Modrý vtáčik

Raz, pred mnohými a mnohými rokmi, umrela jedna mama a zostal po nej vdovec s malým dievčatkom; volalo sa Baruška. Jej tatko bol dobrý a na ženenie dlho ani nepomyslel. Ale keď potom musel sám variť, umývať, prať a ešte k tomu videl malú Barušku otrhanú a nečesanú, povedal si:
„Tak to ďalej nejde. Musím sa oženiť a priviesť dieťaťu novú mamičku.“
Nevyhliadol si žiadnu mladicu, ale vdovu, ktorá mala tiež jedno dieťa a tiež dievčatko ako on. Volali ju Hančička. Myslel si:
„Ja budem mať rád jej dieťa ako svoje, a ona potom tiež nebude robiť medzi deťmi rozdiel.“
Ale prepočítal sa. Macocha nemohla Barušku vystáť, nechcela ju ani vidieť, deň čo deň ju hneď ráno vyháňala z domu pásť husi a dávala jej so sebou na celý deň len malú zemiakovú placku. To sa vie, že pri takej chudobnej strave bolo dievčatko hneď kosť a koža. Keď sa otec večer vrátil z práce domov, smutne sa pozeral, ako sa mu dieťa pred očami stráca, ale nenapadlo mu nič zlé.
Napriek všetkej biede Baruška rástla ako z vody a bola pekná ako obrázok. Raz zasa tak pásla husi na medzi a tie sa jej zatúlali do jačmeňa. Keď Baruška videla, koľko tam narobili škody, zľakla sa, čo na to povie macocha. Sadla si pod krík a dala sa do plaču. Plakala od strachu aj od ľútosti, spomínala si na nebohú mamu, vzdychala po nej a volala:
„Mama, moja zlatá mama! Poďte si po mňa, poďte si po mňa!“
Odkiaľsi sa vzal, tu sa vzal, a zrazu jej na kríku sedí malý vtáčik a štebotá ľudskou rečou:
„Baruška, beruška, už sa nebudeš trápiť, odteraz ti budem sám slúžiť.“
Baruška nemohla odtrhnúť oči od vtáčika, tak sa jej páčil. Bol celý modrý ako nebo, hlas mal sladký ako striebro a perie ako zamat.
„Toho mi určite posiela mama,“ napadlo Baruške, mala vtáčika odvtedy rada a nič sa ho nebála. Lietal k nej každý deň, zakaždým jej priniesol plást medu na obed a zakaždým jej zaspieval:
„Baruška, beruška, nesiem ti z lesov medu plást, kým ho zješ, budem za teba husi pásť.“
To sa vie, že sa Baruška teraz zotavovala, pribrala, líca jej očerveneli, až si to všimla macocha.
„To dievča sa akosi zbiera, po vode a plackách človek nekynie. Čo asi jedáva?“
Raz išla tajne za ňou a vidí, čo sa deje.
„Počkaj, ja ti ukážem!“ pomyslela si a celá nahnevaná sa vrátila domov. Na druhý deň ráno dala svojmu dievčatku maslový koláč a prikázala:
„Hančička, dnes poženieš husi ty!“
Baruška sa dala do žalostného plaču, nariekala a prosila, aby ju nechali pásť husi, až sa macocha nahnevala a zavrela ju do kurína. Hodila jej tam kôrku chleba a postavila k nej hrnček vody.
Na obed ako inokedy priletel na pastvu modrý vtáčik, uvidel Hančičku a hneď sa spýtal:
„Kde je moja Baruška, beruška? Nesiem jej z lesov medu plást a idem za ňu husi pásť.“
„To musíš za ňou do kurína, mama ju tam zavrela,“ zasmiala sa zlomyseľne Hančička a chrúmala maslový koláč.
Vtáčik hneď odletel a rovno namieril k Baruške. Tá sedela v kúte v kuríne, spomínala na vtáčika a plakala, až jej srdiečko usedalo.
„Neplač, moja Baruška, beruška,“ ozvalo sa jej zrazu priamo nad hlavou, a keď Baruška zdvihla hlavu, modrý vtáčik tu.
