Ovečka Chundelka

Ovečka Chundelka patrila kedysi do veľkého stáda oviec, ktoré vlastnil jeden dedinský chalupár. Jeho domček stál priamo pod trávnatým svahom, ktorý bol súčasťou veľkej záhrady. Chalupára už omrzelo tieto strmé svahy večne kosiť a odmietal už ďalej sušiť toľko sena, preto sa rozhodol pre chov oviec. Vypustil všetky ovečky do záhrady, nechal ich voľne pásť a bol rád, ako dôkladne mu spásali všetky tie ťažko dostupné trávnaté porasty a jemu tak odpadla práca s kosením trávy.

Jednu z oviec si obľúbil najviac. Vymyslel pre ňu meno Chundelka, pretože bola pekne chundelatá, mala najhustejšiu a najkrajšiu vlnu, bola poslušná, prítulná a najmilšia zo všetkých oviec.

Jedného dňa sa ovečka Chundelka spokojne pásla a pochutnávala si na paši, keď tu popri nej preletela čierna kosica. Posadila sa na vetvu stromu a začala si ovečku prezerať zo všetkých strán.

„To je ale pekne chundelatá ovečka! A aký má pekný, vlnený kožúšok?“ pomyslela si. Vtom jej napadlo, že si na ovečke urobí kosie hniezdo, a povedala si:

„Načo by som stavala hniezdo, keď v ovečkinom kožúšku mi bude sedieť ako vo vatičke a nebudem sa musieť vôbec namáhať so stavaním.“ Zletela k ovečke a už sa jej na chrbte pekne uvelebovala do vlneného kožúška, kde sa uhniezdila a už začala znášať vtáčie vajíčka.

Ovečka nevedela, čo sa to deje, pretože ju na chrbte stále niečo šteklilo a lechtalo, a preto sa znepokojila a pomyslela si:

„Čo to je? Kto sa mi to vrtí v kožúšku a muchlá mi vlnu?“ Ale na vlastný chrbát si sama nevidela. Potom znesla kosica do mäkučkého hniezdočka päť vajíčok. Hrdo na nich sedela, zohrievala ich a už sa nevedela dočkať svojich prvých, malých vtáčatiek. Ovečka ju pekne nosila na chrbte a to sa kosici, ani nehovor, páčilo. Celý deň len driemala a vychvaľovala si, ako to dobre s hniezdením vymyslela.

Po chvíli však kosica dostala hlad, preto na chvíľu hniezdočko opustila a vyletela za potravou. Sotva sa na okamih vzdialila, zazrela kosie hniezdo aj s vajíčkami kukučka a ako už to u nich býva zvykom, zniesla medzi ostatné vajíčka aj to svoje kukučie a hneď zasa odletela. Kosica sa čoskoro vrátila, ale nič nespoznala a všetky vajíčka zohrievala ďalej, akoby sa nechumelilo.

Po nejakom čase sa z vajíčok začali liahnuť malé vtáčatá. Kosica z nich mala veľkú radosť a starostlivo sa o ne starala a kŕmila ich. Malé holátka stále pípali, pískali a otvárali malé zobáčiky, do ktorých im mama kosica nosila potravu. Vtáčatkám sa vo vlnenom ovčom hniezdočku páčilo. Sedeli si pekne v teplúčku, ovečka ich pekne vozila a darilo sa im, len čo je pravda!

Vtáčatá rástli ako z vody, obzvlášť to jedno, ktoré patrilo kukučke. Bolo zo všetkých mláďat najväčšie a najmazanejšie a zobalo vždy najviac potravy. Krátko nato toto kukučie mláďa vyhádzalo všetky ostatné vtáčatká z hniezda dolu na zem a uvelebilo sa v hniezdočku pekne samo. Úbohé holátka ešte nevedeli lietať, lebo boli celkom maličké. Spadli do trávy, bezradne pípali a stádo oviec ich div nezadupalo. Našťastie tadiaľ práve bežala sliepočka, ktorá utekala záhradou zo dvora preč. Bola celá nastrapatená a nahnevane kvokala, pretože jej gazda pobral všetky vajíčka, z ktorých si priala vysedieť malé kuriatka. Len čo začula pípanie bezradných vtáčat, hneď sa zastavila a pomyslela si:

„Úbohé stvorenia, veď ich tu ovce celkom zašliapu, to predsa nemôžem dovoliť,“ vyhlásila kvočka a už si všetky vtáčatá postupne odnášala späť na dvor do kurína, kde mala svoje bývanie. Tam sa o všetky malé vtáčatká postarala. Vychovala ich namiesto kuriatok, ktoré jej gazda toho roku nedoprial, a tak kosie mláďatá predsa len prežili.

