Zázračný mlynček

Žilo raz na svete dievčatko sirota. Každý vie, aký biedny život majú siroty. Výčitky a nadávky, na to sa ľudia nájdu vždy, ale láskavého slova sa nedočkáš od nikoho.
Ťažko si dievčina vybojúvala kúsok chleba a teplý kútik. Od rána do večera musela gazdinej mlieť zrno na ručnom mlynčeku. A bol to poriadne veľký mlynček, a ťažký ako hrom. Ale dievča nepoznalo únavu. Chvíľami sa zdalo, že už ani ruku nezdvihne, taká je zmorená, ale potom si zaspievalo a práca išla zas.
Raz podvečer točilo dievča svojím mlynčekom na prahu stodoly a veselo si spievalo, až sa to po dvore rozliehalo.
Tu vošiel do vrát starúci dedko a posadil sa vedľa.
„Pekne spievaš, dievčatko,“ povedal dedko, „a ešte lepšie ti práca hrá v rukách. Nezomlela by si mi aj hrsťku zrna? Dostal som ho od dobrých ľudí, ale nemá mi ho kto zomlieť.“
„Veď prečo nie!“ odvetila dievčina. „Len sem, dedko, to zrno dajte.“
Starec vytiahol z mešca malý uzlíček a nasypal zrno do mlynčeka. Dievča ho zomlelo a starček poprosil znova:
„Neupiekla by si starému človeku placku?“
„Ale upečiem, dedko, upečiem.“
Dievča bežalo do domu, zamiesilo, zakúrilo v peci a upieklo starcovi placku.
„Dobrú chuť vám prajem,“ povedalo ešte na dôvažok.
„Ach, dievčatko milé,“ odpovedal starček. „Suchý chlieb zle lezie do hrdla. Nepriniesla by si mi napiť vody?“
Dievča vzalo vedro, bežalo ku studni, donieslo starcovi vodu a dalo sa znova do práce.
Dedko zjedol placku, zapil vodou a povedal:
„Ďakujem ti, dievčatko, že si mi pomohla. Aj ja ťa obdarujem niečím, čo ťa poteší.“
Chvíľu sa prehrabával v mešci a vytiahol odtiaľ modrú šatku.
„Ach, dedko,“ povedala dievčina, „takú krásnu šatku som ešte nikdy nemala. Ani neviem, kedy ju na seba vezmem. Veď ja nesmiem vyjsť z dvora ani v sviatok!“
„Na žiadny sviatok nečakaj,“ odvetil starec. „Hneď dnes v noci, len čo si ľahneš na spánok, si ju zaviaž na hlavu a mysli na to, po čom zo všetkého najviac na svete túžiš.“
Tak povedal starý žobrák a odišiel. Dievča bolo čoskoro s prácou hotové a uložilo sa v stodole na spánok. Na hlavu si zaviazalo modrú šatku, a kým zavrelo oči, pomyslelo si:
Čo by som si tak mala priať? Ach, rada by som aspoň vo sne videla mlyn, ktorý sám mele zrno!
A čo sa nestalo? Dievčine sa prisnil zvláštny sen. Akoby išla sama po dlhej ceste a vedľa nej bežal pes zo dvora. Ide, ide, a zrazu pred sebou vidí veľký statok. Vráta sú otvorené dokorán, nikde živej duše. Dievča vojde do vrát a zostane stáť uprostred dvora. Tu počuje, ako kdesi klepoce mlyn. Beží za zvukom a v prázdnej stodole, v najtemnejšom kúte, nájde veľkú pestro maľovanú truhlu. Veko truhly je pevne zatvorené, ale vo vnútri to klepoce a vŕzga, akoby sa tam rýchlo otáčali žarnovy.
To asi bude ten mlyn, čo sám mele! povedalo si dievča. Ako to len urobiť, aby som si ho mohla vziať domov?
Skúsila truhlu zodvihnúť, ale kdeže! Ani pohnúť ňou nemohla.
Tu pes hlasno zaštekal a ťahal dievčinu za kraj sukne na druhý koniec dvora do veľkej maštale. V maštali stál biely kôň a žral z jasieľ seno.
Čo keby som priviazala koňa k truhle, možno by mi ju odviezol, pomyslelo si dievča.
A tak aj urobilo. Našlo povraz, vyviedlo koňa z maštale a pripriahlo ho k truhle ako k vozu. Samo si sadlo hore na veko, psa usadilo vedľa, potiahlo za ohlávku a skríklo:
„Choď, choď, hyjo!“
A kôň sa dal do cvalu. Húú, ako sa rozleteli pustou cestou! Dievčaťu hvízdal vietor v ušiach, ani nevedelo, ako došli domov. Kôň vbehol rovno do stodoly, a tu sa truhla zachytila o prah. Dievčinou to myklo tak silno, že sa jej modrá šatka zošmykla z hlavy ..... a všetko naraz zmizlo: kôň, zázračná truhla aj starý strážny pes.
Keď sa dievča ráno zobudilo, spomenulo si na svoj čudný sen.