„Nesiem ti hrušku cukrovú, potešiť chcem dušu tvoju,“
šepkal jej sladkým hláskom, zasa sa s ňou hral, pekne jej spieval, nechal sa hladkať a sľúbil, že zajtra priletí znova. Baruška zjedla hrušku a hneď jej bolo blažene ako v nebi.
Na druhý deň naozaj priletel a zaspieval:
„Baruška, beruška maličká, nesiem ti červené jabĺčka, nesiem ich z rajskej krajiny, chutia lepšie ako maliny.“
Keď ich Baruška zjedla, hneď celá rozkvitla krásou ako ruža, až sa tomu macocha veľmi čudovala, keď jej zasa ráno strkala do kurína hrnček s vodou a kôrku chleba. Opäť pozorne dávala pozor a načapala na obed vtáčika, ako vletel k Baruške do kurína, niečo jej niesol v zobáčiku a zaspieval vtáčou rečou, ktorej macocha nerozumela:
„Baruška, beruška, nesiem ti košíček, nájdeš v ňom mandľové orieško.“
Ani to nestihol dopovedať, vtom macocha schmatla kameň a hodila ním po vtáčikovi. Ten sa zľakol a odletel.
„Počkaj, ja ti dám!“ vyhrážala sa macocha ešte za vtáčikom a potom sa pustila do Barušky:
„Moje nešťastné dieťa, úbohá Hančička, mrzne na pastve, chudne, chodí biela ako snežienka, a ty, nezbedná, ty si budeš hovieť ako nejaká princezná?“ Hneď doniesla náruč šípových prútov, do kurína napichala špendlíkov a ihiel, čo sa ich tam zmestilo, celý ho opliesla tŕním a pomazala lepom, takže úbohú Barušku v kuríne ani nebolo vidieť. Krčila sa tam smutná, hladná, slabá, ani orieško si od smútku rozlúskať nemohla.
Ďalší deň zavčasu ráno, keď macocha ešte spala, priletel modrý vtáčik ku kurínu. Počuje Barušku nariekať, vidí všade plno ihiel, tŕnia a špendlíkov, ale nedbá na nič, hľadá, hľadá, až si našiel miestečko a predral sa dnu k Baruške.
Bol samá krv, samá rana, modré pierka mal vytrhané, nôžky poškrabané, krídelká obodrané, až sa nad ním Baruška od ľútosti dala do usedavého plaču. Aj vtáčik smutne zaplakal a hovorí:
„Dnes som tu naposledy!“
Vtedy sa Baruška dala do ešte väčšieho náreku a prosila so zloženými rukami:
„Môj vtáčik Modráčik, pre všetko na svete, neopúšťaj ma!“
„Musím, moja Baruška, beruška, nie je žiadna pomoc,“ smutne odpovedal vtáčik, „dnes v noci nám prišlo nariadenie, náš vtáčí kráľ nás volá, zima sa už blíži, všetci vtáčikovia bratia už odleteli, ja som tu posledný, a pozri sa na mňa, samá rana, samá krv, veď by som tu zahynul. Buď tu s Pánom Bohom, viackrát neprídem,“ a stratil sa, Baruška nevedela kam. Viackrát naozaj neprilietol. Baruška v kuríne div nezúfala. Macocha ju trápila čoraz viac, otec sa o ňu nestaral, ani sa na ňu neprišiel pozrieť, ani ju slovkom potešiť. A vtedy, keď jej bolo najhoršie, spomenula si, že má ešte od vtáčika Modráčika orieško. Rozlúskla ho, a len čo ho zjedla, hneď pocítila vo všetkých údoch silu; hneď aj prestala plakať a márne nariekať, rozbila kurín, vyskočila z neho, rovno bežala k otcovi a hovorí:
„Ja tu už nemôžem vydržať. Ja musím za svojím vtáčikom Modráčikom, ja bez neho nemôžem byť živá, ja by som od smútku umrela.“
„Veď je zima na krku, niekde na ceste zamrzneš,“ bránil jej otec a odhováral ju, ako vedel, ale neubránil.
