Tri čierne princezné

Východná India bola obliehaná nepriateľom, ktorý nechcel mesto opustiť skôr, kým mu mešťania nevyplatia šesťsto dukátov. Tak nechali vybubnovať, že kto toľko peňazí zadováži, ten sa stane starostom. V tom meste býval jeden chudobný rybár, ktorý sa vydal so svojím synom na more loviť ryby, keď tu na neho prišiel nepriateľ, syna mu vzal a vyplatil mu za neho šesťsto zlatých. Otec nezaháľal, peniaze vzal a išiel za pánmi mesta, aby im ich dal. Tak nakoniec nepriateľ odtiahol a on sa stal starostom. V meste bolo vybubnované, že od tohto okamihu musí každý rybárovi hovoriť „pán starosta“ a kto tak neurobí, skončí na šibenici.

Synovi sa však podarilo z nepriateľovho zajatia uniknúť a jedného dňa dorazil do hlbokého čierneho lesa na úpätí jednej vysokej hory, ktorá sa pred ním otvorila a mohol vojsť dovnútra. Našiel tam prekrásny zámok a ten bol začarovaný, pretože stoličky, stoly aj lavice boli potiahnuté čiernym súknom. Vtom k nemu prišli tri princezné, ktoré boli celé čierne, len v tvári mali kožu bielu ako smrť, a tie mu povedali, aby sa ich nebál, že mu nič neurobia, ale mohol by ich vyslobodiť, keby chcel. Mladík sa hneď pustil do práce, len mu musia povedať, čo by mal urobiť. Vtedy mu povedali, že tu musí rok zostať, ale nesmie s nimi hovoriť ani ich vídať, čo si bude priať, stačí len vysloviť, keď mu budú môcť odpovedať, urobia to. To naozaj nebola ťažká služba, a tak tam zostal.

Keď tam istý čas býval, napadol ho smútok a prosil, že by rád zase raz videl svojho otca a matku. Princezné mu povedali, že to môže urobiť, dali mu na cestu vrecúško s peniazmi aj drahocenné šaty, ale napomínali ho, že sa musí najneskôr za osem dní vrátiť späť. Potom ho nejaká čarovná sila nadvihla a skôr než by jeden okom mihol, stál pri rybárskej chatrči. Ale svojho otca ani matku nenašiel, a tak sa pýtal ľudí, kde teraz býva chudobný rybár. Vtedy povedali, že tak nesmie hovoriť, inak skončí na šibenici, a poslali ho na radnicu. Keď tam prišiel, otec ho v tých šatách nespoznal, a tak sa ho opýtal: „Rybár, ako ste prišli k tomu úradu?“ Ale rybár ho pokarhal: „Tak mi nesmiete hovoriť, keď sa to mešťania dozvedia, skončíte na šibenici.“ Ale mladík od takej reči neupustil, a tak nakoniec skončil na šibenici. Keď tam stál, povedal: „Páni, dajte mi dovolenie, aby som si naposledy zašiel do starej rybárskej chyže na pobreží.“ To mu dovolili, a tak tam šiel, obliekol si namiesto tej nádhery svoje staré šaty a vrátil sa späť. „Vidíte? Nie som snáď syn toho chudobného rybára? V týchto handrách som zarábal svojmu otcovi a matke na chlieb.“ Vtedy ho rodičia konečne spoznali, prosili o odpustenie a vzali ho do svojho nového domu.

Doma im rozprával, ako sa mu darilo, že prišiel do lesa k jednej vysokej hore, tá sa otvorila a tam bol začarovaný zámok, kde bolo všetko čierne, že prišli tri čierne princezné s bledými tvárami a tie mu povedali, aby sa ich nebál, že ich môže vyslobodiť. Vtedy jeho matka povedala, že to je iste diablovo dielo, že by si mal vziať so sebou požehnanú sviečku a radšej im do tvárí každej kvapnúť horúci vosk.

Chlapec sa do toho zámku vrátil, ale mal z princezien hrôzu, a tak keď raz spali, išiel a nakvapkal im posvätený vosk do tvárí a ony v tej chvíli celé zbeleli. Vtedy sa všetky tri zobudili, a keď videli, čo sa stalo, vyskočili a kričali: „Ty prekliaty pes, naša krv volá o pomstu! Teraz už niet na svete človeka, ktorý by nás mohol vyslobodiť. Len počkaj, máme troch bratov, tí sú priviazaní na sedem reťazí, tí ťa roztrhajú!“ A rozzúrené princezné sa naňho chceli vrhnúť, keď sa vtom v celom zámku ozval strašný rachot, chlapec sa vrhol k oknu a vyskočil von.

Pri dopade si síce zlomil nohu, ale ten zámok sa za ním prepadol do zeme, tá hora sa zatvorila a bolo to!