Kukučie mláďa tak zostalo v hniezde na ovečkinom chrbte samo a celé patrilo teraz len jemu. Mama kosica sa vrátila z lovu a namiesto šiestich vtáčatiek našla len to jedno. Kukučie mláďa hneď žobronilo o jedlo a tak ho kosica začala kŕmiť. O to viac rástlo, keď zostalo len samo. Čoskoro mu narástli pierka a nadišiel čas vyletieť z hniezda a postarať sa o potravu samo, jenže to kukučie mláďa rozhodne odmietalo. Nechcelo sa mu také mäkučké a teplúčke hniezdočko opúšťať. Spohodlnelo a zlenivelo a nemalo chuť ani potrebu lietať a pomyslelo si:

„Načo lietať, keď ma ovečka celý deň tak pekne všade vozí na chrbte? O potravu sa mi postará mama, tak prečo by som sa mala namáhať mávaním krídel a zháňaním potravy, keď to za mňa môže všetko urobiť mama? Veď mi v hniezde vôbec nič nechýba! Stačí predsa len zavolať kuku kuku a mama hneď priletí a už mi nesie niečo dobré do zobáčika.“

A tak kukučka rástla ako z vody. Bol najvyšší čas hniezdo opustiť, ale kukučka to neurobila. Kosica sa už o ňu nechcela ďalej starať, ale nedalo jej to. Keď videla, že kukučka nelieta, znova a znova sa k nej vždy vracala s obavou, len aby neumrela od hladu.
Chudiatko ovečka však bola z kukučky celá nešťastná a nesvoja. Nechcela ju už na sebe, ale nevedela, ako sa jej má zbaviť. Stále počúvala len jej kuku kuku a to večné kukanie Chundelke len znepríjemňovalo život a pomyslela si:

„Môj kožúšok predsa nie je žiadne hniezdisko, ja už v ňom nikoho nechcem!“ Začala nešťastne a bezradne bečať. Ovečkino bečanie začul pes. Nebol to ovčiarsky pes, ktorý ovce stráži, ale zatúlané uličné psisko. Vbehol medzi ovečky a začal ich naháňať po celej záhrade. Ovečky sa splašili, celkom všetky začali bečať a kukučka v Chundelkinom kožúšku kukala ako o dušu! Pes zrazu zbystril pozornosť a započúval sa do kukučkinho hlasného volania. Vtom zazrel na chrbte ovečky sedieť strakatú kukučku a nestačil sa čudovať. Uháňal rovno k nej a hop a skok, chmat a lup a kukučku zhltol skôr, ako stihla druhýkrát zakukať, a pochvaľoval si: „Konečne som si svoje hladné bruško naplnil!“

Hneď potom od oviec spokojne odišiel zasa o ulicu ďalej. Konečne bola ovečka Chundelka opäť voľná a sama, bez votrelca na chrbte! Zato kukučka skončila psovi v bruchu a ani nevedela ako! Až teraz začala ľutovať, že včas neodletela, pretože sa jej v psom bruchu vôbec nepáčilo. Bola tam tma, málo miesta a kukučka prestávala voľne dýchať. Pes bol však nesmierne spokojný a chystal sa trochu pospať. Natiahol sa do tieňa pod košatý strom a začínal driemať. Prišla naň driemota, otvoril papuľu úplne dokorán, zazíval a vtom frnk! Kukučka vyletela z jeho hrdla a letela, letela a letela! Predsa len sa jej podarilo zachrániť si svoj mladý kukučí život!

Odvtedy sa jej lietanie nesmierne zapáčilo. Veselo si kukala a všetku potravu si už vždy obstarávala len sama.

A tak to nakoniec všetko dobre dopadlo. Kukučka prestala byť pohodlná a lenivá a naučila sa sama lietať. Ovečka Chundelka už potom nikdy nikomu neslúžila ako hniezdisko a ďalej spokojne spásala všetku zelenú trávu. Čoskoro sa jej narodilo malé, krásne jahňa a z Chundelky sa stala spokojná a vzorná mama.

Chalupár potom kúpil pre celé stádo oviec na krk pekný, malý zvonček. Ovečkám sa zvonenie tak zapáčilo, že tým odzvonili aj koniec tejto rozprávky.