Tak Baruška išla a išla, kam ju oči viedli. Na samý večer prišla do strašného čierneho lesa a v tom lese k malej drevenej chalúpke, a hneď odvážne zaklopala skrehnutou ručičkou na okienko.
„Kto to klope? Dobrý, či zlý?“ ozval sa vnútri hlas,
„Veľmi dobrý,“ odpovedala hneď Baruška.
Dvere sa otvorili a na prahu stojí stará šedivá babička. „Baruška, kde sa tu berieš,“ hneď ju babička spoznala a viedla ju ďalej do izbičky, kde mala teplo ako v kúpeli.
„Idem za svojím modrým vtáčikom a už nemôžem ďalej, nohy ma už neunesú,“ žalovala Baruška a hneď si sadla ku kachliam.
„Tu nemôžeš zostať,“ hovorí jej starostlivo babička, „ja mám za muža Vietor, ten sa o chvíľu vráti. Keby ťa tu zbadal, hneď by ťa na kusy roztrhal a roznesol po svete. Musí si na teba zvyknúť, a ak si zvykne, máš vyhraté, poradí ti a pomôže. Schovaj sa zatiaľ tuto do pece.“
Baruška hneď poslušne vliezla do pece, babička ju prikryla drevenou pokrievkou, a už sa rozšumel les, v komíne zahvízdalo, okná i dvere sa zatriasli, do izby sa prihnal babičkin muž Vietor a hneď spustil:
„Šumy, šumy, šumy, šum, človečinou páchne dom, koho tu, žena, máš a kde ho skrývaš?“
Čuchal pritom, až mu v nose hvízdalo, točil sa okolo kachlí, ale nenapadlo mu pozrieť sa do pece.
„Ak neublížiš, tak ti to poviem,“ sľubovala babička.
„Neublížim, ak je to dobrý človek,“ hovorí Vietor.
„Veľmi dobrý,“ usmiala sa babička, odklopila pokrievku a z pece vyskočila Baruška.
„Á, Baruška!“ privítal ju Vietor ako starú známu; dobre ju poznal z pastvy. „Ty iste hľadáš svojho modrého vtáčika, však? Toho už viackrát neuvidíš, ten má o tri dni svadbu.“
„To ja musím hneď za svojím zlatým vtáčikom Modráčikom,“ dala sa do plaču Baruška a dvíhala sa, že pôjde.
„Počkaj tu do rána, odpočiň si. Ja ťa ráno vyprevadím, sama by si tam nedošla.“
Baruška sa ani rána dočkať nemohla, vstala ešte skôr ako Vietor a veľmi prosila, aby jej ukázal cestu.
„Obuj si tieto míľové topánky, choď stále na východ, až prídeš k celkom takej istej chalúpke, ako je táto. Tam býva môj brat Mesiac. Toho pozdravuj, a on ti povie ďalej.“ Postavil pred ňu pár ľahkých črievic a odletel. Babička jej ešte ukázala, ako si ich má obuť na bosé nôžky, na cestu jej podala hrušku, takú, ako jej nosil modrý vtáčik, a povedala:
„Tú hrušku rozkroj, až ti bude zle.“
Baruška za všetko poďakovala, dala si hrušku do mošničky a vyšla z chalúpky. Ale ako urobila krok, vždy bol dlhý desať míľ, a tak jej cesta ubúdala. Skôr než sa nazdala, prišla na samý večer naozaj k chalúpke. Mesiačik stál pri okne pripravený na cestu a jeho babička ho ešte oprašovala, aby sa poriadne leskol.
„Á, Baruška ide k nám,“ zasmial sa na Barušku Mesiačik ešte skôr, ako mohla vybaviť pekný pozdrav od brata Vetra. „Ty iste hľadáš svojho modrého vtáčika, však? Toho už viackrát neuvidíš, ten má o dva dni svadbu s vtáčou princeznou.“
Baruška sa dala do plaču.
