Neposedný domček

Bol raz jeden malý, celkom maličký domček. Steny biele ako snežienky na jar, strecha krásne slamená, komín úzky a dvere široké a usmiate a vedľa nich okienko. Stál na okraji lesa. Ráno ho budilo slniečko od východu, napoludnie mu zaprajala kukučka, podvečer odzvonilo klekanie z dediny za kopcom, líšky mu prichádzali zaželať dobrú noc a hviezdy mu striebrili strechu, aby sa mu spalo ešte rozprávkovejšie.
A keď prišla jar a priletali sťahovaví vtáci z teplých krajov, vrátili sa pod červenú strechu lastovičky. Postavili si svoje hniezda za odkvapom, vyviedli mladé lastovičky, naučili ich lietať, zamávali im na cestu do sveta a potom celé leto rozprávali tie najpodivuhodnejšie príbehy. O krajinách žeravého slnka, o ďalekých cestách, zvláštnych rastlinách, najviac o tých pichľavých s hrubými listami, o cudzokrajných zvieratkách. A tiež o domčekoch, ktoré si ľudia v tých vzdialených končinách stavajú. Domček načúval ich rozprávaniu o slamených strechách, o chyžkách bez dverí, o honosných palácoch so stenami zo zlata a drahých kameňov. Mával potom sny plné dobrodružstva. Tak veľmi túžil vidieť aspoň kúsok tej krásy, o ktorej mu lastovičky rozprávali. Keď raz vietor zase priniesol klekanie, povzdychol si:
„Keby som sa tak mohol pozrieť aspoň do tej dedinky za kopcom,“ a bol potom dlho smutný. Biele steny sa schovávali pred slniečkom, červená strecha sa už neusmievala na smrekovec nad sebou a keď pršalo, odkvapy plakali tak usedavo, až sa vtáčikovia rozhodli, že to takto ďalej nejde, pretože by sa im kamarát čoskoro utrápil. A zvolali veľkú vtáčiu radu. Večer sa zišli pri starom dube všetci z okolia. Bocian otvoril rokovanie trojitým dôstojným klepnutím zobáka. A potom sa už radili a radili. Ten nápad dostal škorec:
„Nebudete mi to veriť, ale ja som nedávno videl na jarmoku v Meste domčeky na kolieskach. V noci v nich ľudia spali a vo dne ich na tých kolieskach odviezli zase inam.“ A tak dostal domček na narodeniny namiesto torty štyri veľké kolesá. Obul si ich, ani jedno ho netlačilo. Urobil prvý krok, popošiel kúsok a ešte kúsok, popri lese, popri poli. A stále volal:
„To je krása! To je krása!“ Toľko nových vecí videl. „Ďakujem Vám, kamaráti!“ zavolal ešte a zmizol za kopcom. Celé leto bol domček vo svete. Prešiel mnohými mestami, blízkymi i vzdialenými a nakoniec aj tými najvzdialenejšími krajinami. Spoznal mnoho iných domčekov, dobrých ľudí, jeden pokrývač v Taliansku mu opravil dieru v streche, deti vo Francúzsku mu na bok nakreslili kopu farebných a krásnych kvetín a v Nórsku dostal meno. Od celkom malého chlapčeka. A odvtedy, kedykoľvek niekam prišiel, hrdo hovoril:
„Ja som Lumír.“ Potom prišla jeseň, stromy strácali lístie a vtáci sa začínali húfovať na odlet. „Musím rýchlo domov. Rozlúčiť sa s priateľmi,“ a išiel a išiel, dňom i nocou. Ponáhľal sa, aby im ešte pred dlhou zimou mohol porozprávať o všetkom, čo zažil na svojich cestách. Stihol to? To viete, že áno. To bolo vítanie a rozprávanie, ešte dlho sa lesom niesli všetky Lumírove príbehy. A domček? Zul si kolieska, posadil sa do machu a bol rád, že je zase doma. A potom sa už lastovičky zdvihli, zamávali krídlami jeseni a prvý sneh zabielil Lumírovu červenú strechu.