede a hostia vstávali od stola, pristúpil mladý kráľ k tej prvej babičke s tou širokou nohou a pýtal sa jej: „Ale prosím vás, milá babička! Od čoho máte takú širokú nohu?“
„Od priadenia, pánko, od priadenia.“
A šiel k tej druhej babičke s tým plochým palcom: „Ale povedzte mi, milá babička, od čoho máte taký plochý palec?“
„Od priadenia, pánko, od priadenia.“
A obrátil sa k tretej babičke s tou dlhou perou až cez bradu a povedal jej: „Ale milá babička! Od čoho máte vy takú dlhú peru?“
„Od priadenia, pánko, tiež od priadenia,“ odpovedala babička.
Keď to mladý kráľ počul, náramne sa zľakol a hneď tu nariadil svojej krásnej paničke, aby sa do smrti viac nijakej priadze nedotkla, aby tiež nedostala takú plochú nohu a taký široký palec a takú škaredú peru až cez bradu.
Zatiaľ sa tie tri babičky z izby stratili a nikto nevedel, kam sa podeli. Ale Liduška, kedykoľvek si na ne potom spomenula, zakaždým ich v duchu žehnala, a ani žiadna manželka nikdy tak rada a verne nedodržiavala, čo manžel nariadil, ako mladá kráľovná ten kráľov zákaz.

Zazvonil zvonec a rozprávke je koniec.