„Neplač, úbožiatko,“ pohladil ju Mesiačik, „odpočiň si a vyspi sa. Keď sa k ránu vrátim, poradím ti, čo a ako.“
Baruška zasa ani dospať nemohla. Počula, ako sa k ránu ticho vracia unavený Mesiačik z cesty, a hneď vyskočila.
„Tu máš míľové topánky, choď stále na východ, až prídeš k celkom takej istej chalúpke, ako je moja. Tam býva môj brat Slnko, toho pozdravuj, a on ti povie ďalej. Ja si musím ísť odpočinúť.“
Babička jej pomohla obuť nové črievice, ľahké a dosť veľké, takže ich mohla natiahnuť cez tie staré, podala jej na cestu celkom takéto jabĺčko, aké jej nosieval modrý vtáčik, a povedala:
„To jablko rozkroj, až ti bude zle.“
Baruška zasa za všetko poďakovala a vykročila. Išlo sa jej veľmi ľahko a každý jej krok meral dvadsať míľ, ale predsa to trvalo dlho, kým spozorovala za vysokou ľadovou horou krčiť sa malú chalúpku, celú osvetlenú, akoby horela. To tam sedelo Slniečko na veľkom kozube, odpočívalo a driemalo. Len čo zašušťali kroky, hneď zdvihlo viečka, usmialo sa na Barušku a hovorí:
„Á, tu je Baruška! Čakal som, či predsa prídeš. Máš najvyšší čas. Hľadáš svojho modrého vtáčika. Ten má zajtra svadbu s vtáčou princeznou vo vtáčom meste.“
„Kde leží to mesto?“ hneď sa dychtivo pýtala Baruška.
„Ty by si tam sama nedošla, vyspi sa u nás a ja ťa ráno vyprevadím.“
Babička ustlala Baruške na zem a ona hneď tvrdo zaspala, takže ju ráno museli budiť.
„Vstávaj, Baruška,“ volalo Slnko, už pripravené na cestu, „obuj si rýchlo míľové topánky a poď za mnou!“
Babička jej zasa pomohla obuť tretí pár črievic, do ruky jej strčila orieško, celkom také, aké jej nosieval vtáčik Modráčik, a pošepkala jej do uška:
„Toto orieško si schovaj a rozlúskni ho, až ti bude najhoršie.“ Potom ju pustila von.
Baruška ani nemala čas poriadne poďakovať. Len čo urobila krok, už bola o tridsať míľ ďalej, ale slniečko tiež pospiechalo; mala čo robiť, aby mu stačila. Pri každom kroku sa menila krajina. Snehy aj ľady prestali, tráva sa zelenela, stromy kvitli, kvety voňali, ako v raji bolo na zemi. A keď bolo slnko na poludnie, uvidela Baruška pred sebou podivné mesto, plné všelijakých veží a vežičiek, všetky zvony tam zvonili ako z najčistejšieho striebra, krásny spev sa rozliehal ďaleko-široko a plno ľudí pospiechalo k mestu.
Slniečko sa v tej chvíli schovalo za mrak a Baruška sa ako vo sne pýtala ľudí:
„Kamže to pospiechate, ľudkovia?“
„Do vtáčieho mesta, modrému vtáčikovi na svadbu. Kráľova dcéra si ho berie za muža,“ odpovedal ktokoľvek Baruške radostne.
Baruška sa zľakla, až sa jej nohy zdrevenili, ani sa z miesta pohnúť nemohla. Ale čoskoro sa spamätala a rozbehla sa za ľuďmi. Cesta jej už tak neubúdala, aj sa pozrie a vidí, že je bosá, ako keď vyšla z domu. Ale bežala, čo jej nohy stačili, a pribehla, keď sa svadba práve valila z kostola na hostinu, ktorá mala trvať tri dni.