Ach, aká škoda, že sa mi to všetko len snívalo! pomyslelo si.
A vtom vyskočilo z lôžka a hlasno vykríklo: pred ním stála zázračná truhla.
Musím hneď vyskúšať, na čo bude dobrá, povedalo si dievča. Pritiahlo k truhle vrece jačmeňa a vhodilo niekoľko hrstí zrna do okrúhleho otvoru vo veku. V tom okamihu sa v truhle začalo čosi točiť a rachotiť a druhým otvorom dole sa začala sypať múka.
To sa dievča potešilo! Prisýpalo hrsť za hrsťou a veselo si pospevovalo; a žarnovy v truhle ticho vŕzgali, ako keby spievali spolu s ním. Neuplynula ani hodina a vrece s jačmeňom bolo prázdne. Zato stálo vedľa druhé, až po vrch plné čisto a jemne zomletej múky.
Konečne si mohla dievčina trochu vydýchnuť. Čarovný mlynček pracoval za ňu.
Gazdiná si však hneď všimla, že je dievča príliš rýchlo s prácou hotové. Každý deň jej začala pridávať po vreci zrna, ale dievčinu ani nenapadlo, aby si sťažovala. Nech jej gazdiná dávala jačmeňa, pšenice i raže čo chcela, podvečer bolo všetko čisto zomleté, všetko hotové. Gazdiná mohla byť len rada, ale namiesto toho nemohla od zvedavosti vydržať.
To nie je len tak, hovorila si v duchu. Tomu dievčaťu iste niekto pomáha!
A tak sa raz prikradla k stodole a nazrela škárou dovnútra. Vidí, ako dievča sedí pri veľkej truhle, hádže hrsť za hrsťou zrna na veko, pospevuje si pritom pesničky a múka sa sama od seba sype do vreca.
„Tak takto to je!“ zabrblala gazdiná. „Ale odkiaľ len to dievča mohlo získať čarovnú skriňu? S takým mlynčekom by som aj ja sama pomlela zrna aj celý voz.“
Hneď prvú nedeľu zavolala dievčinu k sebe a prehovorila sladkým hlasom:
„Čo je, moja milá, prečo stále sedíš doma ako nejaká babka? Mala by si sa ísť trochu povyrážať s kamarátkami, dnes je predsa sviatok.“
Dievča neverilo svojim ušiam. Za všetky tie roky, čo žilo u gazdinej, nepočulo láskavé slovo. A tu s ňou zrazu gazdiná hovorí ako s vlastnou dcérou, a ešte jej dovolila ísť si von!
Dievčina sa potešila, vystrojila sa, ako mohla najlepšie, a vybehla z dvora. To práve gazdiná potrebovala. Len čo bolo dievča za bránou, bežala k stodole. No, čože to tam stojí za čarodejného robotníka, ktorý nejie, nepije a stále len pracuje?
Gazdiná obišla truhlu zo všetkých strán, a keď našla okrúhly otvor vo veku, vhodila doň niekoľko hrstí zrna.
V truhle sa čosi zatočilo, zaklepotalo a dole sa začala sypať múka.
„To je predsa niečo!“ potešila sa gazdiná. „Lenže ja nie som slúžka, aby som sa tu lopotila celý deň. Nasypem tam celé vrece naraz!“
Pritiahla obrovské vrece ovsa a prevrátila ho do otvoru. V truhle zaškrípalo, zachrčalo a žarnovy zostali stáť.
„Niečo sa tam asi polámalo, budem sa na to musieť pozrieť,“ povedala gazdiná a vzala za veko.
Ale veko nič. Gazdiná sa doň oprela kolenom, aj ramenom sa vzpierala, veko sa však nepohlo ani o vlások, akoby k truhle prirástlo. Gazdiná sa nahnevala, schmatla obrovské páčidlo a rozohnala sa z celej sily. Udrela raz, páčidlo odskočilo ako od železa, udrela druhýkrát, rozleteli sa triesky, udrela tretíkrát ..... veko zaškrípalo a odskočilo. Tu vyrazil z truhly plameň, ohnivým jazykom vyletel až k samej streche. Gazdiná nestihla ani uskočiť. Oheň ju pohltil od hlavy až po päty. Zhorela ako stará kúdeľ.
Keď sa dievča večer vrátilo domov, nemohlo gazdinú nikde nájsť. Len v stodole ležala pred truhlou hrstka popola a vedľa nej železné páčidlo. Veko truhly bolo opäť pevne zatvorené.
Gazdiná nemala ani muža, ani deti, a tak zostala dievčina v chalupe. S rukami v lone sedávala nerada, a k tomu ešte mala dobré srdce; začala brať od chudobných susediek zrno a zomieľať im ho na svojom mlynčeku. Susedky si ju nemohli vynachváliť, a čoskoro sa rozniesla o dobrej dievčine a o jej zázračnom mlynčeku povesť po šírom kraji.
Po rokoch dievča dorástlo na peknú nevestu a tu ju požiadal o ruku jeden dobrý mládenec z neďalekej dediny. Obaja potom žili spolu šťastne a spokojne až do smrti.