„Už je po sobáši,“ pichlo Barušku až pri srdci. Postavila sa rýchlo do radu medzi divákov a zazrela modrého vtáčika s krásnym trblietavým perím, ako ho vedú s kráľovou dcérou. Srdiečko jej poskočilo od radosti, ale hneď zasa usedalo od žiaľu, keď nevedomky vykríkla:
„To je môj vtáčik Modráčik, môj najmilší miláčik!“
Ale pretože kričal a slávu provolával každý, kto mal hrdlo, nikto si to nevšimol, ani modrý vtáčik nie, v tlačenici Barušku dopredu nepustili, a tak svadba prešla, zástupy sa hrnuli za ňou a Baruška zostala za chvíľu sama samotinká. Sadla si na kostolné schody a dala sa zasa do plaču:
„Je po všetkom, prišla som neskoro!“
„Keď ti bude zle, rozkroj tú hrušku,“ počuje zrazu Baruška, akoby jej niekto šepkal do uška.
Siahla hneď do mošničky, vytiahla hrušku, nožíkom ju rozkrojila a vidí, že sú v nej poskladané strieborné šaty, hebké ako pavučina. I črievičky, i pančušky, všetko tam mala. Hneď sa obliekla a išla po meste. Každý sa za ňou obzeral, lebo tu nikto nikdy takú krásu nevidel. Došla až pred kráľovský zámok, kde celá svadba sedela za stolmi, a tam sa pred oknami zastavila.
Hneď vyšla von kráľova dcéra a hovorí:
„Ty máš krásne šaty, lepšie ako ja, nepredala by si mi ich?“
„Predala.“
„Tak čo za ne?“
„Aby som večer sama smela prehovoriť aspoň jedno slovíčko na tvojho ženícha.“
„A aj desať!“ zasmiala sa nevesta a pozvala Barušku, aby k nej večer prišla a šaty priniesla. Pri obede potom nalievala modrému vtáčikovi toľko vtáčieho vína, až sa opil. A keď k nemu večer Baruška prišla, hovorila naňho a volala ho, ležal ako zabitý. Ráno dala princeznej s ťažkým srdcom strieborné šaty a v hrubom kabátiku s mošničkou na ruke išla smutná späť ku kostolu. Sadla si na prah a myslí si:
„Čo teraz robiť?“
„Keď ti bude veľmi zle, rozkroj to jabĺčko,“ počuje zrazu šepkať Mesiačikovu babičku.
Spešne siahne do mošničky, nahmatá jabĺčko, nožíkom ho rozpolí a vidí, že sú v ňom poskladané zlaté šaty, hebké ako plamienok. Rýchlo si ich obliekla a ide rovno pred kráľovský zámok. Tam zasa všetci hostia sedeli pohromade, jedli, pili, dobrú náladu spolu mali, vonku pred zámkom hrala muzika, tancovalo sa a spievalo. Keď prišla Baruška, všetko stíchlo a užasnulo nad tou krásou.
„Začo sú tie šaty?“ vybehla hneď nevesta pred zámok.
„Za jedno slovíčko so ženíchom.“
„Aj za desať! Príď ku mne večer.“
Opila zasa do nemoty modrého vtáčika, a keď k nemu večer prišla Baruška, ani o sebe nevedel; márne ho budila najsladšími menami, márne sa s ním škriepila, márne mu to vyčítala. Ráno vyzliekla zlaté šaty, odovzdala ich princeznej a sama zasa kráčala smutná ku kostolu, sadla si do kúta, veľmi smútila, ale vtom si spomenula na orieško.
„Keď ti bude najhoršie, rozlúskni si toto orieško,“ počuje šepkať Slnkovu babičku. Hneď sa pritisla do kúta, nožík z vrecka von, nahmatala orieško a po hmate ho v mošni rozlúskla; z mošne vyšľahla žiara, až musela Baruška obe oči privrieť. Až keď si zvykla, vidí, že v oriešku sú poskladané diamantové šaty. Hebké boli ako para, blyšťali sa ako rosa, keď na ňu svieti ranné slnko, a keď v nich Baruška vyšla z kostola, hrali všetkými farbami ako božia dúha.
Celé mesto sa za ňou obzeralo, ale ona išla rovno cestou pred kráľovský zámok. Tam už boli všetci veselí, spievali, vykrikovali; to sa vie, tri dni jesť a piť, to je čo povedať, a môžeme si myslieť, ako to tam vyzeralo.
Baruška sa ako čerstvá ružička prechádzala pred oknami sem a tam.
„Začo sú tie šaty?“ vybehla za ňou zo zámku rozpálená nevesta.
„Za jedno slovíčko so ženíchom.“
„A aj za desať!“ zavýskla si kráľovská princezná a pozvala Barušku, aby zas prišla večer, až bude po hostine.
Ale modrému vtáčikovi už bolo veľmi čudné, prečo ho jeho nevesta každý deň opíja vtáčím vínom. Nepovedal nikomu nič, ale priviazal si pod zobáčik na hrvoľ kožené vrecúško a namiesto do hrvoľa púšťal víno doň. K večeru sa robil opitým, ľahol si do postele, robil, akoby spal, ale čakal, čo sa bude diať ďalej.
A dialo sa! Po chvíľke sa otvorili dvere, zasa sa opatrne zatvorili, ozvali sa ľahké kroky a blížili sa k posteli. Vtáčik už chcel vyskočiť, keď vtom počul zanariekať:
„Zobuď sa, zobuď, môj vtáčik Modráčik, môj najmilší miláčik!“
„Baruška!“ vykríkol modrý vtáčik, podľa hlasu ju spoznal, a keď sa na ňu pozrel, nemohol z nej odtrhnúť oči. Stála tu pri jeho posteli v diamantových šatách, mesiačik oknom na ňu svietil a pohrával sa s diamantmi. Takú krásu ani vtáčik, aký je na svete, nevidel.
„Akože si sa sem dostala? Kto ti ukázal cestu?“ štebotal vtáčik, Baruška si musela sadnúť k nemu na posteľ a rozprávať mu celú noc, čo a ako bolo.
„Vidíš, Baruška, nám je súdené byť spolu. Ja som tú princeznú nechcel ani vidieť, ale ona chcela mňa, a kráľ ma veľmi nútil. Teraz sa už ani kráľa nebojím. Hneď ráno pôjdeme spolu k nemu.“
Vonku už svitalo, vstával pekný deň. Kráľ sedel na tróne a práve raňajkoval, keď k nemu prišiel modrý vtáčik. Šiel k nemu sám, Barušku nechal zatiaľ stáť za dverami.
„Čo si tak zavčasu želáš?“ usmial sa kráľ na svojho zaťa.
„Pane kráľu,“ hovorí vtáčik, „rád by som sa ťa na niečo opýtal.“
„Tak sa pýtaj!“
„Stratil som zlatý kľúč od svojho zámku, dostal som nový, ale ten je len strieborný. Teraz som našiel ten zlatý, takže mám dva, a to nerobí dobrotu. Poraď mi, ktorý mám zahodiť.“
„Ten nový!“ bez veľkého rozmýšľania rozhodol kráľ.
„Tak sem poď,“ obrátil sa k dverám modrý vtáčik, a dovnútra vošla Baruška v diamantových šatách.
Aj starému kráľovi sa zatajil dych nad takou krásou.
„To je ten starý a pravý kľúč k môjmu srdcu,“ vykríkol vtáčik.
Teraz až kráľovi svitlo.
„Preč z mojich očí!“ rozkričal sa a hnal sa s mečom po Modráčikovi. Ale v tej chvíli skočila k vtáčikovi Baruška, schmatla ho do náručia a oboma rukami si ho pritisla k srdcu. Ale netisla už vtáčika, tisla krásneho princa s modrým perím na klobúku, na pleciach mu visel dlhý plášť trblietavý, po boku kord a na nohách mal všetky míľové črievice, čo dal Baruške Vietor a jeho bratia Mesiac a Slnko.
Kým sa kráľ zo zľaknutia spamätal, už bol rytier aj s Baruškou ktovie kde.
Len my sme sa tu ešte dozvedeli, že si za diamantové šaty kúpili krásny zámok a odkázali po otca, či chce, aby k nim prišiel, že sa bude mať do smrti dobre. A to sa vie, že išiel.
Na tom zámku visel zvonec, a to je rozprávky koniec. Za pekného počasia, ľudkovia, poviem vám, býva ten zvonec počuť až sem k nám.